RetroMánia

Pre žiakov druhého stupňa základných škôl v bývalom Československu od roku 1968 vychádzal časopis Kamarát. Jeho poslaním bolo vychovávať dospievajúceho čitateľa, rozvíjať jeho záujmy v rozličných oblastiach spoločenského života, vedy, techniky, kultúry, umenia, športu a informovať o dianí doma a vo svete. Pre polytechnickú výchovu žiakov bol od roku 1973 vydávaný časopis (mesačník) s názvom Elektrón - mesačník pre mladých o vede a technike. Vydania mali 66 strán a časopis stál 3 Kčs. Obľúbenou pasážou tohoto časopisu boli komiksy. Najväčší priestor dostal Jozef Schek, ktorý kreslí komiksy skoro v priebehu celého vydávania časopisu. Časopis vychádzal 18 ročníkov a v roku 1990 vyšlo v cene 7 Kčs jeho posledné vydanie.

Myšlienka zaviesť v socialistickom Československu štátnu lotériu bola následne realizovaná v januári 1957. Herný plán výhier bol nasledovný:

• 16 prémií po 50 000 Kčs
• 16 výhier po 20 000 Kčs
• 32 výhier po 10 000 Kčs
• 128 výhier po 5 000 Kčs
• 160 výhier po 2 000 Kčs
• 800 výhier po 1 000 Kčs
• 1 600 výhier po 500 Kčs
• 16 000 výhier po 50 Kčs
• 320 000 výhier po 10 Kčs.

Názov ČSĽA (Československá ľudová armáda) dostala táto ozbrojená zložka na základe rozhodnutia Hlavnej politickej správy v júni 1954.

Od tohto obdobia všetky vojenské dokumenty, služobné pomôcky aj predpisy začali používať tento názov. Československá ľudová armáda existovala do 14. marca 1990, kedy bola zákonom č.74/1990 Zb. zmenená na Československá armáda. Týmto zákonom sa zmenil aj text a spôsob zloženia vojenskej prísahy. Vojaci základnej služby slúžili v armáde 730 dní. Súčasťou ČSĽA bolo pozemné vojsko, vojenské letectvo a vojská proti vzdušnej obrany štátu.

Za socializmu sa hlásalo, že deti sú budúcnosťou národa. Iskry a pionieri boli skutočne jeho budúcnosťou. Až do roku 1989. Deti chodili pri slávnostných príležitostiach poobliekaní v rovnošatách a boli v podstate akousi organizovanou štruktúrou socializmu. Iskry a pionieri boli školou povinné deti vo veku od 6 do 15 rokov. Iskry boli menšie deti a na rovnošatách nosili odznak iskričky. Pionieri boli staršie deti, nosili výrazné červené šatky na košeliach okolo krku a tiež mali svoj pionierky odznak.

ThLic. Róbert Bezák, duchovný vodca, symbol nádeje a oázy duchovného pokoja, arcibiskup bez úradu, zosadený bez verejne známeho dôvodu, sa narodil 1. marca 1960 v Handlovej. V období od 1. augusta 2012 do 31. júla 2013 bol výpomocným duchovným vo farnosti Radvaň v Banskobystrickej diecéze. Od novembera 2013 pôsobí v kláštore redemptoristov v talianskom Busollengu. Bol najmladším slovenským arcibiskupom a jeho odvolanie po troch rokoch pôsobenia vyvolalo medzi veriacimi vlnu pobúrenia. Človek s tak obrovským srdcom, človek, ktorý mohol cirkev pozdvihnúť na vyššie duchovné méty, bol zosadený, pretože sa stal v cirkevnej hierarchii nepohodlným rebelom. V minulosti pálili čarodejnice, väznili astronómov, fyzikov, lekárov, vynálezcov a Borgiovci ovládali Rím nepopísateľným spôsobom. Ľudia, osvietenci a skutoční služobníci boží sa stlali svätými až po svojej smrti. Arcibiskup Róbert Bezák sa stal svätím pre tisíce veriacich na Slovensku, už za svojho života.

Nevestinec, vykričali dom, verejný dom, dom radosti, dom rozkoše, erotický klub, hovorovo často bordel, budova používaná na poskytovanie najmä sexuálnych služieb za odplatu, teda k prostitúcii. Poskytuje prostitútkam (či prostitútom) miesto na stretávanie a prevádzkovanie sexuálnych praktík s klientmi. Toľko z Wikipedie. Aj keď existuje mnoho štatistík z čias predvojnového, vojnového a povojnového Československa, sú to v podstate len čísla a adresy vtedajších vykričaných domov. Za socializmu, nebolo možné verejne prevádzkovať tento druh služby, ale ani komunistom sa nepodarilo úplne eliminovať jav prostitúcie, ako taký. Komunisti sa preto rozhodli vyrovnať sa s problémom energicky a to tak, že v decembri roku 1948 zaistili väčšinu známych prostitútok a odvliekli ich do prevýchovných táborov (na Slovensku bol takýmto táborom, tábor v obci Nováky). Prevýchova trvala približne do roku 1951. Devy sa však po návrate z takýchto táborov začali usídľovať v luxusných socialistických hoteloch, ktoré boli z väčšej miery určené pre zahraničných návštevníkov z krajín socialistického spoločenstva a samozrejme i z kapitalistických krajín. Určitý svoj podiel na prostitúcii a zneužívaní prostitútok, malo aj ŠTB. Táto tajná policajná zložka využívala prostitútky na svoje spravodajské hry.

Prvotným zámerom vynálezcu Viney docenta Jána Farkaša bolo podávať ľuďom prírodný nápoj, nekonzervovaný, pasterizovaný nápoj s chuťou hrozna. Po uzretí svetla sveta Kofolou, o dvanásť rokov neskôr prišiel na československé obchodné pulty ďalší skvelý nápoj. Vinea. Vinárske závody v Pezinku dostali úlohu vyvinúť nápoj zo zbytkov hroznového muštu, ktorý vznikal pri výrobe stolových vín. Lacný a chutný mok bez alkoholu, ktorý by konkuroval citrusovým nápojom dovážaným zo zahraničia. A tak v roku 1973 vznikla značka nového československého nealkoholického nápoja Vinea. Vinea z latinčiny znamená Vinohrad. A k názvu Viney sa pričinili dcéry vynálezcu. Farkaš dokonale pochopil ľudí, ktorí chceli prírodný nápoj, nie umelé sladké limonády, ktorých bolo na trhu dostatkovým tovarom. Ale mne napríklad veľmi chutila známa žltá malinovka. Pamätáte sa?

O Slovenskom národnom povstaní sa veľa napísalo, veľa povedalo a neustále sa o ňom polemizuje. Politici, historici, médiá, tí všetci sa v určitý čas nahlas venujú práve tejto téme. Učíme sa o povstaní v školách a pripomíname si ho 29. augusta rok čo rok. Dnes si už len veľmi málo ľudí reálne na Slovensku uvedomuje jeho bytostný význam. Dnešné Slovensko a klerofašistické Slovensko majú predsa len niečo spoločné. Ľudské osudy. Ľudské príbehy. Neznášanlivosť, utrpenie, pretvárky, obete, zbabelosť, mamon ale i hrdinstvo a odvahu. V časoch hladu, strachu o život na strane jednej a bohactve a nadradenosti rasy tisícročnej ríše, umierali ľudia. Kto nezažil, neuverí. Účastníkov povstania ktorí ešte žijú je však už ako šafránu. A práve ich pohľadom na povstanie a ako sa k nim správame my (Slovensko) na sklonku ich života dnes,  je venovaný práve tento článok. Requiem pre zabudnutých.

Nápoj vznikol začiatkom 60. rokov 20. storočia v československom farmaceutickom závode Galena Opava (národný podnik so zameraním na výrobu liečiv a tinktúr a na pestovanie rastlinných kultúr) počas výskumu zameraného na potravinárske spotrebovanie zbytkov z praženia kávy. Výsledkom bol tmavý sladkokyslý sirup ktorý sa stal základnou surovinou nového nealkoholického nápoja pod názvom Kofola. Kofola bola po prvý krát uvedená na trh v roku 1962. Doc. RNDr. PhMr. Zdenka Blažka, CSc. skutočne v skromných podmienkach bádal (okolo roku 1957) využiteľnosť prebytočného kofeínu z praženia kávy pre nápoj, ktorý by bol podobný Coca-Cole, alebo Pepsi-Cole a tak zaplnil medzeru na socialistickom trhu podobným nápojom, aký mali američania. Celý vývoj trval dva roky a konečný produkt pripravený do výroby - sirup, pomenovali ako Kofo. Sirup sa prekvapujúco sklad zo štrnástich bylinných a ovocných látok doplnených o kofeín z kávy. No dodnes je presné zloženie ingrediencií tohoto sirupu obchodným tajomstvom, ktoré  pozná asi päť ľudí na svete. Kofola sa vyrábala v Československu pomerne dlhé roky a až s príchodom nežnej revolúcie sa pomaly začala vytrácať z pultov obchodov (a jej zloženie sa stalo verejným tajomstvom), keďže všetko čo bola americké, alebo prozápadné bolo dobré a to čo bolo vyrobené v Československu upadalo akosi do zabudnutia. A na to, že kofola ma svoje nezabudnuteľné postavenie v našich žalúdkoch sa prišlo, až sme sa všetci nabažili Coca-Col a Pepsi-Col. A dnes si už hádam nikto z nás nedokáže predstaviť uhasenie smädu, či chuti bez tohoto chutného nápoja s logom Kofola.

Winnetou literárna postava nemeckého spisovateľa Karla Maya. Winnetou je indiánsky náčelník kmeňa Apačov Meskalerov z obdobia Divokého Západu.
Postava Winnetoua sa stala populárnou najmä po natočení filmu Poklad na Striebornom jazere v roku 1962 a hlavne trilógiu Winnetou v roku 1963 (Winnetou I (1963), Winnetou II (Winnetou: Červený džentlmen, 1964) a Winnetou III (Winnetou: Posledný výstrel, 1965)). Film bol inšpirovaný knihami Karla Maya. Najznámejšiu postavu Winnetoua vo filme stvárnili francúzsky herec Pierre Brice a postavu Old Shatterhanda americký herec Lex Barker. Atmosféru a dej filmu umocňuje hudba nemeckého hudobného skladateľa Martina Böttchera, ktorá dala tomuto filmu neopísateľné nostalgické čaro.V Československu sa tento fil premietal v kinách i v letných amfiteátroch a bol takmer vždy vypredaný a najpopulárnejší hlavne u cigánov, ktorí si po vzore hlavných hrdinov krstili svoje deti, aj keď socialistický kalendár nepoznal meno Winnetou a teda ho nebolo možné zapísať do rodného listu, aj tak po Československu pobehovalo množstvo československých indiánov s týmto menom. Dnes už by asi takýto problém nenastal, ak by som si chcel svojho potomka pomenovať menom Winnetou, alebo Old Shatterhand.