RetroMánia

V marci 1939 Slováci získali vlastný štát a s ním i vlastnú armádu, ktorá už krátko po svojom vzniku musela v takzvanej Malej vojne vzdorovať útoku maďarských vojsk. O niečo neskôr, sa Slovenská armáda už zapojila v podriadenosti Wermachtu do druhej svetovej mocnosti na strane Nemecka. V septembri 1939 sa zúčastnila na ťažení proti Poľsku. U obyvateľstva sa tieto vojenské ťaženia na proti našim severným susedom nestretla s jednoznačne pozitívnou odozvou u slovenského obyvateľstva. Aj keď na druhej strane, Slovensku sa navrátilo niekoľko spišských, oravských a kysuckých obcí, ktoré Poľsko anektovalo v rokoch 1920 a 1938. Najvýznamnejšie sa slovenská armáda zapájala vo vojne proti Sovietskemu zväzu. Na východnom fronte aktívne bojovala od 24. júna 1941 do 1. júna 1944. Časť príslušníkov slovenskej armády sa zapojilo do diania aj v Taliansku, kde od jesene 1943 boli nasadení do opevňovacích a rekonštrukčných prác. Slovenská republika vyhlásila v decembri 1941 vojnu aj Spojeným štátom americkým a Veľkej Británii, ale do bojov proti západným mocnostiam sa slovenskí vojaci zapojili len okrajovo, najmä pri obrane Bratislavy a ďalších miest počas náletov spojeneckých bombardérov. No nie všetci príslušníci slovenskej armády sa však zmierili s rozpadom Československej republiky a vznikom Slovenského štátu čo následne prerástlo do príprav a realizáciu ozbrojeného povstania, ktoré vypuklo 29. augusta 1944, ktoré dnes poznáme, ako Slovenské národné povstanie. Aj keď po dvoch mesiacoch utrpelo zdrvujúcu porážku, natrvalo sa zapísalo do slovenských dejín. A ak by nevzniklo, skončili by sme po ukončení druhej svetovej vojny na strane porazených.

Vianočná básnička z roku 1943

Hen od lesov posol beží, na hlave má čiapku, iste dar ten od Ježiška dostal na pamiatku.
V očiach svieti čierny uhol, smolničky to zuby, raz je tenký ako cverna, a raz Jak peň hrubý.
Bunda kryje biele telo, iste je z barana, kade beží, zdvihne krídla vrana poľakaná.

V ruke z briezok bielolícich papieriček stíska, novoročný pekný vinšík spievajú vetriská.
Biely panák zrazu sťa stĺp v bežku svojom stane, a už počuť vinšovačku hen na každej strane.
— Vinšujem vám nový rôčik, všetkým: veľkým, malým. Od polnoci zapadol môj, preňho ťažko žialim.

— Zo srdca vám želám radosť a čím viacej snehu, pokĺžte sa až do chuti do údolia s brehu.
— Sane, lyže, korčulienky, ľúbte v roku novom. A teraz už musím ďalej. Ostávajte sbohom.

Malá Milka celé leto dobre sa bavila.
So všetkými deťmi z dvora rada sa hrávala.
Prázdniny však sa minuli, — ako to vždy býva — a na deti z okien školských zas povinnosť kýva.
Ticho je na veľkom dvore, Milka sama chodí, mladučká je, nuž, do školy ju ešte nevzali.
Rozmýšľajúc chodí sem-tam: čo by mala začať, aby čas lepšie utekal?
Bude sama sa hrať.
Keď je škola, nech je škola. Môže byť i doma. Prečo by nemohla knihy mať i ona?

Železničný tunel v Łupkówe leží medzi železničnými stanicami Medzilaborce (za socializmu konečná stanica nočného rýchlika Laborec z Prahy) a Łupków (Poľsko). Prvý návrh železničnej trate na trase Medzilaborce do osady Stary Łupków pochádza z roku 1854. Prvé návrhy sa začali plánovať v roku 1866. Železnica mala ísť údolím rieky Laborec a hrebeňom Karpát pri Lupkove. Karpatský hrebeň mal byť prekonaný údolím Vydranky popod Lupkovský priesmyk až do osady Stary Łupków v Haliči. Veľké prevýšenie si vyžadovalo budovať trať s výrazným stúpaním a najvyššiu časť hrebeňa bolo potrebné prekonať 461 metrov dlhým tunelom. Tunel leží z časti na poľskom a z časti na slovenskom území (hraničná čiara vedie cez tunel). Tunel bol vybudovaný ako dvojkoľajný a tunelom sa začalo premávať od 12. júna 1873. Do prevádzky bol odovzdaný 31.5.1873. Pomenovaný bol podľa neďalekej obce Lupków.