U Joža Matiošika statok ričí od hladu, smädu. Len jedna najlepšia dojnica je previazaná na druhej strane maštale. Leží si spokojne. Prečo by nie, veď ďateliny má plno nielen vo válove, ale aj pod sebou. V dome Štefana Suchého je ako po kare. Všade plno jediva i pijatiky, ale nikto sa do toho nemá. Už nevládzu... Nuž, uhádni, človek neznámy, čo so to deje v Sebehrabliach. Uhádnuť neuhádneš. Nakukni teda do niektorého domu a popočúvaj, povypytuj sa. Povedzme, do toho pri kostole. O reči tu niet núdze. Len škoda, že ťažko rozumieť tejto rodine. Hlava rodiny, starý Mendík, kričí pri rozprávaní rovnako, oko jeho zlostná chudá žena. Syn Tóno nijako nezaostáva zo svojimi rodičmi. Kričí aj za svoju málovravnú ženu. Ale dnes Tóno Mendík nepoznáva vlastnú ženu. Jazyk jej ide ako stará vyhladená trlica. — Ty taký a taký! Keby si bol súci chlap. Už dávno náš chlapec mohol mat Pioniera. Nemusel by sa tlačiť do autobusu, keď ide do školy. A potom... podaktorí majú televízory a Spartaky. Prečo by sme my nemohli mat dve motorky! — čo mám robiť, anciáša tvojho... o nedobiedzaj stále... — ber prasce do vriec o chod ich predať. Dva razy sa obrátiš a chlapec má na motorku. — A veru by si mohol, — pridali sa k neveste Tónova mať. — Keď to robia druhí, — kývol plecom otec. — čo by sme aj my nie...?? A tak Tóno Mendík zavčas ráno vytiahol z chlieva dva bravce, dve svinky a šup s nimi do debničky. Java tristopäťdesiatka tak vrčí, že kvikot prasiat vôbec nepočuť. V Smejkove, hneď v prvom dome, kúpili tri prasatá. Sedemstopäťdesiat korún má Tóno Mendik vo vrecku. Len to jedno, bodaj bolo skapalo! Nie a nie predať. — Dvesto ti dám, „družstevník", — ponúka jeden Smejkovčan. — Radšej ho naspäť odveziem a upečiem ako za dvesto korún dať. Také prasa, — drží sa Tóno Mendík. Smejkovčan nepridal o preto Tóno urobil, čo bol povedal. Sadol na motorku o hybaj ho domov. Smutno ostalo prasiatku v debničke. Kolesá Javy skáču po skalnatej ceste a drevený vrchnák ho tlčie po hlave. Keď človeka bijú po hlave, osprostie. Lenže prasa nie je človek, nuž od toho tlčenia zmúdrelo. Nadvihlo rypáčikom vrchnák a šup! Jedným krokom je z debničky von. Urobilo pár kotrmelcov a krivkajúc zmizlo v lese. Len skyprené lístie ukazovalo cestičku, kade sa pobralo. Tóno Mendlk pred dedinou zastal. Poopraví trochu debničku, aby prasa cez dedinu nekvičalo. Ale čo to? Od prekvapenia sa mu rozšírili oči. Stratil prasa! Stratil prasa, stratil prasa... znelo mu v ušiach. A tu ho v núdzi napadla spásna myšlienka: — Pomodlím sa k svätému Antoničkovi. Ten mi musí pomôcť.Okrem toho, že je mojím patrónom, je aj patrónom stratených vecí. Nuž v mene božom ... sňal čiapku z hlavy, nič nedbal, že medzičasom začalo mrholiť a šepkajúc tichú modlitbu k svätému Antonkovi, obrátil motorku a pridal plyn. — Poďme, Antonko, prasa hľadať!
Neveril som Tónovi Mendíkovi, že práve keď prechádzal horou, že práve vtedy sao mihlo na kraji hory biele prasiatko. Uveril som až vtedy, keď mi ukázal prestrašené o zmordované prasiatko ležať v chlieve. — Hnal som sa za ním ako vlk. Spadol som, utekal a zase spadol, — vysvetľuje Tóno príhodu s prasaťom, ako by rozprával nejakú príhodu z bojišťa. — Doškriabal som so. Už som ho držal v ruke o znovu mi ušlo. Naostatok samé skočilo do jamy, z ktorej nevládalo vyskočiť a to bolo moje šťastie. Keď bolo treba sústreďovať roztatárený dobytok... ukázalo sa že sú Sebehrablania veľmi chudobní. Iba keby im bol niekto nazrel do peňaženky, do komínov, komôr a na pajdy, zistil by, že sú veru celkom zámožní. A tak teraz začínajú v družstevnom hospodárení ako zámožní súkromníci a chudobní družstevníci. Smejkovčania sa spokojne usmievajú. A čoby aj nie? Lacno kúpili a teraz čakajú, že budú draho predávať. Komu? Nuž najskôr samotným Sebehrabľanom. Lebo začať gazdovanie len s podpismi — je oj v družstve ťažko. Povráva sa po okolitých dedinách, že sa Sebehrable premenujú. Ukázalo so totiž na ich príklade, že nie všetky hrable k sebe hrabú, ale sú i také, čo hrabú od seba. A povedzte, kde inde možno nájsť bohatých chudákov, ktorí by boli súčasne chudobnými boháčmi? Len v takej dedine, kde si gazdovia myslia, že zbohatli, keď si preložili pudilár z jedného vrecka do druhého.
Zdroj: Časopis Roháč
