Základom všetkých druhov ohňostrojových telies je svetelná zmes, ktorú upravujú zo surového materiálu a ktorú lisujú do tzv. hviezdičiek-krúžkov veľkosti desaťhaliernika. Svetelnú zmes tvoria chemické látky — soli, spĺňajúce funkciu okysličovadla, horľaviny, ale aj farbiva. Spomeňte si, určite ste na laboratórnych cvičeniach z chémie pozorovali, že horiace soli, napríklad draslíka, sú žlté, bárya zelené a stroncia červené. Hviezdičky nastokujú na kovové paličky, ktoré potom vkladajú do papierového obalu. Jeho tvar, veľkosť a počet hviezdičiek závisí od druhu ohňostrojového telesa. Okrem toho obal naplnia zmesou látok, ktoré explodujú a rozhodia horiace hviezdičky. Potom obal uzavrú, zalepia a ešte raz obalia papierom. Tento vonkajší obal drží všetky hviezdičky vo vzduchu pokope, aby sa nerozleteli všetkými smermi. Na dno umiestnia pohonnú látku, ktorá po zapálení vynesie teleso do výšky niekoľkých desiatok metrov. Hotovú bombu či raketu prelepia ešte raz papierom, pričom jeho farba a označenie zodpovedá farebnému efektu hviezdičiek.
Ako odpaľujú ohňostroj
Podľa množstva a druhu ohňostrojových telies, ktoré si v bojkovickej Zevete usporiadateľ objedná, zostaví vedúci pyrotechnik skladbu celého ohňostroja. Môže ho otvoriť napríklad vysoko letiacimi raketami, ktoré majú tvar dlhého valčeka. Na spodnej časti je pripevnená dlhšia (50 — 60 cm) palica, udržujúca vo vzduchu potrebný smer. Aby sa raketa dostala do výšky 60 m, musia ju odpáliť z odparovacej rampy tak, že zapália jej vývody. Prirodzene, že túto výbušninu nezaparujú pyrotechnici priamo, ale pomocou dlhšieho papierového vývodu. Tým vlastne zapália pohonnú látku, plyny unikajú dýzou a raketa sa dostáva do pohybu. Pritom sa však vznieti aj tzv. oneskorovač, ktorý o niekoľko sekúnd (na vrchole dráhy) zapáli vystreľovaciu zmes s ôsmimi hviezdičkami. Tie sa potom premenia na červené, zelené, žlté, modré, biele alebo pestrofarebné efekty sprevádzané striebornými alebo zlatými chvostami a trblietavkami. Na rozžiarenie celej oblohy možno využiť aj guľaté a talianske bomby s dvojnásobne až osemnásobne väčším počtom hviezdičiek ako majú rakety. Bomby však treba odparovať z mažiarov. Sú to pevné, oceľové rúry so zavareným dnom o priemere asi 10 cm, zakopané a upevnené v zemi. Asi 10 sekúnd po zapálení vývodu nasleduje výbuch pohonnej látky, oddelenie dna a vystrelenie bomby do vzduchu. Aby dráha bomby bola priamočiara, musí byt mažiar 50 až 60 cm dlhý. Rovnako ako pri raketách vznieti sa aj oneskorovač, ktorý v určitej výške zapáli vystreľovaciu zmes a nebo zaplaví bohatá pestrofarebná kaskáda. No tým sa ešte ohňostroj nekončí. Sú tu pripravené lietavice, ktoré na vrchole dráhy vytvoria mohutný strapec svietiacich a žiariacich „hadov", sprevádza - ných oslnivými zábleskami a výbuchmi. Vyvrcholenie ohňostroja možno obohatiť aj prízemnými efektami. Vytvárajú ich nepohyblivé ohňostrojové telesá, ktoré po zapálení tvoria iskrivý efekt v podobe vejára, fontány alebo vodopádu. A čo je japonské slniečko? Je to vírivý pohyb zapálenej zostavy ohňostrojových telies; opisuje kružnice a špirály sprevádzané spŕškou zlatožltých iskier, pripomínajúce rozžiarené sInko.
Ako sa nerobí ohňostroj
Často sa stane, že po skončení ohňostroja ostanú na zemi zablúdené nevystrelené rakety alebo bomby. A tu si niektorí z nás povedia, že takúto príležitosť je škoda nevyužiť, veď je to tak lákavé a celkom jednoduché. A pritom si neuvedomujeme, že ide o nebezpečné výbušniny, s ktorými dokáže manipulovať len skúsený pyrotechnik pri prísnom dodržiavaní bezpečnostných opatrení. Pri pohľade na trblietavé nebo zaplavené svetelnými efektami si spomeňte aj na tých, ktorí sa pričinili o túto farebnú krásu.
Zdroj: Časopis Elektrón
