O prácu Plachta nemal núdzu. Okamžite ho angažovali (v roku 1929) Jiří Voskovec s Janom Werichom. Plachta žiaril v hrách Osol a tieň či Kat a blázon, ale hlavne v revue Rub a líc. Ďalšie scény na ktorých hral boli Tylovo divadlo, v rokoch 1938 až 1941 Kohoutová Divadlo U Novákovcov a za vojny Nezávislé divadlo a Veľká opereta.
Ako filmový herec začal pôsobiť ešte v ére nemého filmu. Jeho herecké schopnosti sa prejavili až po nástupe zvukového filmu. Prvú rolu dostal v dvadsiatich siedmich rokoch v nemej verzii filmu Dobrý vojak Švejk. Filmovou hviezdou sa stal až začiatku tridsiatych rokov, po filmoch s Vlastom Burianom a tiež v mužoch v ofsajde. Do konca vojny Plachta natočil skoro osemdesiat filmov. Väčšina jeho rolí divákov okúzľuje dodnes. Napríklad profesor Matulka z filmu Cesta do hlbín študentovej duše (1939).
Z pamätí Jindřicha Plachtu vieme, ako ho odmietli naverbovať v čase prvej svetovej vojny do Rakúsko-uhorskej armády. Vojenskí páni sa naňho dívali ako na bezcenného človeka. Jeden starší pán si zohnal pásomnicu a žltačku, aby nemusel narukovať a predsa ho odviedli. Jindřicha Plachtu odviesť akosi nechceli. Rakúsko šiel tiež brániť i muž, ktorý mal nohu o sedemnásť centimetrov kratšiu a odviedli do armády aj staršieho pána aj napriek tomu, že sa márne odvolával na chybu v matrike, pretože ho urobili o desať rokov mladším, než v skutočnosti bol. Táto udalosť však neznamenala, že by Jindřich Plachta bol človekom, ktorý by nebol vlastencom. Jeho vlastenectvo sa prejavilo za protektorátu, keď naňho spomínal Jan Werich "aby nemusel Jindřich Plachta robiť pre Nemcov, dal sa operovať a nechal si rozrezať telo, len preto, aby sa vyhol vlasteneckej pomoci tretej ríši. Týmto trikom sa vyhol nútenej kolaborácii, keď mu v roku 1941 hrozilo, že bude účinkovať v kolaborantskom rozhlase a toto bola cesta, ako sa tejto udalosti vyhnúť. Podľa jeho slov "Rozhodol som sa radšej umrieť, než urobiť čokoľvek pre tie svine".
Jindřichova sestra počas druhej svetovej vojny skrývala významného odbojára Jana Ziku, ktorého prichýlil aj samotný Plachta. Plachta bol počas protektorátu distribútorom ilegálnych protifašistických letákov, za čo hrozil koncentračný tábor, alebo smrť zastrelením. A keďže v tej dobe bol už známym hercom a na ulici ho mohol ktokoľvek jasne identifikovať, prenášal veľké balíky papiera (letáky) v električke kamsi na konečnú a nehľadeľ na vysoké riziko odhalenia. Všetkým asi bolo hneď jasné, čo to pán Plachta vezie. Ale nik ho neudal.
Jindřich Plachta počas protektorátu posielal peniaze rodinám uväznených odbojárov. Jindřich to tajil. Týmto nezištne pomáhal ľuďom v chudobe a biede počas vojny. Počas pražského povstania ho vídali na pražských barikádach.
Jindřich Plachta bol nesmierny dobrák od kosti. Vadila mu sociálna nerovnosť medzi ľuďmi a možno aj z tohoto dôvodu vstúpil do Komunistickej strany Československa.
Jindřich Plachta písal humoristické články a črty, predovšetkým do Rudého práva. Napísal vo svojej dobe známou humoristické knihu Pučálkovic Amina (o žirafe v činžiaku).
Jindřich Plachta so svojou manželkou Alenou mali dve deti, dcéru Alenu a syna Zdeňka. Po vojne, aj keď nebol zdravý, ako komunista chodil na brigády do kladenských baní a pomáhal budovať socializmus. Možno to urýchlilo jeho predčasnú smrť v päťdesiatich dvoch rokoch.
Umelecké meno Plachta si Jindřich Söll dal podľa svojej prezývky. Tá vznikla za školských rokov, keď mu jeho matka ušila veľkú pelerínu, ktorá na jeho chudom tele doslova viala. Jeden z učiteľov na neho zavolal: "Kam s tou plachtou?" a prezývka mu od tej doby zostala.
Jindřich Plachta zomrel 6. novembra 1952.
Zdroj informácií k článku: cs.wikipedia.org a Úsměvy českého filmu
