RetroMánia

Železničné prekladisko Čierna nad Tisou bolo založené v roku 1946 na základe vládneho uznesenia Československej republiky na zabezpečenie výmeny tovarov medzi Sovietskym zväzom a Československom, vybudovaním dovtedy najväčšieho železničného prekladiska na území Československa. Na výstavbu sa vyčlenilo územie, ktoré svojou rozlohou v budúcnosti dosiahne v koľajisku dĺžku 160 kilometrov koľají na ploche takmer 10 kilometrov. Z hľadiska histórie obec Čierna (išlo o malú usadlosť, vybudovanú pre potreby zamestnancov pracujúcich na založenej železnici) disponovala najprv troma drevenými stavbami, ktoré plnili funkciu ubytovne, obchodu a kultúrnej miestnosti. Výstavba prekládkovej stanice začala v máji 1946 a 15. apríla 1947 sa širokorozchodná trať vybudovaná na Slovensku spojila so širokorozchodnou traťou na sovietskom území. Najprv sa postavili štyri koľaje rozchodu 1435 mm, ku ktorým pribudli následne ďalšie štyri koľaje z toho tri dopravné širokého rozchodu 1524 mm. Základňu rušňového depa tvorilo 5 parných rušňov.

Ako to bolo s mliekom za socializmu? Tak ako všetko (celé hospodárstvo po roku 1948) došlo i u mlieka k znárodneniu mliekarní a následne bol v každom kraji vytvorený minimálne jeden mliekarenský národný podnik. Mlieko bolo najskôr vozené do obchodov vo veľkých niekoľkolitrových mliekarenských konviciach, odkiaľ bolo spotrebiteľom rozlievané do prinesených nádob (konvičky). Do nich sa stáčalo nielen mlieko, ale aj smotana a jogurt. Neskôr sa začalo mlieko distribuovať v mliekarňach do sklenených fliaš s hliníkovým uzáverom. Od 80. rokov 20. storočia sa mlieko začalo plniť do polyetylénových vreciek. Polotučné mlieko bolo v sáčkoch s modrou potlačou s podielom tuku 2% a stálo 2 Kčs. Plnotučné mlieko bolo v sáčkoch s červenou, alebo fialovým potlačou a malo podiel tuku 3,6% a stálo 3,10 Kčs. V roku 1988 sa v Československu objavilo prvej krabicové mlieko. Od roku 1957 boli všetci distribútori mlieka zlúčení pod hlavnú správu mliekarní - celkovo do 16 národných podnikov (n.p.) s 198 prevádzkami.

V tomto historickom období to bol najdlhší železničný tunel v ČSR

Pri elektrifikácii na začiatku 50. rokov 20. storočia bola v ČSR započatá výstavba obojsmerného koľajového tunela popod vrch Bujanov (Čierna Hora – údolie Hornádu) v celkovej dĺžke trate 3 410.7 m. Tunel mal výrazným spôsobom  urýchliť železničnú dopravu medzi Košicami a Žilinou (trať družby).

Zložité geologické podmienky, náročný terén i podcenenie prípravy znamenali predĺženie výstavby a odklad otvorenia celej Trate družby na predpokladaný termín otvorenia v roku 1952. Napokon tunel otvorili až 5. novembra 1955 (spolu s úsekom železničnej trate od smeru Margecany - Košice). Tunel bol budovaný rakúskou - belgickou tunelovacou metódou s nákladom 370 miliónov korún.

V súčasnosti zrušená úzkorozchodná trať Ružomberok - Korytnica o rozchode 760 mm mala pôvodne spájať železnicou mesto Ružomberok a Banskú Bystricu. Oproti pôvodnému plánu bola trať postavená len v dĺžke 23,564 km z Ružomberka v smere Ružomberok - Biely Potok, Podsuchá, Liptovská Osada pozdĺž vodného toku Revúca cez Korytnickú dolinu až do kúpeľného mestečka Korytnica. Pravidelný železničný spoj v uvedenom smere sa započal od 5.6.1908. Železnica zabezpečovala okrem osobnej i nákladnú prepravu. Nákladná preprava bola predurčená k zvozu dreva z lesov na pílu v Ružomberku a reziva do ružomberských papierní. Osobná doprava zabezpečovala predovšetkým prepravu obyvateľov do práce a v sezóne pacientov do vtedajších Korytnických kúpeľov. Pravidelnými hosťami Korytnice boli i významní ľudia Uhorska a vysokí predstavitelia monarchie tej doby. Korytnicu navštívil aj cisár František Jozef.