ČSR 40. roky 20. storočia (58)
Prostitúcia v ČSSR
Cieľom za poskytnutie sexuálnych služieb bolo zvyčajne získať určitú výhodu.
Nevestinec, vykričali dom, verejný dom, dom radosti, dom rozkoše, erotický klub, hovorovo často bordel, budova používaná na poskytovanie najmä sexuálnych služieb za odplatu, teda k prostitúcii. Poskytuje prostitútkam (či prostitútom) miesto na stretávanie a prevádzkovanie sexuálnych praktík s klientmi. Toľko z Wikipedie. Aj keď existuje mnoho štatistík z čias predvojnového, vojnového a povojnového Československa, sú to v podstate len čísla a adresy vtedajších vykričaných domov. Za socializmu, nebolo možné verejne prevádzkovať tento druh služby, ale ani komunistom sa nepodarilo úplne eliminovať jav prostitúcie, ako taký. Komunisti sa preto rozhodli vyrovnať sa s problémom energicky a to tak, že v decembri roku 1948 zaistili väčšinu známych prostitútok a odvliekli ich do prevýchovných táborov (na Slovensku bol takýmto táborom, tábor v obci Nováky). Prevýchova trvala približne do roku 1951. Devy sa však po návrate z takýchto táborov začali usídľovať v luxusných socialistických hoteloch, ktoré boli z väčšej miery určené pre zahraničných návštevníkov z krajín socialistického spoločenstva a samozrejme i z kapitalistických krajín. Určitý svoj podiel na prostitúcii a zneužívaní prostitútok, malo aj ŠTB. Táto tajná policajná zložka využívala prostitútky na svoje spravodajské hry.
Slovenské národné povstanie, requiem pre zabudnutých
Príbehy ľudí, ktorí bojovali v SNP a nakoniec skončili v zajateckých a koncentračných táboroch a dnes sú zabudnutí, živoriaci na okraji našej spoločnosti.
O Slovenskom národnom povstaní sa veľa napísalo, veľa povedalo a neustále sa o ňom polemizuje. Politici, historici, médiá, tí všetci sa v určitý čas nahlas venujú práve tejto téme. Učíme sa o povstaní v školách a pripomíname si ho 29. augusta rok čo rok. Dnes si už len veľmi málo ľudí reálne na Slovensku uvedomuje jeho bytostný význam. Dnešné Slovensko a klerofašistické Slovensko majú predsa len niečo spoločné. Ľudské osudy. Ľudské príbehy. Neznášanlivosť, utrpenie, pretvárky, obete, zbabelosť, mamon ale i hrdinstvo a odvahu. V časoch hladu, strachu o život na strane jednej a bohactve a nadradenosti rasy tisícročnej ríše, umierali ľudia. Kto nezažil, neuverí. Účastníkov povstania ktorí ešte žijú je však už ako šafránu. A práve ich pohľadom na povstanie a ako sa k nim správame my (Slovensko) na sklonku ich života dnes, je venovaný práve tento článok. Requiem pre zabudnutých.
Satiristický týždenník Roháč
Prvé číslo humoristického časopisu Roháč uzrelo svetlo sveta v roku 1948.
Satiristický týždenník Roháč bol vydávaný od roku 1948 ako týždenník s množstvom karikatúr, vtipov a humorných poviedok pre pobavenie pracujúcich v bývalom Československu (na Slovensku). Medi nasledovanejšie rubriky patrili glosy, kreslené vtipy a seriály, ktorých postavičky, ako Dita, Jožinko, či Bill si našli svojich stálych priznivcov.
Na Roháči spolupracovalo mnoho kvalitných autorov, akým bol napríklad Viktor Kubal, Klára Jarunková, Božena Hajdučíková - Plocháňová, Peter Petiška, Tomáš Janovic a ďalší. V roku 1958 dosiahol jeho náklad až na 100 tisíc výtlačkov týždenne. Za dobrý vtip v texte, či v karikatúrnej kresbe sa dalo vždy veľa skryť z politickej pravdy či zo života malomeštiaka socialistického Československa.
Starý kraľovanský železničný tunel
Starý kraľovanský jednokoľajný železničný opustený tunel sa nachádza vedľa železničnej trate pri Kraľovanoch
Starý kraľovanský jednokoľajný železničný tunel je dnes opustenou tunelovou stavbou (patriaci železniciam Slovenskej republiky) nachádzajúci sa vedľa železničnej trate (a aktívneho železničného tunela) pri Kraľovanoch dislokačne smerom k obci Šútovo (časť Rieka). Tunel pretína horský masív kopca Sokol, ktorý obchádza cestná komunikácia E 50 v smere Martin - Ružomberok, dobre to známa spojnica Turca a Liptova, ktorá je v čase absencie diaľničného úseku najvyužívanejšou cestou turistiky do Vysokých Tatier. Tunel nie je z hlavnej cesty dobre viditeľný, ale je veľmi dobre prístupný (s možnosťou parkovania tesne u vstupu do tunela). V súčasnosti je opustený, nevyužívaný a navštevovaný dobrodruhmi či zvedavcami, alebo hľadačmi pokladov a pátračov po keškách ( Geocaching - určitý druh športu, spočívajúci v hľadaní skrytého objektu, o ktorom sú známe len jeho geografické súradnice). V letných mesiacoch v jeho blízkosti u hlavného cestného ťahu môžete vidieť pocestných predajcov medu, čučoriedok, húb či letného ovocia.A je to jediná tunelová stavba v širokom okolí, ktorá je zatiaľ voľne prístupná. Ak si chcete pozrieť toto stavebné dielo vytesané do skaly z roku 1871, máte jedinečnú príležitosť tak učiniť, pokiaľ jediný vchod do tunela Slovenské železnice neuzavrú.
Jindřich Plachta
Nesmierne dobrý človek, legenda českého herectva, ktorý neopísateľným šarmom dokázal stvárňovať jednotlivé filmové i herecké úlohy.
Jindřich Plachta, vlastným menom Jindřich Söll bol český herec a spisovateľ. Narodil sa ako najstaršie dieťa v rodine robotníka 1. júla 1899 v Plzni. Mal dve sestry a jeho otec, montér a strojný zámočník pracoval v plzenskej Škodovke. Počas štúdií na obhcodnej akadémii vystupoval potajomky v plzenskom divadle ako štatista, pretože jeho otec chcel mať zo svojho syna účtovníka, nie divadelníka. Jindřich s priateľmi založil ochotnícky spolok Jar. Po vyštudovaní v roku 1919 odišiel do Prahy, kde si našiel s dvoma kamarátmi podnájom na Smíchove a pracova,l ako úradník. Uplynulo len niekoľko mesiacov a Plachtu uvidel kráľ českých komikov Vlasta Burian.
Jeho herecký prejav sa mu natoľko zapáčil, že mu ponúkol angažmán vo svojom divadle. Podobne ako Jaroslav Marvan mal robiť "nahrávača". Plachta si začal získavať priazeň publika a Burian začal cítiť konkurenciu. Napätú situáciu vyriešil Plachta odchodom z divadla.
Tatranské vysokohorské chaty - Chata pri Zelenom plese
Prvá chata pri Zelenom plese bola postavená v roku 1876.
Prvá chata pri Zelenom plese bola postavená v roku 1876. Neskôr však vyhorela a bola vybudovaná nová chata pod názvom Egidova chata na severnom brehu plesa. Časom prístavbami a rekonštrukciami bola chata rozširovaná a v roku 1950 premenovaná z pôvodných historických názvov, na Brnčalovu chatu, podľa Alberta Brnčalu (1919 – 1950), učiteľa telesnej výchovy, vtedajšieho predsedu Slovenského horolezeckého zväzu. V súčasností chata nesie pôvodný polohopisný názov, Chata pri Zelenom plese. Chata poskytuje ubytovanie a občerstvenie. Kapacita ubytovania je 56 lôžok v izbách a i niekoľko miest na núdzové prespanie v spacáku. Unavenému turistovi, ktorý prišiel na Zelené pleso isto dobre padne možnosť najesť a napiť sa, a nazbierať sily na pokračovanie túry. V priestrannej jedálni s bufetom ponúkame široký sortiment teplých aj studených jedál a nápojov.
