A potom ešte dlho explodovali jednotlivé rakety a k oblohe lietali kusy železa. Kapitán Frolov s väčšinou svojich mužov zahynul, ale tajomstvo novej zbrane nevydali. „O novej tajnej zbrani som prvýkrát počul v auguste jeden-a-štyridslateho roku", spomína vo svojich pamätiach generálporučík delostrelectva A. Nesterenko a pokračuje: „O novej zbrani kolovali legendy a sám som nevedel, čomu uveriť. Náhle som dostal nečakaný rozkaz a o niekoľko dni som už velil gardovému raketometnému pluku. Fašisti sa drali k Charkovu a môj pluk mal posíliť obranu našich vojsk. Dostal som informácie, kde je sústredená nacistická pechota, ktorá má vyraziť proti našim vyčerpaným jednotkám. Rýchle som vydal rozkazy tretiemu oddielu, nech sa pripraví k paľbe. Podari sa nám to ? Ved sme mali za sebou len niekoľko cvičných výstrelov a ľudia nemali skúsenosti. Priblížilo sa poludnie. Prišiel rozkaz zo štábu. Museli sme začať páliť. Za desať sekúnd odpálil jeden môj oddiel 192 rakiet M-13 ráže 132 mm. Hustota paľby bola neuveriterná. Keby sme mali takú hustotu paľby dosiahnuť delostrelectvom, potrebovali by sme na to šestnásť oddielov s húfnicami. Nacistov sme doslova preorali. Kto z nepriateľských vojakov prežil, bol duševne a psychicky zdeptaný. Musím priznať, že i naši vojaci boli cez salvy trocha vyvedení z miery strašným burácaním a hvízdaním štartujúcich rakiet, lebo to bol doteraz jav nevídaný...". Sovietske velenie venovalo novej zbrani po prvých skúškach a skúsenostiach v boji mimoriadnu pozornosť. Do júla 1941 bola na fronte len jedna batéria kaťuší. Presne o rok už operovalo 216 oddielov, do 1. októbra 1942 už 350 oddielov a začiatkom štyridsiateho piateho roku to už bolo 519. Vznikali nie len pluky, ale celé brigády a divízie kaťuši.
Sovietske velenie ich dokázalo majstrovsky sústreďovať a nasadzovať pri prelamovaní silnej nepriateľskej obrany. Typický je príklad po prelomení tolkačevského obranného uzla nepriateľa. Bol to kľúčový uzol obrany na orlovskom fronte. Nepriateľ tu budoval rozsiahle opevnenie. Veliteľ 2. raketometnej gardovej divízie generál A. Tvereckij dostal úlohu, aby v súčinnosti s delostrelectvom a letectvom zničil tento uzol obrany. 12. júna 1943 v 5.05 hodín spustili dve brigády kaťuši salvu. Bolo to 2304 rakiet ráže 300 mm, pričom každá raketa vyryla kráter s priemerom až 8 metrov, do hĺbky 1,5 metra. Za necelých 18 minút prestal obranný val existovať a z 500 nepriateľských vojakov zostalo na žive 28 nervove otrasených mužov. Vznik tejto zbrane spadá v Sovietskom zväze už do tridsiatich rokov, ale trvalo roky, kým ju zdokonalili na najlepšiu raketovú zbraň tej doby. Sovietska armáda zaviedla cez vojnu raketomety ráže 82, 132 a 300 mm. Objavovali sa v rôznych podobách. Zo začiatku ich odpaľovali z pevných raketníc položených na zemi, neskôr sa montovala na nákladné terénne autá a dokonca i na lietadlá a lode. Mali dostrel 4 až 8 km. Niekto si možno položiť otázku, prečo raketomety, keďže sú tak účinné, nevytlačili úplne delostreleckú techniku. Raketomet je predovšetkým zbraň proti plošným cieľom.Nie len že spoľahlivo zasiahne jednotlivé ciele aj keď pri neúmerne vysokej spotrebe munície. Prednosťou raketometu je predovšetkým jeho značná palebná mohutnosť a moment prekvapenia. Jediné odpaľovacie zariadenie, ktoré obsluhujú štyria alebo piati vojaci, má väčšiu údernosť, ako celý oddiel delostrelcov. Raketomet sa veľmi rýchlo presunuje z miesta na miesto, nepotrebuje zložité palebné postavenia, dokáže vytvoriť miestnu palebnú prevahu na rozhodujúcich miestach a po odpálení okamžite odchádza plniť inú úlohu. Cez vojnu bolo v Sovietskom zväze najrozšírenejšie odpaľovacie zariadenie BM-13. Odparovali rakety ráže 132 mm vážiace zhruba 5 kg. Raketomet mal 16 rakiet, ktoré odštartovali za osem ak 10 sekúnd s doletom 8 kilometrov. V roku 1943 začal sovietsky priemysel vyrábať rakety a raketomety ráže 300 mm. Ich štartovacia váha bola 92,5 kg a boli to najúčinnejšie delostrelecké rakety druhej svetovej vojny, pretože iná armáda nič podobné vo výzbroji nemala.
Aký je princíp raketometu ? Najlepšie si to ukážeme na najrozšírenejšom type B M-13. Montovali ho na terénne automobily. Účelom raketometu je umožniť štart rakety s potrebnými parametrami. Raketomet to je v podstate osem vodiacich rámov dlhých 5 metrov, na ktoré sa nasadilo spolu 16 rakiet. Raketomet má ešte lafetu, zameriavacie zariadenia a elektrické odparovanie. Námer bol možný až do uhla 45 a odmer do 10 . Elektrické odpaľovacie zariadenie malo akumulátor a zapaľovač, ktorý bol v kabíne vodiča. Po stlačení zapaľovača, elektrické impulzy po pól sekundách rakety odpaľovali. Raketa s tuhou pohonnou hmotou je počas letu stabilizovaná aerodynamickými plochami a v porovnaní s granátmi má väčší rozptyl. Preto, keď je raketomet zamierený na jediný bod. rakety pokrývajú v dôsledku svojho rozptylu určitú plochu. Porovnajme si hlavný rozdiel medzi raketometom a delom: raketometná batéria so šiestimi odpaľovacími rampami pokryje 72 raketami plochu 14,4 ha. Keby sme chceli túto plochu pokryť napr. húfnicami ráže 122 mm, museli by sme vystrieľať 288 granátov, čo si vyžaduje i podstatne viac času. Obsluha nabije raketomet za 5 až 10 minút (pri starých typoch). Príprava k paľbe trvá len dve až tri minúty. Raketový motor pracuje veľmi krátky čas podľa typu je to len 0,7 sekundy až sekunda. Za tento čas prelet raketa po aktívnej dráhe letu 100 až 150 m. Potom už letí po balistickej dráhe zotrvačnosťou. Keď vojaci bojovali o Moskvu, sústredilo tam sovietske velenie až polovicu všetkých kaťuši, ktoré malo k dispozícii. Pri obrane Stalingradu vystrieľať raketomety okolo 3000 sálv. Pri protiúdere zasiahlo nepriateľa 5 brigád ťažkých raketometov a 37 plukov ľahkých raketometov, čo dohromady znamenalo 1300 odpaľovacích zariadení. Raketomety pomáhali brániť 900 dni Leningrad a rakety vyrábali priamo v meste. Posledné veľké salvy odpálili kaťuše až pri záverečnom útoku na Berlin.
S pôsobením tejto rakety sú nerozlučne späté aj oslobodzovacie boje v Československu. Kaťušami sa bojovalo o Dukliansky priesmyk, podporovali činnosť 2. čs. armádneho zboru v ZSSR a je zaujímavé, že naši vojaci sa s kaťušami prvýkrát stretli už pri svojom prvom bojovom vystúpení pri Sokolove, v roku 1943. Raketomety zdokonalili konštruktéri po vojne. Na základe skúsenosti z druhej svetovej vojny vyvinuli československí konštruktéri vynikajúci raketomet ráže 132 mm a v súčasnej dobe má naša armáda k dispozícii ešte modernejšie typy. V sovietskej armáde a v ostatných armádach Varšavskej zmluvy boli do výzbroje zavedené rôzne typy raketometov. Za určité vyvrcholenie tejto techniky môžeme pokladať sovietske štyridsať hlavňové raketomety, ktoré sú zavedené v armádach Varšavskej zmluvy. Ich ničivé účinky sú neporovnateľne vyššie než raketomety minulosti.
Zdroj: Časopis Elektrón
