RetroMánia

Prvá chata pri Zelenom plese bola postavená v roku 1876. Neskôr však vyhorela a bola vybudovaná nová chata pod názvom Egidova chata na severnom brehu plesa. Časom prístavbami a rekonštrukciami bola chata rozširovaná a v roku 1950 premenovaná z pôvodných historických názvov, na Brnčalovu chatu, podľa Alberta Brnčalu (1919 – 1950), učiteľa telesnej výchovy, vtedajšieho predsedu Slovenského horolezeckého zväzu. V súčasností chata nesie pôvodný polohopisný názov, Chata pri Zelenom plese. Chata  poskytuje ubytovanie a občerstvenie. Kapacita ubytovania je 56 lôžok v izbách a i niekoľko miest na núdzové prespanie v spacáku. Unavenému turistovi, ktorý prišiel na Zelené pleso isto dobre padne možnosť najesť a napiť sa, a nazbierať sily na pokračovanie túry. V priestrannej jedálni s bufetom ponúkame široký sortiment teplých aj studených jedál a nápojov.

Skalnatú dolinu zo západu a severu uzatvára Lomnický štít. Prvých tatranských turistov lákal do Skalnatej doliny najmä výstup na Lomnický štít a keďže to bola namáhavá dvojdňová túra , nocovalo sa pod Skalnatým ohniskom (morénový svah zvažujúci sa do lesného porastu - niekoľko metrov pod vrcholom tohoto svahu vo výške 1 750 metrov nad morom vyčnieva zo svahu mohutný balvan - Skalnaté ohnisko), poniže Skalnatého plesa. Skalnaté ohnisko v roku 1841 upravili a obmurovali štyria sliezsky turisti s horským vodcom Jakubom Luxom a správu o vzniknutej útulni zanechali na drevenej doske  juhovýchodne od Ohniska. A tak vznikla vo svojej prvopočiatočnej podobe Skalnatá chata (1 751 m n. m.).

Zamkovského chata je horská chata, ktorá sa nachádza v ústí Malej Studenej doliny vo Vysokých Tatrách. Chatu založil horolezec a horský vodca Štefan Zamkovský v rokoch 1942 – 1943 ako svoje bydlisko. Počas druhej svetovej vojny slúžila chata ako útočisko pre partizánov, Židov a politických väzňov. Po znárodnení v roku 1948, musel Zamkovský chatu opustiť kvôli obvineniu komunistickej vlády, že bol prisluhovačom kapitalizmu. Následne chata dostala nové meno.  Chata kapitána Nálepku , hoci s touto osobnosťou nemala nič spoločné. V roku 1992 bola po reštitúcii chata vrátená Zamkovského potomkom. V súčasnosti Zamkovského chata ponúka ubytovanie a občerstvenie pre turistov. Zásoby sa na ňu dopravujú podobne ako v minulosti, pomocou vysokohorských nosičov, ale pomáha aj vrtuľník. Ako zdroj elektrickej energie slúži malá vodná elektráreň na Malom Studenom potoku. Zamkovského chata je otvorená celoročne, pre okoloidúcich turistov poskytuje nielen občerstvenie, ale aj nocľah. Zamkovského chata disponuje 23 lôžkami a 2 prísteľkami. Usporiadanie izieb je nasledovné: 3 x 4-posteľová izba , 1x 5-posteľová izba a 3 x 2-posteľová izba . V izbách sa nachádzajú poschodové postele, WC a sprchy s teplou vodou sú na chodbe. V prípade zlého počasia je možné prespať aj núdzovo na povale vo vlastnom spacáku. Zamkovského chata ponúka typický bylinkový nosičský čaj, "Svištie mlieko", čapované pivko "Staroprameň", aj tmavé a aj nealkoholické. Samozrejme Vám neuškodí kalíštek horca, či "Rainerovky". Z jedál si pochutíte na kapustovej, šošovicovej, či cesnakovej polievke, do stálej ponuky patrí maďarský a segedínsky guláš, klobása, parené buchty, ale aj slovenské špecialityako halušky, bryndzové pirohy a iné. Všetky jedlá pre Vás s láskou pripravujú profesionálni nosiči-kuchári, ktorí všetky potrebné suroviny vynášajú na chatu na chrbtoch.

Téryho chata (ľudovo nazývaná Terynka) je najvyššie položená celoročne otvorená horská chata vo Vysokých Tatrách. Leží pri Piatich Spišských plesách v Malej Studenej doline, nad skalnou stenou, odkiaľ pomyselne stráži túto dolinu. Téryho chata bola postavená roku 1899 podľa projektu spišskosobotského architekta Gedeona Majunkeho. Chata od svojho založenia nesie meno podľa banskoštiavnického lekára Edmunda Téryho, ktorý sa zaslúžil o rozvoj tatranskej turistiky vo vtedajšom Uhorsku. Okrem iných vystúpil ako prvý aj na okolité štíty: Prostredný hrot (1876) a Pyšný štít (1877). Do roku 1933 bola najvyššie položenou chatou vo Vysokých Tatrách. Od roku 1936 má celoročnú prevádzku. V roku 1944 chatu spravovali slovenskí vysokoškolskí študenti, ktorí tu počas povstania ukrývali poľských odbojárov či ruských utečencov zo zajateckých táborov. Chata prešla viacerými stavebnými úpravami, naposledy v rokoch 1979-82, stavebný materiál na opravu vynášali nosiči na svojich ramenách, no napriek tomu si zachovala pôvodný tvar podľa architekta Majunkeho. K chate sa viaže aj meno tatranského beletristu – chatára Bela Kapolku.

Zbojnícka chata je vysokohorská chata s celoročnou prevádzkou v závere Veľkej Studenej doliny vo Vysokých Tatrách. Chata bola postavená v roku 1924 na mieste staršieho objektu a zrekonštruovaná v 80. rokoch, opakovane v roku 1998 po požiari. V súčasnosti poskytuje ubytovanie pre 16 osôb v spoločnej nocľahárni, vhodnej i na dlhšie pobyty. K dispozícii je kuchynka s plynovým varičom, úžitková voda a sušiareň, WC je mimo chaty. Zariadenie ponúka i stravu, pripravovanú priamo na chate. Pre návštevníkov je prístupná terasa s výhľadom do doliny, v zime a nevhodnom počasí poteší posedenie pri krbe. Pre aktívnych turistov je k dispozícii ľahká i náročná turistika, horolezectvo a lyžovanie s inštruktormi.

Po prvej svetovej vojne sa majitelia pozemnej lanovky zo Starého Smokovca na Hrebienok (Legiobanka v Prahe) rozhodli presadiť výstavu ľudového hotela na hornej stanici lanovky. Banka tento zámer zrealizovala v roku 1928 otvorením Športhotela. Športhotel bol vybavený ústredným kúrením, elektrickým osvetlením, kúpeľňami a disponoval 66 izbami s balkónmi. Plochá strecha bola využívaná na opaľovanie hotelových hostí. Po 2. svetovej vojne sa Športhotel stal majetkom ROH a v roku 1947 bol premenovaný na Zotavovňa ROH Hrebienok. V roku 1988 bola budova hotela uzavretá a podstúpila rozsiahlu rekonštrukciu.  Po jedenástich rokoch 14.6.1999 budovu uviedli znova do prevádzky.

Bilíkova chata (ľudovo nazývaná Bilíčka) je vysokohorská chata vo Vysokých Tatrách. Leží na juhovýchodnom úpätí Slavkovského štíta na mieste zvanom Kancel  blízko Hrebienka, odkiaľ k nej vedie chodník aj cesta. Na mieste dnešnej Bilíkovej chaty stála od roku 1875 jednoduchá Ruženina chata. Roku 1884 k nej pribudol o čosi väčší turistický hotel, ktorý však neskôr spolu s chatou vyhorel. Roku 1893 postavili na ich mieste dva hotely majitelia Spišskosobotskej lesnej spoločnosti. Hotely tvorili malú osadu nazývanú Studenopotocké kúpele. Tieto hotely však roku 1927 tiež vyhoreli. Na ich mieste bola 22. decembra 1934 otvorená Guhrova chata, ktorá bola roku 1936 ešte stavebne rozšírená. Po 2. svetovej vojne bola k chate pristavaná turistická ubytovňa a v roku 1946 bola premenovaná na Bilíkovu chatu na počesť lyžiara a pretekára Pavla Bilíka (1916 – 1944), ktorého Nemci ako účastníka SNP zajali pri Starom Smokovci a 7. septembra 1944 v Kežmarku popravili.

Rainerova chata (1 290 m) je vysokohorská chata bez možnosti ubytovania na Starolesnianskej poľane vo Vsokých Tatrách. Slúži ako múzeum tatranských nosičov, bufet a náučné centrum TANAPu. Súčasným chatárom je učiteľ z Kežmarku a dlhoročný vysokohorský nosič Peter Petras. Chatu založil už v roku 1863 nájomca Starého Smokovca Ján Juraj Rainer. V roku 1884 postavili urbárnici zo Starej Lesnej hneď vedľa chatu Kamzík. Význam Rainerovej chaty poklesol, no naďalej slúžila ako nocľaháreň pre vodcov, nosičov a študentov, neskôr ako sklad paliva i garáž. V roku 1980 bol hotel Kamzík zbúraný a TANAP dal následne v roku 1983 Rainerovu chatu ako pamiatkový objekt zrekonštruovať. Súčasný chatár sa v roku 1997 podujal zrekonštruovať interiér chaty, aby už v nasledujúcom roku mohla slúžiť verejnosti.

Horský hotel „Sliezsky dom“ je horský hotel postavený vo Velickej doline na úpätí Gerlachovského štítu, nad Velickým plesom vo Vysokých Tatrách. Prvá chata nad Velickým plesom bola Blásyho chata, postavená na severovýchodnom brehu iniciatívou Eduarda Blásyho, ktorý bol riaditeľom Starého Smokovca. Budovu, postavenú v roku 1871, o dva roky neskôr zmietla lavína. V roku 1895 Uhorsko-karpatský spolok na juhozápadnom brehu Velického plesa vybudoval Sliezsky dom. Chata bola stavebne rozšírená v rokoch 1908 a 1943, ale v roku 1962 vyhorela. Na jej miesto bol o šesť rokov postavený súčasný horský hotel. Inou chatou bola Hunfalvyho chata postavená v rokoch 1876 až 1878 vo Vyšnej Velickej doline vďaka Uhorsko karpatskému spolku. Kamenno-drevená budova mala kuchyňu, svetlo, nocľah, verandu a kachle. Po otvorení Sliezskeho domu slúžila iba ako záložná chata v prípade preplnenia nového objektu. Po zničení požiarom v roku 1913 z chaty zostali len základy, viditeľné z Tatranskej magistrály. Chata niesla meno geografa pochádzajúceho z Veľkého Slavkova – János Hunfalvy (1820 – 1888). V súčasnosti je Sliezsky dom prebudovaný na štvorhviezdičkový horský hotel, unikátny najmä svojou polohou, ktorá umožňuje výstup priamo na najvyšší vrchol Slovenska, Gerlachovský štít. Po kompletnej rekonštrukcii ponúka hotel ubytovanie v 36 izbách a 8 apartmánoch, ktoré vychádzajú z pôvodnej historickej dispozície budovy. Sliezsky dom disponuje aj hotelovou reštauráciou, v ktorej momentálne pôsobí známy šéfkuchár Ľubomír Herko. K horskému hotelu patrí aj letná terasa s výhľadom na Velickú dolinu. Na Sliezsky dom je možné sa počas leta dostať aj autom, treba si len zavolať na recepciu a overiť voľné parkovacie miesta. Hotel ponúka hosťom aj bezplatný vývoz z parkoviska v Tatranskej Polianke vlastným terénnym autom. Počas zimnej sezóny je hotel dostupný len prostredníctvom snežného skútra, ktorý hotelový personál zabezpečí pre prichádzajúcich hostí.

Chata pod Rysmi je najvyššie položená horská chata v Tatrách i na Slovensku. V prevádzke je iba v letnej sezóne (od 15.6. do 31.10.). Chata bola postavená v roku 1932 ako prízemný objekt, v roku 1977 bola rozšírená o jedno poschodie. Poskytuje stravovanie i nocľah pre 19 osôb, núdzovo však možno prespať v jedálni. Vzhľadom na nebezpečenstvo snehových aj kamenných lavín sa uvažuje už niekoľko rokov o presunutí chaty do vyššie položeného miesta, zatiaľ však všetko zlyhalo na dohodách súčasných vlastníkov väčšinových KST (turisti) a JAMESu (horolezci). Chata je charakteristická neopakovateľnou atmosférou s príjemným prostredím. Je jednou zo štyroch vysokohorských chát, ktoré zásobujú nosiči, obyčajne nosia na 4,5 km trase s prevýšením 750 m 60 až 90 kg nákladu, výnimočne aj viac ako 100 kg (rekord 122,5 kg v roku 2003, súčasný chatár Viktor Beránek).