„Pre perleť teda nebolo treba pochodovať až sem. Stačilo si všimnúť úžasného odtieňa na mojich nechtoch. A belasý sveter vymením, i tak mi nesluší,” — zlostila sa mlčky.
— Dnes ešte, — pokračoval Ivan v prerušenej — i dnes, keď mojich šestnásť rokov dávno zapadlo do mora večnosti, jeseň na mňa hlboko pôsobí. Akoby som sa stával lepším človekom,... akoby som si viac vážil života, vidiac ten smútok veľkého umierania... Odpúšťam, zabúdam no príkoria... „Ježišmária, zabudla som skočiť do Darexu, dnes im mali prísť biele koktailové svetre. Nemám ani jeden dekoltovaný a sezóna sa začína," zľakla sa v duchu a zosmutnela.
— Ach, nebuď zato smutná, Vieročka! V jesennom vetre, napríklad, je toľko očistnej sily, optimizmu. Počúvaj len, ako veselo o ňom hovorí Peťko. Vetrisko fičí, tancuje holičov tanier vývesný. „No, ja môžem vyzerať! — strhla sa Viera z ťažkých myšlienok. A je po účese. Zajtra musím uprosiť Ferryho, aby ma prečesal ešte raz. Ten bude hromžiť, že si nedávam pozor na hlavu".
— A Jesenina milá toho mám tiež veľmi rád. Nádejám jesenný chlad bledosť dáva, jak tichý osud vlečie sa môj kôň.
„Veru!" — vmiešala sa zlosť do trpkých myšlienok dievčaťa. „Teraz je unavený a mohli sme si pekne sedieť v kaviarni. Práve tu začína hudba ...ach, mombo... Zuza s Ervínom sa už prestierajú po parkete a ja... rozcuchaná... uštvaná..." Do očí jej vstúpili slzy. A keď Ivan zbadal striebornú kvapôčku, zovrel dievča do náručia.
— Vieročka, drahá moja , — povedal po chvíli dojatia, — vieš, prečo ťa tak milujem? Pre tvoju jemnú vnímavosť, pre to tvoje mlčanie, preto, že ty jediná rozumieš môjmu bláznivému srdcu. Na spiatočnej ceste potom, nežne sa vedúc, zostavili sobášne oznámenie.
Zdroj: Dobový časopis satiry - Roháč
Čas čítania: min.
Úroveň obtiažnosti čítania :
Stretli sa na rohu mestskej ulice. Jesenný vietor zosypal na nich žlté peniažky lístia a on povedal, nežne hľadiac do čiernych očú:
— Vieš, na čo myslím, Vierka? Že by sme dnes mohli porušiť obvyklý program, opustiť kamenné mestské múry a pozrieť sa do prírody, či je už ozaj jeseň.
— Ó, Ivanko je lyrický, — povedala šibalsky.
— Celkom sentimentálny,
— priznal on a chytiac dievča za ruku, zamieril do ulice, ktorá viedla z mesta do blízkeho hája.
— Rozpráva divý vietor jesenný, tichú reč vedie medzi stromami...
— zarecitoval, keď vstúpili do lesa.
— Vari len nepíšeš básne, Ivan. — povedala Viera a clivo pozrela na svoje ružové ihlové sandále.
— Ja nie, to Peťko. Skvitá ešte údol kvetmi záhradnými, zelenie sa ešte topoľ pred oknom...
Akože zelenie, všetko je tak čudne hrdzavé, tiež som si radšej mohla vziať hodinky, lepšie by šli k tej... jeseni, — dumala Viera a ľahúčko stúpala, šetriac americké nylonky.
— Predstav si, milá, že ako dorastajúci chlapec som všetky jesenné nedele trávieval na cintoríne za dedinou. Pod smutnou vŕbou bola lavička, na nej som sedával, hľadel na hroby a čítal „Kvety zla". Alebo z Miczkiewicza, ešte si pamätám úryvok: „Plakal som, spomeň, keď som ušiel bôľne na večné veky tebe spod objatia, keď šťastia som so zriekol dobrovoľne, by krvavé som splnil predsavzatia." Ach. Vierka, bolo mi šestnásť rokov a bol som najnešťastnejším človekom na zemeguli. Tak strašne som sa preto ľutoval, že som niekedy i plakal spolu s dažďovými oblakmi. „Veru som si mohla vziať ten tyrkysový dáždnik, ku kostýmu ide a je elegantný, s dlhou rúčkou," — po-myslela si Viera, hľadiac na nebo. Sledujúc jej pohľad vzdychol Ivan s Hviezdoslavom: — Aký mračný, smutný deň mrká už, ba svitlo len!... No i tak. Vieročka, oveľa radšej mám jesennú perleť oblohy, než banálne belasé letné nebo.

R.F.K.
Šéfredaktor magazínu