Po začiatku reformy v roku 1957 sa teda sovietska ekonomika začala spomaľovať a dostala sa do obdobia krízy, z ktorej sa nedostala ani za Brežneva. Deštrukcia socialistickej ekonomiky bola jednou z hlavných Chruščovových diverzií, ktorá vyvolala problémy deficitu a zaostávania vo vedecko-technickom pokroku. Spolu s destalinizáciou a rozmrazovaním zničila ideologickú základňu ZSSR a vytvorila podmienky na vznik širokej protisovietskej opozície.

14. februára 1956 sa v Moskve začal XX. zjazd strany, ktorý sa zapísal do dejín vďaka tajnej správe Nikitu Chruščova “O kulte osobnosti a jeho dôsledkoch”. Chruščov využil možnosť veľkého fóra sovietskej straníckej nomenklatúry a rozhodol sa definitívne zničiť autoritu svojho veľkého predchodcu, ktorého tieň mu nedal pokoj ani tri roky po jeho smrti. V texte tajnej správy uviedol “hrozné fakty” o rozsahu represií, Stalinovej priemernosti ako vojenského vodcu a mnohé ďalšie príklady “kultu osobnosti”, ktoré šokovali všetkých účastníkov XX. zjazdu. Po rokoch bola väčšina týchto “faktov” vyvrátená skutočnými archívnymi dokumentmi, ale v tej chvíli bolo pre Chruščova najdôležitejšie stigmatizovať nenávideného zosnulého vodcu, obviniť ho zo všetkých hriechov a vymazať jeho meno z historickej pamäti ľudu, pričom sa neštítil preháňania a falzifikácií. Ako sa ukázalo o mnoho rokov neskôr, rozsah represií za Stalina bol v Chruščovovej správe mnohonásobne zveličený. Chruščovov zámer bol celkom jasný – počas troch rokov jeho vlády sa Sovietsky zväz začal v medzinárodnej politike veľmi prepadávať, ekonomika a zásobovanie potravinami sa zhoršovali, a aby nejako zatienil vlastné chyby, rozhodol sa pre krok typický pre slabých a netalentovaných vodcov: zo všetkého obviniť svojho predchodcu.

Chruščovove “odhalenia” však mali ešte jeden dôležitý aspekt – reakciu na ne v zahraničí. Chruščov zo dňa na deň nielen stigmatizoval Stalinovo meno, ale zasadil aj monštruózny úder autorite Sovietskeho zväzu a samotnej socialistickej myšlienke, čo vyvolalo reptanie medzi priateľmi ZSSR a divokú radosť medzi jeho nepriateľmi. Samotný Chruščov zmenil obraz mocnej víťaznej krajiny v druhej svetovej vojne na obraz krutej “ríše zla, ktorá vedie vojnu s vlastným ľudom”. V skutočnosti Chruščov vo februári 1956 položil mínu s hodinovým mechanizmom, ktorá vybuchla v roku 1991. O mnoho rokov neskôr Tim Weiner, americký historik spravodajských služieb, napísal knihu “CIA. The True Story”, v ktorej opísal, ako Chruščovovu správu vnímali ‘zaprisahaní priatelia’ za oceánom. Súdiac podľa úryvku z tejto knihy, ktorý citujeme nižšie, Chruščov dal Ústrednej spravodajskej službe USA, ktorá sa v roku 1956 nemohla pochváliť veľkými úspechmi v boji proti ZSSR, neoceniteľný dar a vážne jej uľahčil prácu na zničení ideologického a geopolitického nepriateľa Ameriky.

Vo februári 1956 na XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu v prejave odsúdil Stalina, ktorý zomrel takmer tri roky predtým, a nazval ho “mimoriadne egocentrickým a sadistickým človekom, schopným obetovať čokoľvek a všetko pre vlastnú moc a slávu”.

Na zasadnutí rád ZSSR a RSFSR koncom októbra 1950 Stalin povedal: “… Stavropoľ – centrálne územie severného Kaukazu – by malo mať vlastné morské pobrežie podľa vzoru Krasnodarského kraja. Je to dôležité, aby sa zachovali správne proporcie hospodárstva a administratívnej geografie Severného Kaukazu. Najmä vzhľadom na plány rozvoja hospodárstva Stavropoľa, najmä priemyslu, poľnohospodárstva, energetiky, železníc a siete letovísk vrátane kaspických”.

Ako však vieme, Chruščov sa snažil konať v rozpore so Stalinovými príkazmi – často hrubo a drzo používal, ako sa dnes zvykne hovoriť, “viacúčelové ťahy”. A tak 12. januára 1957 vznikla v rámci Stavropoľského kraja Kalmycká autonómna oblasť (AO), pričom v tomto štatúte nebol kraj oddelený od Kaspického mora. Avšak už 19. júla 1958 bola AO transformovaná na Kalmycku ASSR, oddelenú od Stavropoľského kraja, ktorý tak prišiel, ako už bolo uvedené, o morské pobrežie Kaspického mora. N. I. Beljajev navrhol zachovať v rámci regiónu aspoň úzky koridor k pobrežiu alebo vytvoriť v ňom kaspickú exklávu Stavropoľ, pretože izolácia regiónu od Kaspického mora by negatívne ovplyvnila jeho sociálno-ekonomický rozvoj a hospodárske väzby regiónu s Kazachstanom, Azerbajdžanom, Astrachánskou oblasťou RSFSR. Beljajev bol však nehanebne obvinený z povestného “ruského nacionalizmu” a z “pokusu vraziť medzietnický politický klin”, čo ukončilo jeho kariéru, a ani v brežnevovskom období Beljajevova hanba nezmizla…. Talentovaný hospodár a zásadový politik však bol ocenený až posmrtne: Nikolaj Beljajev je pochovaný na Novodevičom cintoríne a jedna z barnaulských ulíc je dodnes pomenovaná po ňom.

V dňoch 5. – 7. júla 1962 predsedovia vlád východoeurópskych členských štátov RVHP pod rôznymi zámienkami odmietli podpísať návrh iniciovaný Radou ministrov ZSSR a osobne Chruščovom o vytvorení jednotného nadnárodného plánovacieho orgánu v rámci “socialistického tábora”. Príslušný návrh bol predložený počas stretnutia vedúcich predstaviteľov komunistických strán krajín východnej Európy – členov tohto združenia – v Moskve 6. – 8. júna 1962.

Už 1. septembra 1962 sovietske vedenie načrtlo začiatok práce jednotného plánovacieho orgánu RVHP…. Pozícia väčšiny krajín RVHP spočívala v tom, že sovietska strana v tomto návrhu zdôrazňovala plánovanie ďalšieho rastu východoeurópskych dodávok hotových priemyselných výrobkov do ZSSR, najmä tovarov masovej spotreby, akoby výmenou za dovoz viacerých druhov zariadení a rôznych surovín zo ZSSR. Podľa hodnotení vedúcich predstaviteľov rumunskej a československej komunistickej strany G. Gheorghiu-Deža a A. Novotného sa sovietska iniciatíva formovala s ohľadom na záujmy najmä sovietskej strany, ktorá od druhej polovice 50. rokov pociťovala rastúce problémy pri uspokojovaní domáceho dopytu po potravinách, textile, domácich spotrebičoch a väčšine ďalších tovarov masovej spotreby. Vzhľadom na tieto problémy, ako konštatovali Novotný a Gheorghiu-Dež, by sa ZSSR viac spoliehal na dovoz rôznych hotových výrobkov a niektorých druhov zariadení zo Sovietskeho zväzu, čo by následne viedlo k stagnácii výroby týchto tovarov v ZSSR a pripravilo by východnú Európu o možnosti zvýšiť vývoz mimo RVHP.

V tejto súvislosti je charakteristické, že uvedené stretnutie sa zo sovietskej iniciatívy uskutočnilo krátko po vydaní vládneho nariadenia o zvýšení maloobchodných cien potravín (31. mája 1962) a známych udalostiach v Novočerkassku (prvý júnový týždeň 1962). K opozičným názorom Novotného a Gheorghiu-Deža sa medzitým na tomto stretnutí nepriamo pridali J. Kádár a W. Ulbricht. Podľa prepisov z tohto fóra dal šéf SJSN(Socialistická jednotná strana Nemecka) jasne najavo, že NDR má záujem vyvážať hotové priemyselné výrobky nielen do ZSSR, ale aj do iných socialistických krajín, ako aj na Západ a do rozvojových krajín. Ako zdôraznil šéf NDR, vývoz mimo RVHP sa zvyčajne uskutočňuje v zahraničných menách a za svetové ceny. Predsedovia bulharskej a poľskej komunistickej strany T. Živkov a V. Gomulka tieto tézy verejne nepodporili, ale ani proti nim nenamietali. Ulbricht zároveň trval na tom, že ZSSR neposkytoval dostatočnú pomoc priemyselnému rozvoju NDR a v prípade jednotného plánovača v RVHP by sa to podľa neho mohlo ešte zhoršiť.

Tento postoj Východného Berlína vyvolal ostrú reakciu Chruščova:
“… súdruh Ulbricht kladie otázku, akoby nám robil nejakú “láskavosť” budovaním socializmu. Vždy príde a žiada našu pomoc. Je však nepravdepodobné, že by to takto pokračovalo.” Aj Kadár sa sťažoval na nedostatočnosť sovietskej hospodárskej pomoci. Chruščov zasa verejne obvinil vodcu socialistického Maďarska z “čudnej subjektivity”, pretože v novom dlhodobom hospodárskom pláne “Maďari prisľúbili 20 – 30 % kapitálových investícií na konto ZSSR”. Podľa názoru rumunskej delegácie “celoblokový štátny plán” navrhla Moskva, pretože vychádzal predovšetkým zo sovietskych potrieb a záujmov. Podľa Gheorghiu-Deža by bolo vhodné, aby sa krajiny východnej Európy, najmä Rumunsko, Bulharsko a Maďarsko, sústredili na urýchlenú industrializáciu a už na tomto základe koordinovali svoju vnútornú a vonkajšiu hospodársku politiku so ZSSR.

“Rumunsko,” poznamenal Gheorghiu-Dež, “je schopné rozvíjať vlastné strojárstvo, a nie byť “rukojemníkom” dlhodobo plánovaných dodávok týchto výrobkov zo ZSSR, NDR alebo Československa.”

V dôsledku toho bol Chruščovov návrh medzištátneho plánu odmietnutý. Okrem toho vedúci delegácií Rumunska, Československa a Poľska počas stretnutia požiadali sovietsku stranu, aby vysvetlila, čo sa stalo v Novočerkassku a prečo. Nemenej ich zaujímalo, či sa v budúcnosti zvýšia vnútrosovietske ceny potravín a iných masových tovarov, a ak áno, ako sa budú vypočítavať ceny za vývoz týchto tovarov z východnej Európy do ZSSR. Sovietskym predstaviteľom poskytli stručné poznámky v tom zmysle, že zvýšenie cien bolo jednorazové, predovšetkým v dôsledku zvýšenia výdavkov na obranu a “dočasných ťažkostí” v zásobovaní “niektorých miest” potravinami. Na druhej strane udalosti v Novočerkassku vyprovokovali protisocialistické živly, ktoré využili “politickú zaslepenosť niektorých skupín robotníkov a zamestnancov”.

V čínskych a albánskych médiách boli uverejnené fotografie viacerých novočerkasských hesiel (“Chruščov na mäso!”, “Lži o Stalinovi Chruščovovi nepomôžu!”, “Preč so straníckou buržoáziou!”), ktoré ideologicky súznejú s kritikou poststalinskej politiky ZSSR-KSSZ zo strany Pekingu a Tirany. Mimochodom, od januára 1962 sa Albánsko nezúčastňovalo na práci RVHP, ale oficiálne z tejto štruktúry nevystúpilo. Nie je bez zaujímavosti, že niekoľkým robotníkom – účastníkom týchto podujatí sa nejakým spôsobom podarilo utiecť z Novočerkasska a dostať sa na Ukrajinu. Vtedajší šéf Ukrajinskej SSR Pjotr Šelest začiatkom 60. rokov nevychádzal dobre s Chruščovom, a tak sa prebehlíkom podarilo dostať inkognito najprv cez Ukrajinu do Rumunska, ktoré už vtedy malo v “socialistickom tábore” osobitné postavenie. Potom skončili v Rakúsku, kde zverejnili, čo sa stalo.

András Hegedüs, jeden z vedúcich predstaviteľov Maďarska na prelome 40. a 50. rokov, ktorý bol neskôr “v nemilosti”, sa domnieval, že Moskva sa prostredníctvom myšlienky jednotného štátneho plánu rozhodla otestovať pripravenosť východoeurópskych spojencov na konsolidáciu vlastného a sovietskeho hospodárstva v súvislosti so zhoršujúcimi sa vzťahmi medzi ZSSR a Čínou. Podľa A. Hegedusa táto previerka bola spôsobená aj tým, že odvolanie sovietskych špecialistov z Číny a Albánska v rokoch 1961 – 62 nesprevádzali podobné rozhodnutia východoeurópskych členských štátov RVHP počet špecialistov z týchto krajín (najmä československých, poľských a maďarských) bol v Číne a Albánsku od začiatku 60. rokov na základe rozhodnutí orgánov týchto krajín znížený. Neboli však stiahnutí úplne.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že pokusy Chruščovovho a Gorbačovovho vedenia “vytlačiť” Albánsko z Rady vzájomnej hospodárskej pomoci sa stretli s námietkami ostatných členov organizácie, najmä Rumunska, Bulharska, Kuby a Vietnamu. Čínska ľudová republika mala v RVHP štatút pozorovateľa až do roku 1966 vrátane, čo pomohlo udržať vplyv Pekingu na tieto krajiny. ČĽR a Albánsko podporovali východoeurópsky “separatizmus” a v 60. a začiatkom 80. rokov aktívne obviňovali Moskvu z “neokoloniálnej” povahy “povestnej integrácie nanútenej krajinám východnej Európy”. Tento názor vyjadrilo čínske vedenie Nicolaemu Ceausescovi napríklad v júli 1971 v Pekingu a v auguste 1978 v Bukurešti.

Neúspech sovietskeho projektu na vytvorenie jednotného plánovacieho orgánu v rámci RVHP ukázal, že prosovietske krajiny východnej Európy nemali v úmysle plne nasledovať sovietsku ideologickú a zahraničnú hospodársku politiku. Ako zdôraznil Hegedus, bolo to zrejmé na medzinárodných stretnutiach komunistických strán v Moskve v rokoch 1960 a 1969 a počas sovietsko-čínskych konfliktov v roku 1969. Podľa Michaila Lipkina, člena korešpondenta Ruskej akadémie vied, “po Stalinovi sa plánovalo premeniť RVHP na niečo podobné nadnárodnej vláde alebo Gosplanu. Chruščov si RVHP predstavoval ako orgán na rozdelenie plánov a zodpovednosti medzi členské krajiny, ktorý sa zmenil na ‘svetovú kooperáciu národov'”. ZSSR však nebol schopný realizovať každé rozhodnutie v rámci RVHP spôsobom, ktorý považoval za potrebný”. Nebolo málo prípadov, ako poznamenáva expert, keď sa mu podarilo presadiť svoje, “ale ostatné krajiny sabotovali realizáciu”, pretože “rozpory medzi členskými krajinami organizácie boli v skutočnosti kolosálne”. S takýmito Hegeduszovými hodnoteniami možno súhlasiť.

Na základe osobitného uznesenia v decembri 1960. Rada ministrov ZSSR zakázala pod hrozbou zodpovednosti až po trestné obvinenie prideľovať občanom pozemky na výstavbu chát. Vo vidieckych oblastiach začali miestne orgány obnovovať povinné úlohy pre kolchozníkov, robotníkov a zamestnancov, ako aj podniky, nemocnice a školy na chov hospodárskych zvierat a predaj živočíšnych produktov – mäsa, mlieka a vajec – štátu. Občania žijúci na vidieku, ktorí nemali hospodárske zvieratá pre vlastnú potrebu, začali zbierať peniaze na nákup živočíšnych produktov v obchodoch a na trhoch a predávať ich štátu. Kolektívnym poľnohospodárom, ktorí si neplnili svoje úlohy, boli odňaté pozemky na hospodárenie a pastviny pre hospodárske zvieratá, robotníci a zamestnanci boli prepustení zo zamestnania. Voči komunistom sa uplatňovali rôzne opatrenia až po vylúčenie zo strany. Ak k tomu pripočítame mimoriadne vysoké zdanenie domácich hospodárstiev pracovníkov kolchozov a štátnych statkov, spolu so zákazom chovať v týchto hospodárstvach hovädzí dobytok, drobný rožný dobytok, “nadmerný” počet hydiny, ako aj “súvisiace” opatrenia, všetko sa to dialo v rokoch 1954-64.

Odrazom tejto politiky bolo znižovanie priemernej veľkosti rodiny (jej minimalizácia), čo bolo spoločným javom pre mestské aj vidiecke rodiny. Vo väčšej miere to postihlo vidiecku rodinu – okrem vojny a migrácie sa v nej prejavili aj dôsledky prudko zníženého počtu vydatých vidieckych žien, t. j. zvýšil sa podiel slobodných žien. Podľa sčítaní obyvateľstva z rokov 1939 a 1959 sa podiel malých rodín – dvoj- až štvorčlenných – na vidieckom obyvateľstve Ruska rýchlo zvýšil z 58 % (1939) na 70 % (1959). Koncom 50. rokov už prakticky neexistovali územia, kde by priemerná vidiecka rodina mala štyroch členov, hoci ešte v roku 1939 takéto rodiny dominovali na celom ruskom vidieku. V podmienkach prakticky nútenej, slabo platenej práce v kolchoze, ktorá zaberala väčšinu pracovného času, bolo možné udržať vedľajšie hospodárstvo len spoločným úsilím rodiny, vrátane dospievajúcich, starších a viacdetných matiek.

Treba poznamenať, že väčšina týchto deštruktívnych opatrení sa realizovala len v RSFSR a Bielorusku, pretože ústredné vedenie krajiny sa už neodvážilo “dráždiť” stranícko-štátnu nomenklatúru ostatných národných republík, ktoré sa čoraz viac “osamostatňovali” a získavali v Moskve politickú váhu. Preto Chruščovov príkaz “dobehnúť a predbehnúť Ameriku v mäse, mlieku a masle” v rokoch 1957 – 60, najmä ak bol sprevádzaný spomínanými škodlivými opatreniami, uvrhol poľnohospodárstvo a potravinárstvo do systémovej krízy.

Napriek Chruščovovej rezignácii jeho nástupcovia v rokoch 1965 – 1967 zrušili len niektoré z uvedených “inovácií”, takže poľnohospodárstvo sovietskej krajiny naďalej stagnovalo, pričom sa z následkov Chruščovovej ničivej horúčky nikdy nespamätalo. Už len preto, že udržanie nie rekordných, ale stabilných výnosov na Celine a v “bývalých” regiónoch, kde sa všade pestovala kukurica, si vyžadovalo zvyšovanie nákladov, čo však znížilo štátnu podporu poľnohospodárstva v mnohých regiónoch krajiny, najmä v RSFSR. Ale prachové a piesočné búrky, spôsobené metódami rozvoja Celiny a “celozväzového pestovania kukurice”, dosiahli aj východnú a strednú Ukrajinu. Situáciu zhoršilo takmer všeobecné sucho v roku 1963, a to aj v dôsledku ukončenia dlhodobého programu prijatého v roku 1948 na vytvorenie lesných pásov, rybníkov a iných vodných plôch na ochranu pôdy, ktorý sa realizoval od druhej polovice 50. rokov.

“Stalinov plán premeny prírody” bol zameraný na zvýšenie prirodzenej úrodnosti poľnohospodárskej pôdy a zabránenie eróznemu vysušovaniu pôdy. V dôsledku toho sa ZSSR stal neurčito závislým od rastúceho dovozu základných potravín zo zdanlivo nepriateľských krajín. Do roku 1980, keď mal byť podľa Chruščovovej prognózy v ZSSR vybudovaný komunizmus, bola krajina pevne zavesená na klinec dovozu potravín.

Zdroj: Alexej Baliev

— A nech sa ci na ňom šťastlivo a mäkučko vozí šľachetný človeče, — vyprevádzal ho až na chodbu. Po jeho odchode zavolal funkcionár Karásek redaktora Okresných novín:
— Počúvaj, súdruh Bodka, ako ty vlastne žiješ?_Naskutku odtrhnuto od más. Redaktor Bodka si myslel, že ho idú biť pre posledné číslo, ale myšlienku ihneď zavrhol, lebo vedel, že Karásek okresné noviny neodoberá.
— Nuž tak, súdruh Bodka, veľké veci so dejú v masách. Družstevníci si kupujú autá, mechanizujú sa celé rodiny, treba nám rozšíriť cesty v okrese a čo naša tlač? Mlčí. Vieš ty, — pokračoval Karásek uštipačným tónom, — vieš ty, že vyznamenaný družstevník agronóm Emonuel Tichý si kupuje auto? — Neviem. — povedal redaktor skromne, — nič mi nespomínal, len pred chvíľou som ho stretol na bicykli. Funkcionár Karásek uložil redaktorovi Bodkovi, aby napísal o družstevníkovi Tichom veľkú reportáž, aby jej vysielanie zariadil i v miestnych rozhlasoch a prípadne i v domácej televízii.
— Chod k nemu a študuj ho! Študuj toho človeka. Zverejňuj jeho zásluhy. I odmeny ktorých sa dožíva. Nech národ vidí, čo je družstevnlk! Spustiac takto veľkú akciu, prepustil Karásek redaktora a odložil žiadosť družstevníka Tichého do zásuvky. Už dva mesiace mal na KNV žiadosť on sám a nechcel byť taký chamtivý a žiadať na kraji hneď dva poukazy. Jedného dňa, tak koncom leta prišiel do pracovne funkcionára Karáska Emanuel Tichý osobne.
— Vitaj, Emko! Čože nám nesieš? A kačky, držia sa? A s kukuricou ste tohto roku ako... — Všetko sa drží, len tam hore akosi nedržia slovo. V susedných okresoch vraj ut dva razy rozdeľovali poukazy a ja stále nič. — povedal Tichý s výčitkou.
— Na posmech som teraz nežičlivcom. V celom okrese na každom stĺpe i po výkladoch ma zobrazovali, po novinách vyzdvihovali. A teraz posmech. „Tichý a kde máš auto?", vykrikujú za mnou. Vraj: bedári, kdežeby ti na družstve zarobili na auto. Nezdravá propaganda to bolo, súdruh...
— Aha, hovoril som, reakcia sa bude hlásiť k slovu. No, nebol sa my jej ut zapcháme papule. Ty len spokojne čakaj a nič sa nebol, my ut všetko zariadime. Ozaj, mohol by si dnes večer zájsť medzi roľníkov a presviedčať ich v rámci rozširovania členskej základne. Pekne zarábaš... — Ale pravdaže, — povedal Tichý, — pôjdem. — Veď argument mám dobrý: žiadosť o poukaz no auto.

Zdroj: Časopis Roháč

„Pre perleť teda nebolo treba pochodovať až sem. Stačilo si všimnúť úžasného odtieňa na mojich nechtoch. A belasý sveter vymením, i tak mi nesluší,” — zlostila sa mlčky.
— Dnes ešte, — pokračoval Ivan v prerušenej — i dnes, keď mojich šestnásť rokov dávno zapadlo do mora večnosti, jeseň na mňa hlboko pôsobí. Akoby som sa stával lepším človekom,... akoby som si viac vážil života, vidiac ten smútok veľkého umierania... Odpúšťam, zabúdam no príkoria... „Ježišmária, zabudla som skočiť do Darexu, dnes im mali prísť biele koktailové svetre. Nemám ani jeden dekoltovaný a sezóna sa začína," zľakla sa v duchu a zosmutnela.
— Ach, nebuď zato smutná, Vieročka! V jesennom vetre, napríklad, je toľko očistnej sily, optimizmu. Počúvaj len, ako veselo o ňom hovorí Peťko. Vetrisko fičí, tancuje holičov tanier vývesný. „No, ja môžem vyzerať! — strhla sa Viera z ťažkých myšlienok. A je po účese. Zajtra musím uprosiť Ferryho, aby ma prečesal ešte raz. Ten bude hromžiť, že si nedávam pozor na hlavu".
— A Jesenina milá toho mám tiež veľmi rád. Nádejám jesenný chlad bledosť dáva, jak tichý osud vlečie sa môj kôň.
„Veru!" — vmiešala sa zlosť do trpkých myšlienok dievčaťa. „Teraz je unavený a mohli sme si pekne sedieť v kaviarni. Práve tu začína hudba ...ach, mombo... Zuza s Ervínom sa už prestierajú po parkete a ja... rozcuchaná... uštvaná..." Do očí jej vstúpili slzy. A keď Ivan zbadal striebornú kvapôčku, zovrel dievča do náručia.
— Vieročka, drahá moja , — povedal po chvíli dojatia, — vieš, prečo ťa tak milujem? Pre tvoju jemnú vnímavosť, pre to tvoje mlčanie, preto, že ty jediná rozumieš môjmu bláznivému srdcu. Na spiatočnej ceste potom, nežne sa vedúc, zostavili sobášne oznámenie.

Zdroj: Dobový časopis satiry - Roháč

SLOVÁK TURECKÝM VOJVODCOM - PRÍŠERNÁ NOC NA PONIK ÁCH - NEĽUDSKÉ ZAOBCHÁDZANIE S VLASTNOU MATKOU  ^{alebo, ako sa písala satira v 50. rokoch 20. storočia}

Kde bol obecný strážnik?!
Jajže, bože, strach veliký: padli Turci na Poniky: padli, padli o polnoci: jajže, bože, niet pomoci.
Mládež nesklamala!
Ľudia boží, utekajte, zajať Turkom sa nedajte: a čo mladé — zutekalo, a čo staré — nevládalo.
Nepoznal vlastnú matku.
Skočil Turčín bystrým skokom do jelšiny nad potokom; našiel on tam starú ženu, medzi krovím učupenú.
Prímorský brloh a jeho záhada.
Ten turecký svet ďaleký: prešli oni cez tri rieky, zašli oni za tri hory, zastali pri šírom mori. A nad morom mesto leží, týči k nebu tisíc veží: jaj, bože, len smutno je to: na tých vežiach kríža nieto.
Aj Turek musí referovať svojej žene — beštii!
„A ja vediem otrokyňu, nášmu synku varovkyňu, Keď ho bude kolísavať, pekne bude mu spievavať.
Aj zahraničie uznáva, že pri Hrone najkrajšie spievajú!
Slovenka to, tam od Hrona: veľmi pekne spieva ona: bo spevu na božom svete nad slovenský nenájdete.
V Turecku pijú kávu!
Turčín sedí, kávu pije, a Turkyňa zlatom šije: a starká si spieva tiše a Turčiatko im kolíše. „Hajaj, búvaj, krásne dieťa! Donesiem ti z hája kvieťa, donesiem ti z ruže púčok: veď si ty môj milý vnúčok.”
Prekvapujúci kádrový pohovor o hviezde na boku.
Dopočul to Turčin mladý, hneď so starkou stal do vady: Ako ty smieš to spievať? Či si mu ty stará mati? „Keď Poniky rabovali, syna môjho sebou vzali. Syna môjho v treťom roku, mal on hviezdu — znak na boku."
Sebakritika a rehabilitácia.
A Turčin a jeho žena hodili sa na kolená: „Odpusť mati, svojmu synu prevelikú jeho vinu. Nebudeš už otrokom, s nami budeš tu panovať, chodiť, ako my, vo zlate a spočívať na zamate."
Zahraničná propaganda zlyhala!
„Udeľ" vám boh, deti moje, sväté požehnanie svoje: ale túžba moja letí len ta, kde kríž z veži svieti. Ta, do vlasti mojej lona na tie krásne brehy Hrona...

Profesor a študenti.

V istom mestečku si študenti chceli spraviť žart zo svojho nie veľmi obľúbeného profesora. Vypožičali si v miestnej zoologickej záhrade pekného, ušatého oslíka a s veľkou slávou ho priviedli do svojej triedy. Uviazali ho zo nohu k lavici o odišli. Profesor prišiel, pozrel do triedy a keď uvidel oslíka, bez slova odišiel. Na druhý deň bola trieda plná zvedavých študentov, ktorí čakali, ako bude profesor reagovať ria včerajšiu príhodu. Profesor konečne prišiel, uklonil so o vážnym hlasom prehovoril: — Pretože no včerajšiu prednášku sa dostavil z vás iba jeden, som nútený predniesť ju dnes.

PRED SVADBOU

Vieš, Anka, pekný nie som, plat nemám boh-vie-aký... — To nevadí, však si celý deň v službe...

On:

Keď sa za mňa vydáš, budem ťa ľúbiť ešte viac. Vieš, vždy som zbožňoval vydaté ženy.

Čo je šťastie:

Pokiaľ žena nevyzerá o desať rokov mladšia ako jej dcéra, nie je šťastná.

Dobrá rada.

Na istého známeho francúzskeho herca a filmového režiséra so obrátil mladý kolega:
— Boli by ste taký dobrý o chceli by ste sa podeliť so mnou so svojimi bohatými životnými skúsenosťami? Boli ste päťkrát ženatý, ja to teraz zamýšľam prvý raz urobiť a musím so vám úprimne priznať, že nie som si istý svojím výberom.
— Životné skúsenosti ma naučili, — odpovedal umelec s úsmevom, — že každý muž sa má oženiť s čo najkrajšou nevestou. To mu aspoň dáva istotu, že mu ju raz v budúcnosti niekto vezme.

Zdroj: Časopis Roháč

U Joža Matiošika statok ričí od hladu, smädu. Len jedna najlepšia dojnica je previazaná na druhej strane maštale. Leží si spokojne. Prečo by nie, veď ďateliny má plno nielen vo válove, ale aj pod sebou. V dome Štefana Suchého je ako po kare. Všade plno jediva i pijatiky, ale nikto sa do toho nemá. Už nevládzu... Nuž, uhádni, človek neznámy, čo so to deje v Sebehrabliach. Uhádnuť neuhádneš. Nakukni teda do niektorého domu a popočúvaj, povypytuj sa. Povedzme, do toho pri kostole. O reči tu niet núdze. Len škoda, že ťažko rozumieť tejto rodine. Hlava rodiny, starý Mendík, kričí pri rozprávaní rovnako, oko jeho zlostná chudá žena. Syn Tóno nijako nezaostáva zo svojimi rodičmi. Kričí aj za svoju málovravnú ženu. Ale dnes Tóno Mendík nepoznáva vlastnú ženu. Jazyk jej ide ako stará vyhladená trlica. — Ty taký a taký! Keby si bol  súci chlap. Už dávno náš chlapec mohol mat Pioniera. Nemusel by sa tlačiť do autobusu, keď ide do školy. A potom... podaktorí majú televízory a Spartaky. Prečo by sme my nemohli mat dve motorky! — čo mám robiť, anciáša tvojho... o nedobiedzaj stále... — ber prasce do vriec o chod ich predať. Dva razy sa obrátiš a chlapec má na motorku. — A veru by si mohol, — pridali sa k neveste Tónova mať. — Keď to robia druhí, — kývol plecom otec. — čo by sme aj my nie...?? A tak Tóno Mendík zavčas ráno vytiahol z chlieva dva bravce, dve svinky a šup s nimi do debničky. Java tristopäťdesiatka tak vrčí, že kvikot prasiat vôbec nepočuť. V Smejkove, hneď v prvom dome, kúpili tri prasatá. Sedemstopäťdesiat korún má Tóno Mendik vo vrecku. Len to jedno, bodaj bolo skapalo! Nie a nie predať. — Dvesto ti dám, „družstevník", — ponúka jeden Smejkovčan. — Radšej ho naspäť odveziem a upečiem ako za dvesto korún dať. Také prasa, — drží sa Tóno Mendík. Smejkovčan nepridal o preto Tóno urobil, čo bol povedal. Sadol na motorku o hybaj ho domov. Smutno ostalo prasiatku v debničke. Kolesá Javy skáču po skalnatej ceste a drevený vrchnák ho tlčie po hlave. Keď človeka bijú po hlave, osprostie. Lenže prasa nie je človek, nuž od toho tlčenia zmúdrelo. Nadvihlo rypáčikom vrchnák a šup! Jedným krokom je z debničky von. Urobilo pár kotrmelcov a krivkajúc zmizlo v lese. Len skyprené lístie ukazovalo cestičku, kade sa pobralo. Tóno Mendlk pred dedinou zastal. Poopraví trochu debničku, aby prasa cez dedinu nekvičalo. Ale čo to? Od prekvapenia sa mu rozšírili oči. Stratil prasa! Stratil prasa, stratil prasa... znelo mu v ušiach. A tu ho v núdzi napadla spásna myšlienka: — Pomodlím sa k svätému Antoničkovi. Ten mi musí pomôcť.Okrem toho, že je mojím patrónom, je aj patrónom stratených vecí. Nuž v mene božom ... sňal čiapku z hlavy, nič nedbal, že medzičasom začalo mrholiť a šepkajúc tichú modlitbu k svätému Antonkovi, obrátil motorku a pridal plyn. — Poďme, Antonko, prasa hľadať!

Neveril som Tónovi Mendíkovi, že práve keď prechádzal horou, že práve vtedy sao mihlo na kraji hory biele prasiatko. Uveril som až vtedy, keď mi ukázal prestrašené o zmordované prasiatko ležať v chlieve. — Hnal som sa za ním ako vlk. Spadol som, utekal a zase spadol, — vysvetľuje Tóno príhodu s prasaťom, ako by rozprával nejakú príhodu z bojišťa. — Doškriabal som so. Už som ho držal v ruke o znovu mi ušlo. Naostatok samé skočilo do jamy, z ktorej nevládalo vyskočiť a to bolo moje šťastie. Keď bolo treba sústreďovať roztatárený dobytok... ukázalo sa že sú Sebehrablania veľmi chudobní. Iba keby im bol niekto nazrel do peňaženky, do komínov, komôr a na pajdy, zistil by, že sú veru celkom zámožní. A tak teraz začínajú v družstevnom hospodárení ako zámožní súkromníci a chudobní družstevníci. Smejkovčania sa spokojne usmievajú. A čoby aj nie? Lacno kúpili a teraz čakajú, že budú draho predávať. Komu? Nuž najskôr samotným Sebehrabľanom. Lebo začať gazdovanie len s podpismi — je oj v družstve ťažko. Povráva sa po okolitých dedinách, že sa Sebehrable premenujú. Ukázalo so totiž na ich príklade, že nie všetky hrable k sebe hrabú, ale sú i také, čo hrabú od seba. A povedzte, kde inde možno nájsť bohatých chudákov, ktorí by boli súčasne chudobnými boháčmi? Len v takej dedine, kde si gazdovia myslia, že zbohatli, keď si preložili pudilár z jedného vrecka do druhého.

Zdroj: Časopis Roháč

Odmeňovanie

Na prelome 40. a 50. rokov mali špecifické postavenie Tábory nútených prác (TNP). Boli zriaďované na základe zákona č. 247/48 Zb. z 25. 10. 1948. Svojou koncepciu nadväzovali na pracovné tábory z konca I. ČSR a z obdobia Protektorátu, kde mali slúžiť na pracovné využitie nezamestnaných a potulujúcich sa osôb. V rokoch 1948 - 1954 v nich však nepracovali právoplatne odsúdení občania,ale osoby nepohodlné vládnucej moci, ktoré boli do nich povolávané na tri mesiace až na dva roky. Zároveň do nich boli zaraďované i osoby po odpykaní trestu odňatia slobody. Povolané osoby sa nazývali „chovanci“ a mali voľnejší, kasárenský režim, ako odsúdení vo väzeniach. Povoľovali sa im aj vychádzky a dovolenky. Na základe § 4 vyhlášky MNB č. 492/1950 Ú. L. I. im priznávali nárok na plat za prácu podľa pracovného výkonu. Zároveň stanovovali spôsob výpočtu zrážok na prevádzku tábora, ubytovanie a stravu chovancov, odvody dane zo mzdy a príspevok na národné poistenie. Umožňovali aj výplatu časti odmeny v hotovosti ako vreckové. Boli stanovené tri pracovné triedy.Vreckové v I. triede predstavovalo 15%, v II. triede 10% a v III. triede 5% z čistého príjmu chovanca. Vyplácalo sa mesiac pozadu. Poriadok určoval, že na nákup nevyhnutných predmetov (poštové známky, zubná pasta, žiletky na holenie) slúžia chovancom táborové predajne, vedené v réžii tábora.V táboroch nútených prác v oblasti Jáchymova (tábory Barbora 3. 10. 1949 až 25. 4. 1951 a Nikolaj od 1. 9. 1950 až 15. 2. 1951) a Příbrami (tábor Vojna do r. 1951) sa priemerné zárobky v roku 1950 pohybovali od 3 247 Kčs do 4 500 Kčs a maximálne 9 361 až 20 300 Kč.

Obrat v odmeňovaní odsúdených znamenal výnos Ministerstva spravodlivosti z 27. 1. 1952 č. 678-III/1,62 ktorý stanovil, že väzni zamestnaní vo výrobe, majú nárok na rovnakú odmenu ako civilní pracovníci vykonávajúci takú istú prácu. Citovaný výnos určoval, že väzeň nesmie v odmenách vidieť len výhodu pre seba, ale aj prejav spravodlivosti, a ukladal správe väzníc v hlásení o výchovnej činnosti uviesť, ako na odmeňovanie väzni reagovali. Tento výnos zároveň určoval, že zo mzdy väzeň hradí náklady na výkon trestu a národné poistenie, pričom zvyšok sa delil na podporu zasielanú rodine, vreckové a úložné. Mzdu vyplácali podniky, pre ktoré väzni pracovali, prostredníctvom veliteľstva do 15 dní. Zrážky zo mzdy vypočítavalo veliteľstvo. Počas pracovnej neschopnosti mal väzeň nárok na výplatu 1 Kčs z prostriedkov väzenskej správy. Väzni v učebnom pomere mali nárok na odmenu 100 Kčs mesačne. Vreckové slúžilo na nákup potravín, fajčiva a predmetov osobnej spotreby, povolených domácim poriadkom. Vreckové bolo odstupňované podľa výšky mzdy. Veliteľ väzenského ústavu ho mohol zvýšiť na úkor úložného ako disciplinárnu odmenu alebo z iných závažných dôvodov (nemoc). Naopak, ako disciplinárny trest ho mohol znížiť až o 50% na dobu troch mzdových období. Vreckové nevyčerpané v priebehu jedného mzdového obdobia sa presúvalo do nasledujúcich období. Väzeň mal právo použiť časť vreckového ako príspevok rodine, pričom príspevok na jednu osobu nemohol za štyri týždne prekročiť 700 Kčs a 250 Kčs na každú ďalšiu osobu. Z úložného mohol na podporu rodiny použiť nanajvýš 3/4, ak jeho výška prekročila v prvom roku trestu 500 Kčs, v 2. až 5. roku 2 000 Kčs, v 6. až 10. roku 5 000 Kčs. Ak väzeň nepodával zodpovedajúci výkon, prislúchalo mu vreckové len 2-5 Kč denne. Veliteľ väzenského ústavu mal právo udeliť aj mimoriadne odmeny. Na peniaze väzňa mohla byť uložená exekúcia, platená z jednej polovice z vreckového a z druhej polovice z úložného. 5 000 Kčs zodpovedalo tesne pred menovou reformou z roku 1953 priemernému mesačnému platu. Veliteľstvu Zboru väzenskej stráže bolo 18. 2. 1952 uložené, aby zavedenia odmeňovania väzňov vysvetľovalo na straníckych schôdzach svojim príslušníkom. Na tento výnos nadväzoval výnos Ministra spravodlivosti z 14. 3. 1952 č. 3361/52-III/1 63 o úprave pracovných odmien väzňov, zamestnaných vo väzenských ústavoch a justičných majetkoch, teda pri prácach vnútri väzenských zariadení. Za tieto práce náležala väzňom hrubá mzda stanovená podľa civilných mzdových predpisov, o sumu zodpovedajúcu dani zo mzdy. Práce sa zaznamenávali v pracovnom výkaze väzňa.

Kriticky o praxi zamestnávania a odmeňovania väzňov vypovedá správa o pomeroch v Nápravne výchovnom ústave v Minkoviciach. 75 Väzni tam pracovali po nedostatočnom zaučení brúsili sklo pre n. p. Preciosa. Prvý deň sa tolerovalo 70% plnenie noriem, no už štvrtý deň sa požadovalo plnenie na 100%, hoci nováčikovia nevládali plniť normu ani na 50%. Pričom toto plnenie predstavovalo plnenie civilnej normy na 130 - 150%. Väzni mali dlhšiu pracovnú dobu ako civilní zamestnanci a nemali príplatky za nočné smeny a nadčasy. Pri plnení normy na 110% zarobili len 1800 Kčs oproti 7000 Kčs civilného pracovníka. Zo zárobku si ústav ponechával 75%. Vreckové sa pohybovalo okolo 120 Kčs, úložné okolo 200 Kčs. Neplnenie normy sa trestalo aj znížením vreckového o 10 - 80%. Potrestaným celodennou samoväzbou strhávali z platu 28 Kčs (v 80. rokoch 50 Kčs) za neodpracovaný deň, hoci v samoväzbe dostávali stravu v hodnote len 3,50 Kčs. Za upratovanie spální väzni platili nastálo určenému väzňovi po 3 Kčs vo „väzenskej mene“. Väčšine väzňov pri tomto systéme ostávali po prepustení dlhy.

Nákupy v kantíne sa v Minkoviciach v 70. rokoch robili raz týždenne prostredníctvom nákupcu z radu väzňov. Ten začiatkom každého týždňa do knihy zapísal objednané potraviny, zoznam nákupov predložil na schválenie vychovávateľovi a hromadne zakúpené potraviny potom oddelení.

Radikálnym zmenám po novembri 1989 predchádzala vo väzenstve amnestia prezidenta republiky z 27. 10. 1988, na ktorú nadviazali amnestie z 8. 12. 1989 a 1. 1. 1990. Spôsobili pokles počtu uväznených, pri poslednej amnestii aj v II. a III. nápravno-výchovnej skupine. Preto museli byť zrušené dve tretiny pracovísk väzňov kvôli nedodržaniu zmlúv s hospodárskymi organizáciami, ktoré väzňom ponúkali prácu. Dôvodom bol aj pokles pracovnej morálky väzňov. V Čechách a na Morave z pôvodných 180 pracovísk ostalo len 57. Na udržanie vzťahov s hospodárskymi organizáciami museli nahradzovať chýbajúcich väzňov príslušníci ZNV. V súvislosti s tým boli zrušené väznice Liberec 2 – Minkovice,Mladá Boleslav a Žacléř. Klesla aj ochota odsúdených pracovať, respektíve niektorí prácu odmietali. V nových pomeroch bolo možné zamestnávať odsúdených len pri práci vo vnútri ústavov, no pre mnohých ani nebolo možné nájsť prácu. V 90. rokoch sa preto darilo zamestnať v Čechách a na Morave 34,1 – 52% odsúdených, hoci pracovať odmietali len 4% z nich. Priemerná mesačná mzda bola vtedy 2 900 Kč.

Spomienky väzňov na používanie poukážok, nákupy a stravovanie

LADISLAV ŠŤOVÍČEK, zatknutý 27. 6. 1950 za účasť na sprisahaní M. Horákovej.

• zamýšľanej výmene peňazí boli v tábore Rovnost urobené tvrdé a únavné opatrenia, čo robieval režim na zabránenie prípadnému protestu alebo revolte. K výmene peňazí došlo v deň „D“ a o hodine „H“. Bolo na nás na táborovom nástupe vyrevúvané: „... robotnícka trieda na vás nechce zarábať, ale ani nebude na vás doplácať.“ Nasledoval rozkaz vlády o peňažnej reforme a výmene peňazí. Z nástupiska sme odchádzali do miestnosti, kde sme mohli odovzdať už staré poukážky a dostali sme nové v pomere 1:5. V takej včasnej dobe komunizmu, keď z baníckej práce nikto z nás nemohol mať viac ako zopár korún vreckového, to bola výmena viac ako ľahká. Neskôr nám boli predložené nove mzdové výkazy, z ktorých sme zistili ozajstnú lúpež storočia, a že budeme pracovať za nižšie mzdy, že naše nedotknuteľné úspory sa zmenšili 1:50. Z nižších zárobkov vyplývalo aj nižšie vreckové, pozmenené ceny v Arme , púťové maliny, ktoré sme si kupovali na osladenie čaju, trochu drahšie...“

JOSEF VÁCHA – spomienka z rokov 1958-1959 z tábora Vojna.

• Stravenky – boli tri druhy – č. 3 pre väzňov pracujúcich v pod zemou a plniacich normu nad 100%,: 150 g mäsa, 100 g slaniny a prílohy, č. 2 ostatní väzni a väzni pracujúci v stavebníctve 100 g mäsa a príloha ako pri čísle 3, č. 1 pre väzňov nedosahujúcich 100% výkonnosť v stavebníctve a 50% výkonnosť v bani dlhšie ako 2 mesiace 50 g mäsa a 1/3 prílohu ako na stravenku č. 3. Obedy boli rôzne omáčky – kôprová, cibuľová, chrenová, paradajková, horčicová alebo uhorková s knedľami alebo cestovinou, niekedy zemiaky a karbonátok, niekedy bezmäsité jedlá – knedle s vajcami, hrach a šošovica, večera bola suchá. Viacerí pamätníci hovorili o pomerne chutnej strave. V kantíne bolo dostať údeniny, keksy a cukrovie, fajčivo, ponožky, toaletný papier. Ak mal väzeň vyrovnané všetky záväzky voči štátu, predstavovalo vreckové 5% čistého zárobku, náklady na pobyt a stravu predstavovali 75%. Neúmerne bolo také zaťaženie u dobre zarábajúcich väzňov, ktorí zo zárobku až 15 000 Kčs platili mesačne viac ako v luxusnom hoteli v Prahe.

Zoznam väzníc na Slovensku

• Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Banská Bystrica
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Bratislava
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Ilava
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Košice
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Leopoldov
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Nitra
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Prešov
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Žilina
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica-Kráľová
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody Košice-Šaca
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody Levoča
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody Nitra-Chrenová
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody Ružomberok
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých Sučany
• Nemocnica pre obvinených a odsúdených a Ústav na výkon trestu odňatia slobody Trenčín
• Ústav na výkon trestu odňatia slobody Želiezovce

Zdroj:vscr.cz

Štát trpel v 50.rokoch minulého storočia nedostatkom tvrdej meny a preto sa v zime 1957 týmto problémom niekoľkokrát zaoberali ÚV KSČ i vláda. Výsledkom bol vznik zvláštneho podniku zahraničného obchodu s názvom Tuzex. Táto obchodná sieť mala zaručiť, že valuty od obyvateľstva ako aj cudzincov (turistov) získa nakoniec štát. Oficiálny kurz a prirážky zabezpečovali, že pri všetkých týchto transakciách mal štát viac ako 100% zisk.

Občania, ktorí nemali prístup k valutám (to bola väčšina obyvateľstva), mohli získať bony len na čiernom trhu od nelegálnych priekupníkov - takzvaných vekslákov a to za cenu čierneho trhu. Obchodná marža vekslákov bola stovky percent. Oficiálna predajná cena valút bola vďaka prirážke na rozvoj cestovného ruchu skoro štvornásobok oficiálneho kurzu pri ich nákupe (na bonoch bola ich hodnota napísaná v korunách). Štát túto vekslácku činnosť väčšinou toleroval, aj keď z času na čas tieto aktivity reguloval.

Tuzex tradične zabezpečoval i služby pre zastupiteľské úrady v Československu a pre svoje zastupiteľské úrady v zahraničí. Tuzex sídlil v Prahe. Podnik bol samostatnou právnickou osobou a patril do pôsobnosti Ministerstva zahraničného obchodu. Podnik riadil generálny riaditeľ, ktorého vymenúval a odvolával minister zahraničného obchodu (a jemu bol i priamo zodpovedný). Generálny riaditeľ mal niekoľko námestníkov. Prvá prevádzka Tuzexu na Slovensku vznikla v roku 1957 v Bratislave. V roku 1981 bolo na Slovensku 10 predajní: v Bratislave, Banskej Bystrici, Košiciach, Michalovciach, Piešťanoch, Poprade, Prešove, Ružomberku, Vranove nad Topľou a Žiline. V roku 1988 bol celkový počet predajní v ČSSR 170.

Sortiment v maloobchodných predajniach Tuzex

Sortiment tvoril zväčša zmiešaný tovar. Potraviny, kozmetika a oblečenie, biela a čierna elektronika a automobily. Tovar bol občanmi socialistického Československa považovaný za exkluzívny a navyše často bol nedostatkový. Niektoré tovary a značky z Tuzexu sa stali legendárne. V roku 1968 sa na pultoch predajní objavili prvé džínsy od talianskej firmy Rifle. Rifle sa najmä medzi mladými stali nakupovanejším druhom oblečenia v Tuzexe a tak aj symbolom pre džínsy. Ako "rifle" boli nazývané aj ostatné značky, ktoré prišli do Tuzexu neskôr (Wrangler, Levi's & Straus, HIS, Mustang). V roku 1988 tvoril dve tretiny sortimentu dovezený tovar, prevažne z nesocialistických štátov, 1/3 tvoril tovar československých výrobcov určených na export. V tom istom roku zarobil Tuzex v prepočte 250 miliónov dolárov a predal okrem iného 60 tisíc televízorov, 30 tisíc videorekordérov a 10 tisíc počítačov. Autá boli v Československu v 60. rokoch minulého storočia luxusom a boli len na poradovník. V Mototechne (oficiálny "ľudový" predajca áut) sa predávali najmä Škody, Moskviče, Volgy, Wartburgy, Trabanty a Tatry. V sedemdesiatych rokoch pribudli Lady, Dacie, Zastavy či poľské Fiaty. V Tuzexe sa predávali vozidlá značiek Fiat, Renault, Ford, Simca či Chrysler (Hillman Minx, Simca Aronde, Simca 1300 / 1500 / 1301/ 1501, Fiat 500 / 600 / 850 / 125 / 1300 / 1500, Ford Taunus, Ford Cortina 1300, Renault R-8 / R-16 / R-6 a Saab 96. V 70. rokoch: Fiat 125P / 126P, / 127 / 128 / 131, Simca 1301 / 1307, Chrysler 160 / 180, Talbot Horizont, Toyota Corona, Renault R5 / R12 / R17/15 / R20, Austin Alegro a Saab 99).

Dejiny Tuzexu

Tuzex bol založený v roku 1957 ako podnik zahraničného obchodu (PZO). Prvá predajňa bola v Prahe na Rytířské ulici. Po Nežnej revolúcii, po ktorej sa pre všetkých uvoľnilo obchodovanie so zahraničím a cudzími menami, predmet činnosti podniku pre občanov prestal byť zaujímavým . Odberné poukazy boli zrušené v roku 1992. V auguste 1991 bol TUZEX, podnik zahraničného obchodu premenený na akciovú spoločnosť TUZEX, a.s. so sídlom v Prahe. Na Slovensku bol tento český podnik od marca 1993 činný prostredníctvom organizačnej zložky, registrovanej pod názvom TUZEX a.s.

4. Prečo v Starej Turej rozkopal Vodostav cestu tesne po jej dohotovení?
5. Ako dlho ešte budú chodiť diváci z kina „Kultúra" v Krupine otrávení, čiže, kedy tom už bude poriadna zvuková aparatúra, alebo kedy im postavia nové sľubované kino?
6. Kedy so konečne prestanú košické podniky Raj, Kamenoarchit a mestský stavebný podnik dohodovať o tom, ako má vyzerať nová kaviareň Slávia zvonku a ako bude fungovať ventilácia v tomto podniku?
7. Dokedy ešte bude zaháľať ľadnička v mliekarni Zdroj v Pezinku na Cajlanskej ulici? Kto je zodpovedný za to, že nie je zapojená od 12. septembra 1956, teda celý rok?
8. Kto má na svedomí smädných o hladných hostí (domácich i zahraničných ) na kúpalisku „Pod Ostriežom" no Brezovej pod Bradlom? Kedy tom ul bude konečne fungovať bufet? Po sezóne!!!?

Hneď pri prvej otázke zbadal Veľký Mág, že nejde o obyčajného klienta. Pri tretej zbledol, o keď sa prebral z mdlôb, do ktorých upadol pri poslednej otázke, vrátil nám trasúcou so rukou desaťnásobok vopred zaplateného honoráru o pre všetko no svete nás prosil, aby sme nepovedali, že sme vôbec u neho boli, lebo vraj no také otázky je nie schopný odpovedať. Nás však odpovede no tieto otázky veľmi zaujímajú, a preto sme jeho prosbe (nech nám odpustí) v záujme celku nevyhoveli. Možno, že so nám podarí získať odpovede i od obyčajných pozemšťanov. Uvidíme.

Zdroj: Časopis Roháč

Ale namiesto semena prišiel od vás tento list tu a potom začali dažde. Len si ho prečítajte,— rozkázal stroho. — A nezabudnite na dátum!... Aha, 20. marca hovoríte? A čo ďalej?
— Vážený súdruh! Ľanové semeno Vám bude dodané do 10. apríla. Pripravte pole na siatie.
— Do tej propagácie sa vám akosi nechce, čo? „Nestrácajte ani deň v dobe, keď sa seje ľan." To si strčte zo klobúk! — Len vďaka tomu, že Poličko v tom okamihu nijaký klobúk okolo seba nevidel, nestalo sa nešťastie.
— Pripravili sme pole na siatie po druhý raz. Ľudia už nadávali, no nakoniec si predsa dali povedať Ale bol už dvadsiaty apríl,— Juraj Palička zvýšil ešte o poznanie hlas, — a semeno zas nikde. Volal som vášho riaditeľa telefónom. Vtedy som ešte nevedel, čo je to za vtáčka. Slušne som sa ho spýtal, ako to s tým ľanovým semenom myslí. Bol samá ochota.Vraj pre nedostatok vozov nám semeno nemohlo byť dopravené, ale pätnásteho apríla si preň máme prísť rovno do skladu. Už je vraj pre nás pripravené. Ešte dobre, že sa nenahneval, že sme si ho už dávno neodviezli. Hovorí mi:
milý súdruh, noviny, rozhlas, všetci volajú, ako je dôležité rýchlo zasiať ľan a vy si pohodlne čakáte, až vám semeno dovezieme. Aký je to pomer k družstevnému sektoru!
— Polička so priamo zadúšal.
— Ja mu dnes ten pomer ukážem! Idem do skladu, ženiem kone tridsať kilometrov — ale semeno, samozrejme, nie je pripravené. Ľudia nadávajú, skupinári doma so mnou nehovoria — o v ľane sú skupinárkami ženské! Ako som povedal, bud dres priveziem semeno, alebo im priveziem riaditeľa!
Dvere s tabuľkou „Riaditeľ" so náhle otvorili. V oblakoch cigaretového dymu bolo možno skôr tušiť než vidieť postavu.
— Elenka, — povedal sekretárke prívetivo riaditeľ, — prečítajte si tento list a začnite u predsedu ZV, aby zvolal celozávodnú schôdzu.
A zmizol za dverami skôr, než sa Poličko zmohol na slovo. Sekretárka letmo prezrelo list o víťazoslávne ho podala Paličkovi. V liste stálo:

Vážený súdruh riaditeľ, pripadla mi milá úloha oznámiť Vám, že v súťaži o najúspešnejší priebeh jarných prác bol Váš podnik vyhodnotený ako najlepší v celo-krojovom meradle. Prijmite najsrdečnejšie blahoželanie.
Nečitateľný podpis.

Zdroj: Časopis Roháč

Prvú polievku v závode vyrobili v roku 1959. Prvé dehydratované polievky namiešali podľa českých receptúr (šlo o polievkové receptúry národného podniku Vitana z českých Byšíc). Keď sa nasledujúci rok objavili v obchodoch, ich predaj nepriniesol žiadne oslnivé výsledky. Mne je ťažko historicky posudzovať prečo to tak bolo, možno len nedôvera našich mám a starých mám k niečomu, čo bolo zo sáčku (aj keď konzervované veci nevyvolávali takú nedôveru, ako napríklad sáčkové polievky, alebo polievky v kockách) . Nová receptúra už priniesla svoj predajný úspech. Slovenská gulášová, francúzska zeleninová v obchodoch nakoniec zabrali.

Karpatia národný podnik (n.p.) - história začína v roku 1875

V oblasti Hornej Nitry založila rodina Heumanovcov v roku 1875 pálenicu, ktorej výroba sa postupne vďaka ovocinárstvu rozvíjala. Obchodné úspechy viedli v prvých rokoch 20. storočia k rozšíreniu výroby o spracovanie liečivých rastlín a v spolupráci s lekárnikom Emilom Skycákom bratia Heumanovci založili samostatný podnik. V roku 1909 dochádza k premene na akciové spoločnosti a boli zapísané pod názvami „1. prievidzská továreň na liehoviny, úc. spol.“ a „Carpathia, chemický priemysel, úc. spol“. Najprogresívnejší rozvoj zaznamenala Carpathia v roku 1938, kedy mala viac ako 100 zamestnancov. Závod sa postupne preorientoval najmä na výrobu marmelád a lekvárov a neskôr aj na ovocné šťavy či sirupy. Po znárodnení vznikol národný podnik Carpathia, ale onedlho jeho názov zrušili a výrobu zastrešili Stredoslovenské konzervárne a liehovary so sídlom v Prievidzi. V období 1950 – 1960 sa meno podniku písalo foneticky Karpatia. Po novembrových udalostiach nežnej revolúcie sa Karpathia oddelila od konzervární a v roku 1992 ju kúpila, vrátane obchodného mena a značky, nadnárodná spoločnosť Nestlé sídliaca vo Švajčiarsku. Dnes vyrábajú v Prievidzi ročne 30-tisíc ton polievok v prášku a ďalších výrobkov, z ktorých len necelá pätina putuje na slovenský a český trh. Ostatné putujú do 20 štátov sveta.

Pamätníci si určite pamätajú polievky:

• Sterilizovaná polievka hrachová so slaninkou
• Sterilizovaná polievka fazuľová s mliekom
• Sterilizovaná polievka hrášková
• Sterilizovaná polievka fazuľová so smotanou
• Slovenská kapustnica
• Sterilizovaná fazuľová polievka s údeným mäsom
• Francúzka polievka s mušličkami (1971)
• Ryžová polievka

{youtube}7qSln2rZ9MA{/youtube}
Reklama (za socializmu)