RetroMánia

Keď sa Chruščov dostal na čelo strany, začal sa zbavovať všetkých ľudí verných veci socializmu – Beriju, Malenkova, Kaganoviča, Molotova. Na vrchole nechal Mikojana a Vorošilova, ktorí sa pred ním sklonili. Potom začal ničiť Stalinov ekonomický model riadenia. Často sa hovorí, že Chruščov zvýšil raketový potenciál krajiny, vybudoval ponorkové loďstvo, vyslal do vesmíru prvého kozmonauta – a tak dnes Rusko stavia nové rakety a predvádza ich, pričom zostáva ekonomickou kolóniou. Ako každý nepriateľ, aj Chruščov využíval vojenské a vedecko-technické výdobytky, aby odvrátil pozornosť od toho hlavného – ničenia ekonomiky ZSSR. Reformy, ktoré inicioval, viedli k poklesu hospodárskeho rastu, tu je len jeden ukazovateľ:

• V rokoch 1953 – 56 bola priemerná ročná miera rastu verejného produktu 11,1 %;
• 1956-1959 – 8,9%;
• 1959-1962 – 6,9 %;
• 1963 – 5%

Jedného dňa, začiatkom roku povedal družstevník Emanuel Tichý svojej žene:
— Vyplatené doplatky nám stačia, aby sme si kúpili auto. Zajtra skočím no okres, napíšem žiadosť, potvrdí ju družstvo i patriční referenti. Na jar môžeme vyštartovať. Uč deti slušne sedieť, aby sa vedeli v aute chovať. Tým bola debata o kúpe auto u družstevníka Tichého skončená. Na druhý deň zaklopal družstevník Tichý u patričného referenta.
— Česť, súdruženko, česť! Čože nám nesieš? A čo na družstve? A kačky? Ako sa držia? Hja, chov vodnej hydiny so vypláca. A kukurica? Drží sa? Ej veru Emko, niet socializmu na dedine bez kukurice! Nože sa posaď!
— Ja by som... no slovom chcel by som kúpiť auto! — povedal váhavo družstevník Tichý a zahľadel sa na referenta Karáska.
— Už sme si aj so ženou nadobudli po týchto doplatkoch toľko...
— Auto? Výborne, Emko! Auto ti treba ako soli. Nech reakcia — vidí. Vlastne čo hovorím, čerta tam po reakcii. Treba ti auta ako vtákovi krídiel. Treba ti i ženu i rodinku povoziť po svete. Kedysi mali autá len... A funkcionár Karásek ako sa na zdatného činovníka patrí to zobral pekne od prechodu z feudalizmu do kapitalizmu. Buchol no žiadosť vedľa doporučenia správy JRD i pečiatku okresu čitateľne vykreslil podeň svoj podpis.

Stretli sa na rohu mestskej ulice. Jesenný vietor zosypal na nich žlté peniažky lístia a on povedal, nežne hľadiac do čiernych očú:
— Vieš, na čo myslím, Vierka? Že by sme dnes mohli porušiť obvyklý program, opustiť kamenné mestské múry a pozrieť sa do prírody, či je už ozaj jeseň.
— Ó, Ivanko je lyrický, — povedala šibalsky.
— Celkom sentimentálny,
— priznal on a chytiac dievča za ruku, zamieril do ulice, ktorá viedla z mesta do blízkeho hája.
— Rozpráva divý vietor jesenný, tichú reč vedie medzi stromami...
— zarecitoval, keď vstúpili do lesa.
— Vari len nepíšeš básne, Ivan. — povedala Viera a clivo pozrela na svoje ružové ihlové sandále.
— Ja nie, to Peťko. Skvitá ešte údol kvetmi záhradnými, zelenie sa ešte topoľ pred oknom...
Akože zelenie, všetko je tak čudne hrdzavé, tiež som si radšej mohla vziať hodinky, lepšie by šli k tej... jeseni, — dumala Viera a ľahúčko stúpala, šetriac americké nylonky.
— Predstav si, milá, že ako dorastajúci chlapec som všetky jesenné nedele trávieval na cintoríne za dedinou. Pod smutnou vŕbou bola lavička, na nej som sedával, hľadel na hroby a čítal „Kvety zla". Alebo z Miczkiewicza, ešte si pamätám úryvok: „Plakal som, spomeň, keď som ušiel bôľne na večné veky tebe spod objatia, keď šťastia som so zriekol dobrovoľne, by krvavé som splnil predsavzatia." Ach. Vierka, bolo mi šestnásť rokov a bol som najnešťastnejším človekom na zemeguli. Tak strašne som sa preto ľutoval, že som niekedy i plakal spolu s dažďovými oblakmi. „Veru som si mohla vziať ten tyrkysový dáždnik, ku kostýmu ide a je elegantný, s dlhou rúčkou," — po-myslela si Viera, hľadiac na nebo. Sledujúc jej pohľad vzdychol Ivan s Hviezdoslavom: — Aký mračný, smutný deň mrká už, ba svitlo len!... No i tak. Vieročka, oveľa radšej mám jesennú perleť oblohy, než banálne belasé letné nebo.

Mám v rukách časopis Roháč z roku 1957. Čo som v ňom našiel? Čítajte:

Kostlivec v prijímacej kancelárii záhrobí prezrel si prísne bývalými očami novo príchodiacich obyvateľov druhého sveta. Bielokostná korešpondentka mechanicky zapisovala rozhovor kostlivca-prednostu so stránkami.
— Meno?
— Ľudovít Takáč.
— Zamestnanie?
— Dôchodca.
— Ako ste sa sem dostali?
— Odkázal ma sem, prosím, vedúci poštového úradu z Gbeliec.
Tu prednosta zavetril, nadýchal sa zhlboka mŕtvolného pachu a zvolal: — Cítim človečinu! Kto sa to opovážil rušiť náš pokoj?! Takáč sa nespokojne poobzeral okolo seba, potom vytiahol zrkadlo, pozrel aj na seba a neiste povedal: — Myslím, že ja. Neráčte sa prosím, hnevať, — ospravedlňoval sa, — ale keď ja som si nie načistom. Na zemi mi totiž tvrdia, že som zomrel. Tak som si myslel, keď som mŕtvy, nemám na svete čo robiť a išiel som sem.Ak - však myslíte, že sem nepatrím, tak dovoľte, aby som odišiel. Prednosta prelistoval v niekoľkých knihách a povedal živému mŕtvemu: — Nemám vás ešte ani v perspektívnom pláne. Môžete sa vrátiť. — Prosím úctivo, — ozval sa ešte Takáč, — a nemohli by ste mi dať o tom potvrdenie? Viete, pre poštový úrad. Tamojší vedúci totiž nechce žiadnemu pozemšťanovi veriť, že žije. Ani úradné potvrdenie z národného výboru ho nepresvedčilo. A Slovenskému úradu dôchodkového zabezpečenia stále tvrdí, že som mŕtvy. I zľutoval sa kostlivec a podal Tákačovi bez jediného slova potvrdenie. Takáč zrejme pochopil, lebo ihneď so spokojným úsmevom odišiel z druhého sveta a kamsi so veľmi ponáhľal...