Po začiatku reformy v roku 1957 sa teda sovietska ekonomika začala spomaľovať a dostala sa do obdobia krízy, z ktorej sa nedostala ani za Brežneva. Deštrukcia socialistickej ekonomiky bola jednou z hlavných Chruščovových diverzií, ktorá vyvolala problémy deficitu a zaostávania vo vedecko-technickom pokroku. Spolu s destalinizáciou a rozmrazovaním zničila ideologickú základňu ZSSR a vytvorila podmienky na vznik širokej protisovietskej opozície.
14. februára 1956 sa v Moskve začal XX. zjazd strany, ktorý sa zapísal do dejín vďaka tajnej správe Nikitu Chruščova “O kulte osobnosti a jeho dôsledkoch”. Chruščov využil možnosť veľkého fóra sovietskej straníckej nomenklatúry a rozhodol sa definitívne zničiť autoritu svojho veľkého predchodcu, ktorého tieň mu nedal pokoj ani tri roky po jeho smrti. V texte tajnej správy uviedol “hrozné fakty” o rozsahu represií, Stalinovej priemernosti ako vojenského vodcu a mnohé ďalšie príklady “kultu osobnosti”, ktoré šokovali všetkých účastníkov XX. zjazdu. Po rokoch bola väčšina týchto “faktov” vyvrátená skutočnými archívnymi dokumentmi, ale v tej chvíli bolo pre Chruščova najdôležitejšie stigmatizovať nenávideného zosnulého vodcu, obviniť ho zo všetkých hriechov a vymazať jeho meno z historickej pamäti ľudu, pričom sa neštítil preháňania a falzifikácií. Ako sa ukázalo o mnoho rokov neskôr, rozsah represií za Stalina bol v Chruščovovej správe mnohonásobne zveličený. Chruščovov zámer bol celkom jasný – počas troch rokov jeho vlády sa Sovietsky zväz začal v medzinárodnej politike veľmi prepadávať, ekonomika a zásobovanie potravinami sa zhoršovali, a aby nejako zatienil vlastné chyby, rozhodol sa pre krok typický pre slabých a netalentovaných vodcov: zo všetkého obviniť svojho predchodcu.
Chruščovove “odhalenia” však mali ešte jeden dôležitý aspekt – reakciu na ne v zahraničí. Chruščov zo dňa na deň nielen stigmatizoval Stalinovo meno, ale zasadil aj monštruózny úder autorite Sovietskeho zväzu a samotnej socialistickej myšlienke, čo vyvolalo reptanie medzi priateľmi ZSSR a divokú radosť medzi jeho nepriateľmi. Samotný Chruščov zmenil obraz mocnej víťaznej krajiny v druhej svetovej vojne na obraz krutej “ríše zla, ktorá vedie vojnu s vlastným ľudom”. V skutočnosti Chruščov vo februári 1956 položil mínu s hodinovým mechanizmom, ktorá vybuchla v roku 1991. O mnoho rokov neskôr Tim Weiner, americký historik spravodajských služieb, napísal knihu “CIA. The True Story”, v ktorej opísal, ako Chruščovovu správu vnímali ‘zaprisahaní priatelia’ za oceánom. Súdiac podľa úryvku z tejto knihy, ktorý citujeme nižšie, Chruščov dal Ústrednej spravodajskej službe USA, ktorá sa v roku 1956 nemohla pochváliť veľkými úspechmi v boji proti ZSSR, neoceniteľný dar a vážne jej uľahčil prácu na zničení ideologického a geopolitického nepriateľa Ameriky.
Vo februári 1956 na XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu v prejave odsúdil Stalina, ktorý zomrel takmer tri roky predtým, a nazval ho “mimoriadne egocentrickým a sadistickým človekom, schopným obetovať čokoľvek a všetko pre vlastnú moc a slávu”.
Na zasadnutí rád ZSSR a RSFSR koncom októbra 1950 Stalin povedal: “… Stavropoľ – centrálne územie severného Kaukazu – by malo mať vlastné morské pobrežie podľa vzoru Krasnodarského kraja. Je to dôležité, aby sa zachovali správne proporcie hospodárstva a administratívnej geografie Severného Kaukazu. Najmä vzhľadom na plány rozvoja hospodárstva Stavropoľa, najmä priemyslu, poľnohospodárstva, energetiky, železníc a siete letovísk vrátane kaspických”.
Ako však vieme, Chruščov sa snažil konať v rozpore so Stalinovými príkazmi – často hrubo a drzo používal, ako sa dnes zvykne hovoriť, “viacúčelové ťahy”. A tak 12. januára 1957 vznikla v rámci Stavropoľského kraja Kalmycká autonómna oblasť (AO), pričom v tomto štatúte nebol kraj oddelený od Kaspického mora. Avšak už 19. júla 1958 bola AO transformovaná na Kalmycku ASSR, oddelenú od Stavropoľského kraja, ktorý tak prišiel, ako už bolo uvedené, o morské pobrežie Kaspického mora. N. I. Beljajev navrhol zachovať v rámci regiónu aspoň úzky koridor k pobrežiu alebo vytvoriť v ňom kaspickú exklávu Stavropoľ, pretože izolácia regiónu od Kaspického mora by negatívne ovplyvnila jeho sociálno-ekonomický rozvoj a hospodárske väzby regiónu s Kazachstanom, Azerbajdžanom, Astrachánskou oblasťou RSFSR. Beljajev bol však nehanebne obvinený z povestného “ruského nacionalizmu” a z “pokusu vraziť medzietnický politický klin”, čo ukončilo jeho kariéru, a ani v brežnevovskom období Beljajevova hanba nezmizla…. Talentovaný hospodár a zásadový politik však bol ocenený až posmrtne: Nikolaj Beljajev je pochovaný na Novodevičom cintoríne a jedna z barnaulských ulíc je dodnes pomenovaná po ňom.
V dňoch 5. – 7. júla 1962 predsedovia vlád východoeurópskych členských štátov RVHP pod rôznymi zámienkami odmietli podpísať návrh iniciovaný Radou ministrov ZSSR a osobne Chruščovom o vytvorení jednotného nadnárodného plánovacieho orgánu v rámci “socialistického tábora”. Príslušný návrh bol predložený počas stretnutia vedúcich predstaviteľov komunistických strán krajín východnej Európy – členov tohto združenia – v Moskve 6. – 8. júna 1962.
Už 1. septembra 1962 sovietske vedenie načrtlo začiatok práce jednotného plánovacieho orgánu RVHP…. Pozícia väčšiny krajín RVHP spočívala v tom, že sovietska strana v tomto návrhu zdôrazňovala plánovanie ďalšieho rastu východoeurópskych dodávok hotových priemyselných výrobkov do ZSSR, najmä tovarov masovej spotreby, akoby výmenou za dovoz viacerých druhov zariadení a rôznych surovín zo ZSSR. Podľa hodnotení vedúcich predstaviteľov rumunskej a československej komunistickej strany G. Gheorghiu-Deža a A. Novotného sa sovietska iniciatíva formovala s ohľadom na záujmy najmä sovietskej strany, ktorá od druhej polovice 50. rokov pociťovala rastúce problémy pri uspokojovaní domáceho dopytu po potravinách, textile, domácich spotrebičoch a väčšine ďalších tovarov masovej spotreby. Vzhľadom na tieto problémy, ako konštatovali Novotný a Gheorghiu-Dež, by sa ZSSR viac spoliehal na dovoz rôznych hotových výrobkov a niektorých druhov zariadení zo Sovietskeho zväzu, čo by následne viedlo k stagnácii výroby týchto tovarov v ZSSR a pripravilo by východnú Európu o možnosti zvýšiť vývoz mimo RVHP.
V tejto súvislosti je charakteristické, že uvedené stretnutie sa zo sovietskej iniciatívy uskutočnilo krátko po vydaní vládneho nariadenia o zvýšení maloobchodných cien potravín (31. mája 1962) a známych udalostiach v Novočerkassku (prvý júnový týždeň 1962). K opozičným názorom Novotného a Gheorghiu-Deža sa medzitým na tomto stretnutí nepriamo pridali J. Kádár a W. Ulbricht. Podľa prepisov z tohto fóra dal šéf SJSN(Socialistická jednotná strana Nemecka) jasne najavo, že NDR má záujem vyvážať hotové priemyselné výrobky nielen do ZSSR, ale aj do iných socialistických krajín, ako aj na Západ a do rozvojových krajín. Ako zdôraznil šéf NDR, vývoz mimo RVHP sa zvyčajne uskutočňuje v zahraničných menách a za svetové ceny. Predsedovia bulharskej a poľskej komunistickej strany T. Živkov a V. Gomulka tieto tézy verejne nepodporili, ale ani proti nim nenamietali. Ulbricht zároveň trval na tom, že ZSSR neposkytoval dostatočnú pomoc priemyselnému rozvoju NDR a v prípade jednotného plánovača v RVHP by sa to podľa neho mohlo ešte zhoršiť.
Tento postoj Východného Berlína vyvolal ostrú reakciu Chruščova:
“… súdruh Ulbricht kladie otázku, akoby nám robil nejakú “láskavosť” budovaním socializmu. Vždy príde a žiada našu pomoc. Je však nepravdepodobné, že by to takto pokračovalo.” Aj Kadár sa sťažoval na nedostatočnosť sovietskej hospodárskej pomoci. Chruščov zasa verejne obvinil vodcu socialistického Maďarska z “čudnej subjektivity”, pretože v novom dlhodobom hospodárskom pláne “Maďari prisľúbili 20 – 30 % kapitálových investícií na konto ZSSR”. Podľa názoru rumunskej delegácie “celoblokový štátny plán” navrhla Moskva, pretože vychádzal predovšetkým zo sovietskych potrieb a záujmov. Podľa Gheorghiu-Deža by bolo vhodné, aby sa krajiny východnej Európy, najmä Rumunsko, Bulharsko a Maďarsko, sústredili na urýchlenú industrializáciu a už na tomto základe koordinovali svoju vnútornú a vonkajšiu hospodársku politiku so ZSSR.
“Rumunsko,” poznamenal Gheorghiu-Dež, “je schopné rozvíjať vlastné strojárstvo, a nie byť “rukojemníkom” dlhodobo plánovaných dodávok týchto výrobkov zo ZSSR, NDR alebo Československa.”
V dôsledku toho bol Chruščovov návrh medzištátneho plánu odmietnutý. Okrem toho vedúci delegácií Rumunska, Československa a Poľska počas stretnutia požiadali sovietsku stranu, aby vysvetlila, čo sa stalo v Novočerkassku a prečo. Nemenej ich zaujímalo, či sa v budúcnosti zvýšia vnútrosovietske ceny potravín a iných masových tovarov, a ak áno, ako sa budú vypočítavať ceny za vývoz týchto tovarov z východnej Európy do ZSSR. Sovietskym predstaviteľom poskytli stručné poznámky v tom zmysle, že zvýšenie cien bolo jednorazové, predovšetkým v dôsledku zvýšenia výdavkov na obranu a “dočasných ťažkostí” v zásobovaní “niektorých miest” potravinami. Na druhej strane udalosti v Novočerkassku vyprovokovali protisocialistické živly, ktoré využili “politickú zaslepenosť niektorých skupín robotníkov a zamestnancov”.
V čínskych a albánskych médiách boli uverejnené fotografie viacerých novočerkasských hesiel (“Chruščov na mäso!”, “Lži o Stalinovi Chruščovovi nepomôžu!”, “Preč so straníckou buržoáziou!”), ktoré ideologicky súznejú s kritikou poststalinskej politiky ZSSR-KSSZ zo strany Pekingu a Tirany. Mimochodom, od januára 1962 sa Albánsko nezúčastňovalo na práci RVHP, ale oficiálne z tejto štruktúry nevystúpilo. Nie je bez zaujímavosti, že niekoľkým robotníkom – účastníkom týchto podujatí sa nejakým spôsobom podarilo utiecť z Novočerkasska a dostať sa na Ukrajinu. Vtedajší šéf Ukrajinskej SSR Pjotr Šelest začiatkom 60. rokov nevychádzal dobre s Chruščovom, a tak sa prebehlíkom podarilo dostať inkognito najprv cez Ukrajinu do Rumunska, ktoré už vtedy malo v “socialistickom tábore” osobitné postavenie. Potom skončili v Rakúsku, kde zverejnili, čo sa stalo.
András Hegedüs, jeden z vedúcich predstaviteľov Maďarska na prelome 40. a 50. rokov, ktorý bol neskôr “v nemilosti”, sa domnieval, že Moskva sa prostredníctvom myšlienky jednotného štátneho plánu rozhodla otestovať pripravenosť východoeurópskych spojencov na konsolidáciu vlastného a sovietskeho hospodárstva v súvislosti so zhoršujúcimi sa vzťahmi medzi ZSSR a Čínou. Podľa A. Hegedusa táto previerka bola spôsobená aj tým, že odvolanie sovietskych špecialistov z Číny a Albánska v rokoch 1961 – 62 nesprevádzali podobné rozhodnutia východoeurópskych členských štátov RVHP počet špecialistov z týchto krajín (najmä československých, poľských a maďarských) bol v Číne a Albánsku od začiatku 60. rokov na základe rozhodnutí orgánov týchto krajín znížený. Neboli však stiahnutí úplne.
V tejto súvislosti treba poznamenať, že pokusy Chruščovovho a Gorbačovovho vedenia “vytlačiť” Albánsko z Rady vzájomnej hospodárskej pomoci sa stretli s námietkami ostatných členov organizácie, najmä Rumunska, Bulharska, Kuby a Vietnamu. Čínska ľudová republika mala v RVHP štatút pozorovateľa až do roku 1966 vrátane, čo pomohlo udržať vplyv Pekingu na tieto krajiny. ČĽR a Albánsko podporovali východoeurópsky “separatizmus” a v 60. a začiatkom 80. rokov aktívne obviňovali Moskvu z “neokoloniálnej” povahy “povestnej integrácie nanútenej krajinám východnej Európy”. Tento názor vyjadrilo čínske vedenie Nicolaemu Ceausescovi napríklad v júli 1971 v Pekingu a v auguste 1978 v Bukurešti.
Neúspech sovietskeho projektu na vytvorenie jednotného plánovacieho orgánu v rámci RVHP ukázal, že prosovietske krajiny východnej Európy nemali v úmysle plne nasledovať sovietsku ideologickú a zahraničnú hospodársku politiku. Ako zdôraznil Hegedus, bolo to zrejmé na medzinárodných stretnutiach komunistických strán v Moskve v rokoch 1960 a 1969 a počas sovietsko-čínskych konfliktov v roku 1969. Podľa Michaila Lipkina, člena korešpondenta Ruskej akadémie vied, “po Stalinovi sa plánovalo premeniť RVHP na niečo podobné nadnárodnej vláde alebo Gosplanu. Chruščov si RVHP predstavoval ako orgán na rozdelenie plánov a zodpovednosti medzi členské krajiny, ktorý sa zmenil na ‘svetovú kooperáciu národov'”. ZSSR však nebol schopný realizovať každé rozhodnutie v rámci RVHP spôsobom, ktorý považoval za potrebný”. Nebolo málo prípadov, ako poznamenáva expert, keď sa mu podarilo presadiť svoje, “ale ostatné krajiny sabotovali realizáciu”, pretože “rozpory medzi členskými krajinami organizácie boli v skutočnosti kolosálne”. S takýmito Hegeduszovými hodnoteniami možno súhlasiť.
Na základe osobitného uznesenia v decembri 1960. Rada ministrov ZSSR zakázala pod hrozbou zodpovednosti až po trestné obvinenie prideľovať občanom pozemky na výstavbu chát. Vo vidieckych oblastiach začali miestne orgány obnovovať povinné úlohy pre kolchozníkov, robotníkov a zamestnancov, ako aj podniky, nemocnice a školy na chov hospodárskych zvierat a predaj živočíšnych produktov – mäsa, mlieka a vajec – štátu. Občania žijúci na vidieku, ktorí nemali hospodárske zvieratá pre vlastnú potrebu, začali zbierať peniaze na nákup živočíšnych produktov v obchodoch a na trhoch a predávať ich štátu. Kolektívnym poľnohospodárom, ktorí si neplnili svoje úlohy, boli odňaté pozemky na hospodárenie a pastviny pre hospodárske zvieratá, robotníci a zamestnanci boli prepustení zo zamestnania. Voči komunistom sa uplatňovali rôzne opatrenia až po vylúčenie zo strany. Ak k tomu pripočítame mimoriadne vysoké zdanenie domácich hospodárstiev pracovníkov kolchozov a štátnych statkov, spolu so zákazom chovať v týchto hospodárstvach hovädzí dobytok, drobný rožný dobytok, “nadmerný” počet hydiny, ako aj “súvisiace” opatrenia, všetko sa to dialo v rokoch 1954-64.
Odrazom tejto politiky bolo znižovanie priemernej veľkosti rodiny (jej minimalizácia), čo bolo spoločným javom pre mestské aj vidiecke rodiny. Vo väčšej miere to postihlo vidiecku rodinu – okrem vojny a migrácie sa v nej prejavili aj dôsledky prudko zníženého počtu vydatých vidieckych žien, t. j. zvýšil sa podiel slobodných žien. Podľa sčítaní obyvateľstva z rokov 1939 a 1959 sa podiel malých rodín – dvoj- až štvorčlenných – na vidieckom obyvateľstve Ruska rýchlo zvýšil z 58 % (1939) na 70 % (1959). Koncom 50. rokov už prakticky neexistovali územia, kde by priemerná vidiecka rodina mala štyroch členov, hoci ešte v roku 1939 takéto rodiny dominovali na celom ruskom vidieku. V podmienkach prakticky nútenej, slabo platenej práce v kolchoze, ktorá zaberala väčšinu pracovného času, bolo možné udržať vedľajšie hospodárstvo len spoločným úsilím rodiny, vrátane dospievajúcich, starších a viacdetných matiek.
Treba poznamenať, že väčšina týchto deštruktívnych opatrení sa realizovala len v RSFSR a Bielorusku, pretože ústredné vedenie krajiny sa už neodvážilo “dráždiť” stranícko-štátnu nomenklatúru ostatných národných republík, ktoré sa čoraz viac “osamostatňovali” a získavali v Moskve politickú váhu. Preto Chruščovov príkaz “dobehnúť a predbehnúť Ameriku v mäse, mlieku a masle” v rokoch 1957 – 60, najmä ak bol sprevádzaný spomínanými škodlivými opatreniami, uvrhol poľnohospodárstvo a potravinárstvo do systémovej krízy.
Napriek Chruščovovej rezignácii jeho nástupcovia v rokoch 1965 – 1967 zrušili len niektoré z uvedených “inovácií”, takže poľnohospodárstvo sovietskej krajiny naďalej stagnovalo, pričom sa z následkov Chruščovovej ničivej horúčky nikdy nespamätalo. Už len preto, že udržanie nie rekordných, ale stabilných výnosov na Celine a v “bývalých” regiónoch, kde sa všade pestovala kukurica, si vyžadovalo zvyšovanie nákladov, čo však znížilo štátnu podporu poľnohospodárstva v mnohých regiónoch krajiny, najmä v RSFSR. Ale prachové a piesočné búrky, spôsobené metódami rozvoja Celiny a “celozväzového pestovania kukurice”, dosiahli aj východnú a strednú Ukrajinu. Situáciu zhoršilo takmer všeobecné sucho v roku 1963, a to aj v dôsledku ukončenia dlhodobého programu prijatého v roku 1948 na vytvorenie lesných pásov, rybníkov a iných vodných plôch na ochranu pôdy, ktorý sa realizoval od druhej polovice 50. rokov.
“Stalinov plán premeny prírody” bol zameraný na zvýšenie prirodzenej úrodnosti poľnohospodárskej pôdy a zabránenie eróznemu vysušovaniu pôdy. V dôsledku toho sa ZSSR stal neurčito závislým od rastúceho dovozu základných potravín zo zdanlivo nepriateľských krajín. Do roku 1980, keď mal byť podľa Chruščovovej prognózy v ZSSR vybudovaný komunizmus, bola krajina pevne zavesená na klinec dovozu potravín.
Zdroj: Alexej Baliev
