SLOVÁK TURECKÝM VOJVODCOM - PRÍŠERNÁ NOC NA PONIK ÁCH - NEĽUDSKÉ ZAOBCHÁDZANIE S VLASTNOU MATKOU alebo, ako sa písala satira v 50. rokoch 20. storočia
Kde bol obecný strážnik?!
Jajže, bože, strach veliký: padli Turci na Poniky: padli, padli o polnoci: jajže, bože, niet pomoci.
Mládež nesklamala!
Ľudia boží, utekajte, zajať Turkom sa nedajte: a čo mladé — zutekalo, a čo staré — nevládalo.
Nepoznal vlastnú matku.
Skočil Turčín bystrým skokom do jelšiny nad potokom; našiel on tam starú ženu, medzi krovím učupenú.
Prímorský brloh a jeho záhada.
Ten turecký svet ďaleký: prešli oni cez tri rieky, zašli oni za tri hory, zastali pri šírom mori. A nad morom mesto leží, týči k nebu tisíc veží: jaj, bože, len smutno je to: na tých vežiach kríža nieto.
Aj Turek musí referovať svojej žene — beštii!
„A ja vediem otrokyňu, nášmu synku varovkyňu, Keď ho bude kolísavať, pekne bude mu spievavať.
Aj zahraničie uznáva, že pri Hrone najkrajšie spievajú!
Slovenka to, tam od Hrona: veľmi pekne spieva ona: bo spevu na božom svete nad slovenský nenájdete.
V Turecku pijú kávu!
Turčín sedí, kávu pije, a Turkyňa zlatom šije: a starká si spieva tiše a Turčiatko im kolíše. „Hajaj, búvaj, krásne dieťa! Donesiem ti z hája kvieťa, donesiem ti z ruže púčok: veď si ty môj milý vnúčok.”
Prekvapujúci kádrový pohovor o hviezde na boku.
Dopočul to Turčin mladý, hneď so starkou stal do vady: Ako ty smieš to spievať? Či si mu ty stará mati? „Keď Poniky rabovali, syna môjho sebou vzali. Syna môjho v treťom roku, mal on hviezdu — znak na boku."
Sebakritika a rehabilitácia.
A Turčin a jeho žena hodili sa na kolená: „Odpusť mati, svojmu synu prevelikú jeho vinu. Nebudeš už otrokom, s nami budeš tu panovať, chodiť, ako my, vo zlate a spočívať na zamate."
Zahraničná propaganda zlyhala!
„Udeľ" vám boh, deti moje, sväté požehnanie svoje: ale túžba moja letí len ta, kde kríž z veži svieti. Ta, do vlasti mojej lona na tie krásne brehy Hrona...
Profesor a študenti.
V istom mestečku si študenti chceli spraviť žart zo svojho nie veľmi obľúbeného profesora. Vypožičali si v miestnej zoologickej záhrade pekného, ušatého oslíka a s veľkou slávou ho priviedli do svojej triedy. Uviazali ho zo nohu k lavici o odišli. Profesor prišiel, pozrel do triedy a keď uvidel oslíka, bez slova odišiel. Na druhý deň bola trieda plná zvedavých študentov, ktorí čakali, ako bude profesor reagovať ria včerajšiu príhodu. Profesor konečne prišiel, uklonil so o vážnym hlasom prehovoril: — Pretože no včerajšiu prednášku sa dostavil z vás iba jeden, som nútený predniesť ju dnes.
PRED SVADBOU
Vieš, Anka, pekný nie som, plat nemám boh-vie-aký... — To nevadí, však si celý deň v službe...
On:
Keď sa za mňa vydáš, budem ťa ľúbiť ešte viac. Vieš, vždy som zbožňoval vydaté ženy.
Čo je šťastie:
Pokiaľ žena nevyzerá o desať rokov mladšia ako jej dcéra, nie je šťastná.
Dobrá rada.
Na istého známeho francúzskeho herca a filmového režiséra so obrátil mladý kolega:
— Boli by ste taký dobrý o chceli by ste sa podeliť so mnou so svojimi bohatými životnými skúsenosťami? Boli ste päťkrát ženatý, ja to teraz zamýšľam prvý raz urobiť a musím so vám úprimne priznať, že nie som si istý svojím výberom.
— Životné skúsenosti ma naučili, — odpovedal umelec s úsmevom, — že každý muž sa má oženiť s čo najkrajšou nevestou. To mu aspoň dáva istotu, že mu ju raz v budúcnosti niekto vezme.
Zdroj: Časopis Roháč
