Ja osobne som sa činkami prvý krát stretol až na strednej škole. Výbava telocvične nebola nijako oslnivá, ale okrem malých jednoručiek tam bola rovná lavička pre tlak činky s veľkou váhou. A to bolo asi tak všetko. Za socializmu bolo posilňovní pre verejnosť len poskromne a tak si nadšenci pomáhali ako vedeli. Od rozobratých častí od traktorov, cez rôzne betónové formy z ktorých trčali rôzne dlhé železné tyče až po medicinbaly a ich napodobeniny. Cvičiť nás chodilo len tak poskromne. Zvyčajne na začiatku sezóny bola ako tak plná posilňovňa (nazývali sme ju činkáreň) no pribúdajúcim časom zostali len tí skalní. Najčastejšie sa začínalo v jesennom období a pred príchodom zimy, kedy bolo pre tento druh fyzickej aktivity najpriaznivejšie podmienky, pretože vonku sa rýchlo stmievalo a u nebolo po škole vlastne kam chodiť (a na frajerky sme boli ešte primladí). Tak sme chodili cvičiť. A potom prišla jar a leto a zvyčajne sme všetci spontánne naše fitko opustili a znova sme sa stretli opäť v jeseni. A takto to v podstate šlo rok čo školský rok.
A teraz opäť troška z kulturistickej histórie.
Okolo Juraja Višného sa v 50. rokov 20. storočia zoskupilo niekoľko nadšencov a zriadili si v Bratislave v pohostinstve v Belehradskej ulici číslo 10, improvizovanú posilňovňu. Juraj Višný spomína:
„Väčšina ľudí, keď si vytýči nejaký cieľ, tak má aj vzor. Mojím vzorom od chvíle, ako som v roku 1957 uvidel časopise jeho fotku bol Steve Reeves, a podľa môjho názoru ešte stále jeden z najlepších kulturistov všetkých čias. Okrem perfektnej symetrickej a estetickej postavy mal aj úžasnú charizmu, ktorú vyžaroval na každom kroku".
Ďalším z najznámejších zakladateľov bol i Milan Jablonický. Určite si ho pamätáte. Samotný masovejší rozmach kulturistiky v Československu započal pod tlakom odspodu (laicky povedané). Aj napriek tomu že vtedajšia telovýchova bola všade prítomná (na školách i vo fabrikách) a neustále sa snažila organizovať mládeži jej voľný čas športom, v podstate neexistovalo nič také, ako to poznáme dnes - kulturistika. Podľa slov Emila Müllera aj napriek tomu, že takmer v každom väčšom meste bola nejaká tá posilňovňa, tento druh športu nebol nijako organizovaný. Boj o oficiálne uznanie kulturistiky začal až v roku 1962 a to na podnet Milana Jablonického, ktorý na pléne ÚV ČSTV predniesol svoj príspevok, v ktorom dal podnet k uznaniu kulturistiky, ako samostatného športu v Československu. Z počiatku sa kulturistika v Československu vyvíjala tak, že v provizórnych činkárňach, ako sa to zvyklo v tej dobe nazývať, sa cvičilo po vzore zahraničných časopisov. Poľských a sovietskych. A cvičilo sa spontánne, provizórne a na základe subjektívnych pocitov, že čo, a ako a v akom poradí.
Jeden z najväčších vzorov aj pre Čechoslovákov bol Arnold Schwarzenegger. Aj ja si ho pamätám, najmä z 80. rokov, keď som s činkami, ako gymnazista začínal. Kulturizmus si začínal napriek politickej komunistickej kritike (kulturistika podľa buržoázneho vzoru a názormi určitých lekársky elít o škodlivosti kulturistiky na mladý organizmu v oblasti kĺbov a šliach) predsa si len začal raziť svoje miesto na výslní. Najprv sa špekulovalo, ako sa tento druh športu nazývať. A tak vzniklo pomenovanie "atletická gymnastika", neskôr "vzpieračská gymnastika", "činková gymnastika" , ba dokonca sa uvažovalo s názvom „bodybuilding" (ale to bolo až príliš americké) až sa nakoniec všetko zosúladilo a zostalo sa pri pomenovaní kulturistika (aj keď sa na ÚV ČSTV veľmi bránili tomuto pomenovaniu).
Kvalifikácia na ME v kulturistike mužov, 1980.
14.Majstrovstvá ČSSR v športovej kulturistike mužov, Příbram, 1981.
Arnold Schwarzenegger
