RetroMánia

12. októbra 1957 nastal slávnostný výkop na Popradskom plese pre výstavbu budúcej modernej chaty poskytujúcej ubytovanie a stravovacie služby pre návštevníkov Vysokých Tatier. Stavba bola dokončená bola v roku 1961 (na Vianoce) a dostala názov Chata kapitána Morávku (1911-1945), veliteľa oddelenia finančnej stráže osady Štrbské Pleso, ktorý padol ako veliteľ prieskumnej hliadky partizánskeho oddielu Vysoké Tatry na Grúniku pod Kriváňom. Stavbu realizovali Pozemné stavby národný podnik Poprad. V čase jej otvorenia disponovala kapacitou 110 lôžok a jedálňou pre 200 hostí. V roku 1990 sa premenovala na Chatu pri Popradskom plese. Chata je postavená v štýle socialistického realizmu s prvkami ľudovej architektúry. Chata bola sprivatizovaná v roku 1998 a od roku 2005 ju vlastní firma RELIEF Slovakia .s.r.o. Hotel leží v nadmorskej výške 1 494 metrov priamo na brehu Popradského plesa na trase Tatranskej Magistrály.

Horská Chata pod Chlebom sa nachádza na južnom svahu hlavného hrebeňa Malej Fatry v takzvanej krivánskej časti Malej Fatry vo výške 1387 m n.m., v blízkosti časti hrebeňa Veľký Fatranský Kriváň (1708,7 m n.m.), Snilovské sedlo (1524 m n. m.), Chleb (1646 m n.m.). Ide o najvyššie položenú turistickú horskú chatu  (1 423 m nad morom) v Malej Fatre s celoročnou prevádzkou. Chata bola postavená v roku 1930. Prvé zmienky o Chate pod Chlebom sú známe z obdobia Slovenského štátu.  V roku 1945 bola chata vypálená ustupujúcimi nemeckými vojskami. V roku 1946 na pôvodných základoch bola opäť obnovená. 12. apríla 1982 chata vyhorela. Súčasná chata je postavená na mieste hospodárskej budovy pôvodného pôdorysu bývalej chaty. Chata poskytuje celoročné ubytovanie a stravovanie. Každá izba v chate má svoje meno podľa výhľadu z jej okna: Magura, Chleb, Kriváň. V blízkosti sa nachádzajú viaceré lyžiarske vleky (známy svah Generál). Chata je dobre prístupná od vrcholu sedačkovej lanovky od Chaty Vrátna po zelenej turistickej značke. Dá sa k nej dostať aj po žltej značke  na hlavnom hrebeni Krivánskej Malej Fatry. Z Turčianskej kotliny je prístupná po zelenej značke od autokempingu Trusalová, alebo po modrej značke zo Šútova. Asi 30 minút od chaty sú Mojžišove pramene a 1:30 hod, sa nachádza 38 m vysoký Šútovský vodopád.

Ústredné riaditeľstvo štátnych kúpeľov v Bratislave zafinancovalo v roku 1943 výstavbu prvého lyžiarskeho vleku vo Vysokých Tatrách. V podstate šlo o celoslovenský primát, postaviť lyžiarsky vlek vo vysokohorskom teréne a to na svahu Predného Soliska. Obyvatelia Štrby aj Važca pásavali už v stredoveku svoje stáda v Mlynickej doline, na úpätí horského hrebeňa. Na poľane pod hrebeňom zakladali pastieri soliská, preto ju nazývali soliskom. Štart vleku stál bezprostredne pri brehu Štrbského plesa (zrub s motorom) a cieľová stanica 500 m nad ňou v kupole bývalej hvezdárne vo výške 1 850 m. Dĺžka zjazdovky bola 3 000 m. Vlek slúžil až do roku 1965. Neskôr (od januára 1970) ho nahradila sedačková lanovka už s novými staničnými budovami, ktorú v roku 2002 modernizovali do súčasnej podoby.
Krátko po spustení vleku v roku 1943, bola uvedená do prevádzky aj Chata pod Soliskom, ktorá v prvopočiatkoch fungovala, ako sezónny lyžiarsky bufet, chata bola postavená na kamenných základoch a oficiálne bola spustená do prevádzky až 6. februára 1944. Za druhej svetovej vojny bola používaná partizánmi. Chata bola úplne dokončená až v roku 1946.

Pračky, vysávače, mixéry, chladničky, fény, mrazničky a ďalšie výrobky československého priemyslu boli neoddeliteľnou súčasťou modernej socialistickej domácnosti. Niektoré značky známe za socializmu sú dnes už dávno zabudnuté a niektoré zotrvali až dodnes. Rada z týchto spotrebičov bola pritom malým technickým zázrakom na ktoré si celé rodiny šetrili peniaze aj niekoľko mesiacov. V tomto článku si zaspomíname na nezabudnuteľné pračky, pre tých skôr narodených rozoberieme ich technické parametre, skúsenosti a mnoho ďalších vecí, možno pre niekoho užitočných informácií a pre iných možno len retro pohľad na časy už dávno minulé. Vírivé, ale aj automatické práčky Romo či automatické práčky Tatramat neodmysliteľne patrili ku koloritu socialistických domácností.

Vodná nádrž Domaša leží v Ondavskej vrchovine v doline Ondavy, pod ňou je malá vyrovnávacia nádrž Malá Domaša. Vodná nádrž Domaša sa dvoma tretinami plochy rozkladá na území okresu Vranov nad Topľou, iba severná časť zasahuje do okresu Stropkov. Výstavba vodného diela sa začala sa vo februári 1962 a ukončená bola v decembri 1967. Injekčná štôlňa sa začala zakladať v auguste 1963. Prietok Ondavy bol odvedený do štôlne v júni 1964. Sypanie vlastného telesa hrádze sa začalo na jar 1964, keď bol ešte otvorený výkop injekčnej štôlne. Sypanie statickej časti sa začalo v rokoch 1965 - 1966. Sypanie zemnej hrádze bolo ukončené v septembri 1966. Hydroelektráreň bola dokončená v decembri 1966 a o rok neskôr, v decembri 1967, bola ukončená výstavba celého vodného diela. Celá nádrž má veľký vodohospodársky význam s polyfunkčným charakterom - regulácia prítokov vôd do Východoslovenskej nížiny, zásobáreň úžitkovej vody a perspektívne aj pitnej vody a využitie na rekreačne účely. Kvôli ročným zrážkovým výkyvom a nerovnomerným odberom vody hladina aj v priebehu roka intenzívne kolíše, čo vyvoláva abráziu brehov s následnou aktiváciou zosunov na priľahlých svahoch, výrazne poškodzujúcich hospodárske objekty, najmä cesty.

13. septembra 2013 sa uskutočnilo stretnutie veliteľov útvarov, zástupcov a hlavných funkcionárov veliteľstva Domobrany. Domobrana vznikla na území Slovenskej republiky s dislokáciou jej veliteľstva v Topoľčanoch dňa 01.04.2000. Domobrane velil generál Ján Pančík. Domobrana zanikla dňa 30.09.2002. Aj napriek krátkemu trvaniu tohoto vojenského zoskupenia, domobrana zanechala svoju historickú vojenskú pečať. A živou pečaťou sú hlavne jej pamätníci, ktorí sa pravidelne každý rok stretávajú v bývalých vojenských posádkach a okrem spomienok na aktívnu vojenskú službu sa živo diskutuje i o otázkach súčasného stavu armády. Tohtoročné stretnutie bolo zorganizované v Trebišove pod patronátom plukovníka v.v. Mariána Brinčeka, kde okrem návštevy kasární 21. mechanizovaného práporu, početná delegácia navštívila i primátora mesta Ing. Mariána KOLESÁRA. Rozsiahly vojenský i civilný program bol následne z Trebišova redislokovaný kde inde, ako za tokajským vínom do  priestorov penziónu TOKAJ MACIK WINERY s.r.o. v obci Malá Tŕňa, 25km od mesta Trebišov.

Medzi rokmi 1980 a 1982 postavili príslušníci sovietskej armády na južnom okraji vojenského priestoru Hradiště VII (Česká Republika), komplex kasární a rozsiahly podzemný komplex pod označením JASYR. Toto zodolnené veliteľské stanovište malo slúžiť pre veliteľstvo Strednej skupiny vojsk, respektíve ako veliteľské stanovište 22. armády. Sovietsky vojenský útvar, ktorý túto lokalitu spravoval, mal kódové označenie JASYR, číslo poľnej pošty bolo 41601. Podľa dostupných informácií bol tento komplex vytvorený na účely mobilizácie. Podzemný objekt mal vlastné zdroje elektrickej energie, filtráciu vzduchu a zdroj vody. Dnes je tento podzemný komplex zasypaný a pre verejnosť neprístupný.

Na ceste z Valče, na prvej odbočke pred Veľkým Hlavákovom, je vjazd do vojenského priestoru Hradiště. Na okraji bola strážnica, vedľa nej stál pohotovostný gazik a niekoľko vojakov Sovietskej armády. Tu bolo asi najdôležitejšie a asi najtajnejšie sídlo Strednej skupiny vojsk Sovietskej armády na území Československa.

Československý rozhlas bol v rokoch 1948 až 1991 štátnou a v rokoch 1991, 1992 verejnoprávnou inštitúciou v Československu. Do roku 1991 mal monopol na rozhlasové vysielanie. Československý rozhlas vznikol v apríli 1948 zlúčením podnikov Český rozhlas, spol. s r.o. a Slovenský rozhlas, spol. s r.o. a zanikol v decembri 1992 so zánikom Česko-Slovenska. Prvé verejné rozhlasové vysielanie v Československu sa uskutočnilo 28. októbra 1919 z Prahy. Pravidelné vysielanie sa začalo 18. mája 1923. ČSR sa stala druhou európskou krajinou s pravidelným rozhlasovým vysielaním. Prvé rozhlasové prijímače na Slovensku sú zaznamenané k roku 1924. V roku 1924 sa začalo používať slovo "rozhlas", predtým sa hovorilo o rádiofónii.
V roku 1925 bolo spustené vysielanie v jazykoch národnostných menšín (v nemčine, maďarčine a rusínčine). V roku 1926 začalo vysielať štúdio v Brne a Bratislave a v roku 1927 v Košiciach (koncom roka 1938 štúdio presunuté do Maďarmi neobsadeného Prešova). Neskôr v Ostrave a v roku 1936 v Banskej Bystrici. Tesne pred rozpadom Československa bol podnik Radiojournal premenovaný na Československý rozhlas, spol. s r.o. O pár mesiacov neskôr, v roku 1939, sa tento podnik rozpadol na slovenský a český rozhlasový podnik, táto situácia trvala až do opätovného zlúčenia týchto podnikov do spoločnej a teraz už explicitne štátnej inštitúcie "Československý rozhlas" vytvorenej v roku 1948 po prevzatí moci v štáte zo strany Komunistickej strany Československa.
V roku 1953 začala vysielať Československá televízia, ktorá bola do roku 1957 súčasťou Československého rozhlasu a až potom sa organizačne osamostatnila. V roku 1955 bolo spustené vysielanie rozhlasu aj po drôte. Na Slovensku bolo v roku 1957 otvorené krajské štúdio v Banskej Bystrici. Koncom 60. rokov a intenzívnejšie od začiatku 70. rokov sa začalo vysielať aj stereofonicky.

Železná opona,  termín ktorý vyjadroval imaginárnu hranicu rozdelenia Európu na dva politické póly. Na socialistický a kapitalistický. Išlo o hermeticky nepriestupný hraničný priestor medzi západným a východným blokom v období takzvanej studenej vojny. Takéto priestory sa nachádzali na západnej hranici ZSSR, NDR, Československa, Maďarska, Juhoslávie a Bulharska. Išlo o premyslený a úzko strážený pás hraničného terénu špeciálnymi vojenskými jednotkami. Pred štátnou hranicou sa smerom do vnútrozemia sa nachádzalo takzvané hraničné pásmo (široké dva až dvadsať km), kde bolo možné vstúpiť len na zvláštne povolenie. V období socialistického Československa túto úlohu plnili vojská pohraničnej stráže.  Išlo o vojakov základnej služby (od apríla 1950 nastúpili po prvý krát k Pohraničnej stráži vojaci základní služby) s predĺžením služby na 27 mesiacov a (vojakmi z povolania) dôstojníkmi a práporčíkmi, ktorí tvorili celkovo asi osem percent z celkových tabuľkových počtov. Odvedenci boli vyberaní z radov preverených občanov, synov rodičov, ktorí boli členmi KSČ, či zväzáckymi funkcionármi. Na sklonku 80. rokov 20. storočia sa už nevenovala tak špecifická pozornosť pri výbere odvedencov, ako tomu bolo v 50. a 60. rokoch. Odvedenci absolvovali najprv trojmesačné základný výcvik so zameraním na ostrahu štátnej hranice. Vybraní vojaci boli následne poslaní (na základe zastávaných tabuľkových funkcií) na sedem mesiacov do poddôstojníckej školy. Na štátnej hranici strážili priestor s vybudovanými bariérami, ktoré predstavovali zväčša dva ploty s územím nikoho, kde boli zakomponované rôzne technické zariadenia. Tieto zariadenia sa označovali ako signálky. Medzi spôsoby zastavovania narušiteľov štátnej hranice patrili mínové polia, nástražné výbušné systémy, psy, ktoré sa pohybovali na signálkach a elektrodrôtené zátarasy, ktorá mohla byť napájaná napätím až 6000 voltov. Železná opona sa začala odstraňovať na československo rakúskych hraniciach od 11. decembra 1989.

Dňa 22. augusta 2013 si v Bratislave sadli za obdĺžnikový stôl  na pracovno priateľskom stretnutí poslední (vymierajúci) mohykáni Československej amatérskej žurnalistiky (členovia elitného klubu HBD). Z Českej republiky pricestoval šéfredaktor  internetového portálu sduchodci.cz, Pavel Ján Buvala,  slovenský regionálny internetový občasník majgemer.sk zastupoval jeho autor Ondrej Doboš a za internetový lexikón spomienok na Československo s 45 minútovým meškaním spôsobeným obhliadkou pred bratislavskej dopravnej špičky po dni D (deň historického vpádu vojsk Varšavskej zmluvy 21.8.1968) člen tretí, vedúci autorskej dielne portálu retrománia.sk Ondrej Holdy. Išlo o prvé medzinárodné zasadanie členov tohoto klubu.

Po úvodnom príhovore  sa svojim referátom zhostil slova čestný predseda klubu, pán Buvala.  Pracovné rokovanie o stave Československej amatérskej žurnalistiky prebiehalo bez prítomnosti médií, ktoré o toto stretnutie neprejavili záujem.