"ROZPITVANÝ" PROBLÉM
Podľa anglického psychológa Jacksona možno riešenie každého problému rozdeliť do niekoľkých štádií. Prvé z nich je tzv. latentné štádium, keď problém vzniká a nie je ešte celkom jasný. V ďalšom — vývojovom štádiu sa vyjasňuje jeho podstata a plánuje riešenie Potom prichádza aktívne štádium, v ktorom sa riešenie uskutoční. Štádium poklesu intenzity problému nastáva, keď je jeho riešenie na dohľad a posledné, utíchajúce štádium je spojené s ukončením riešenia. Takto sa dá opísať riešenie problému všeobecne. Pri vlastnom riešení by nám to však príliš nepomohlo. V snahe preniknúť do podstaty procesu riešenia problémov vyčlenili psychológovia jednotlivé štádiá aj z hradiska konkrétneho riešiteľa.
ZÁKLAD = DOBRÁ FORMULÁCIA
O čo teda ide? Najprv je nutné problém dobre sformulovať. Albert Einstein v tejto súvislosti napísal, že „formulácia problému je často omnoho podstatnejšia ako jeho riešenie, ktoré už môže byť vecou matematickej alebo experimentálnej zručnosti". Definovanie problému z nejasnej, neprehľadnej situácie je najdôležitejší krok v celom jeho riešení. V psychológii sa robia rozsiahle výskumy, týkajúce sa vnútorného, psychického zobrazenia problému, vydelenia jeho najdôležitejších stránok a vlastností. Ukazuje sa, že ak problém nie je dobre definovaný, odráža sa to negatívne na celom jeho riešení. Naopak, dobrá definícia a zobrazenie problému, určenie toho, čo chceme dosiahnuť a všetkých alebo aspoň väčšiny prekážok, ktoré tomu bránia, proces riešenia značne urýchľuje. V tomto štádiu je potrebné porozumieť problému, určiť základné fakty a ich vzájomné súvislosti. Človek, ktorý problém rieši, sa snaží získať o ňom čo najviac informácií vysvetliť si ich, určiť jednotlivé pre a proti. V ďalšom štádiu zhromažďuje a triedi myšlienky z rôznych zdrojov, z literatúry, od iných ľudí a na ich základe, keď problému porozumel, stavia možné spôsoby riešenia.
NIEKOĽKO MOŽNOSTI
Málokedy sa stáva, že problém zo skutočného života má len jedno riešenie. Je teda potrebné rozhodovať sa medzi rôznymi alternatívami. Berie sa do úvahy ich hodnota v problémovej situácii, riziko spojené s jednotlivými typmi riešení, veľkú úlohu hrá aj stupeň istoty o ich výsledku. Psychologický výskum rozhodovania je veľmi rozsiahly. Skúmajú sa otázky užitočnosti riešení, ich pravdepodobnosti. a to jednak objektívnej, danej samotným výskytom nejakej udalosti a na druhej strane pravdepodobnosti subjektívnej, ktorá podľa niektorých definícií meria dôveru človeka v pravdivosť určitého tvrdenia alebo informácie. Posledné štádium riešenia nastáva, keď sa človek rozhodol. Riešenie problému si už naplánoval, zostáva ho len realizovať. Ani to však nie je celkom jednoduché. Môžu sa vyskytnúť nepredvídané prekážky, riešenie môže napríklad závisieť od spolupráce viacerých rudí, alebo ide o postupnosti na seba nadväzujúcich akcií, a keď sa niektorá nevydari, môže celé úsilie vyjsť nazmar. Preto sa plánujú riešenia, ktoré podľa potreby možno operatívne prispôsobiť, majú niekoľko alternatív a počítajú s možnosťou výskytu ťažkosti.
KURZY „TVORIVÉHO RIEŠENIA"
Riešenie problému úzko súvisí s tvorivým myslením. Napríklad pri úlohách, dotýkajúcich sa zdokonalenia techniky, pri vynálezoch, ale aj v iných oblastiach sa ukázala táto súvislosť veľmi zreteľne. V niektorých krajinách zaviedli kurzy „tvorivého riešenia problémov", v ktorých študentov oboznamovali s významom tvorivého myslenia a s prekážkami, ktoré mu stoja v ceste. Učili ich skúmať problémy z rôznych hradísk, cvičili v používaní zoznamov heuristických otázok, ktoré hľadanie nových riešení uľahčovali. Učitelia sa snažili v študentoch vypestovať schopnosť všímať si nové problémy, formulovať ich a hľadať informácie, ktoré by pri riešení mohli pomôcť. Po kurze sa zistilo, že tí, ktorí ho absolvovali, produkovali viac návrhov riešení a zvýšila sa aj kvalita a prepracovanie jednotlivých návrhov. Sovietsky psychológ Altšuller skúmal veľké množstvo vynálezov a zlepšovacích návrhov. Snažil sa zistiť, či existujú napriek obrovskej rozmanitosti týchto vynálezov nejaké typické smery, princípy myslenia v nich. Zistil niekoľko metód, ktoré sa uplatňovali vo väčšine návrhov. Patria medzi ne:
- metóda komplexu, ktorá spája známe prvky do nového komplexu,
- metóda prestavby,
- metóda nahradzovania,
- metóda analógie,
- metóda protikladu,
- metóda transformácie a ďalšie.
Vytvoril tak systém heuristických pravidiel v oblasti technickej tvorivosti. Samozrejme, nie sú to „návody na vynálezcovstvo", avšak opäť sa potvrdzuje myšlienka, že poznaním všeobecných zásad riešenia problémov možno mnohé riešenia zdokonaliť a urýchliť.
MODELOVANIE PRE POČÍTAČE
Heuristické, logické hľadanie riešení sa využíva aj v konštrukcii takých programov pre počítače, ktoré sa snažia modelovať proces ľudského myslenia a riešenia problémov. Zaoberá sa ním smer, nazývaný heuristické programovanie, ktorý je jednou z oblastí tzv. umelej inteligencie. V týchto programoch sa problém zobrazuje v tzv. problémovom priestore, urči sa východiskový a cieľový stav a hľadá sa postupnosť operátorov, ktorými sa možno dostať z východiskového do cieľového stavu. Problém sa rozkladá na menšie časti, stanovujú sa čiastkové ciele a k nim sa hľadajú operátory prevodu alebo postupnosti takýchto operátorov. Aj skúmanie v oblasti umelej inteligencie sa však čoraz viac sústreďuje na reprezentáciu problému v stroji. Prirodzene, nemožno očakávať, že všetky problémy s ktorými sa človek v každodennom živote stretáva, možno jednoducho riešiť na základe niekoľkých všeobecných zásad. Nie každý z nich má racionálne jadro, mnohé sú spojené s citmi a v takýchto situáciách je hľadanie riešenia omnoho zložitejšie. V týchto oblastiach sú aj možnosti počítačového modelovania zatiaľ veľmi malé. Aby sa dal problém v počítači riešiť musí byť presne definovaná jeho podstata, základné fakty a vplyvy, ktoré na ne pôsobia. Ak sa nad tým zamyslíme, možno práve dobrá formulácia problému, určenie všetkých momentov pre a proti určitému riešeniu a zhodnotenie možných výsledkov riešenia sú tým, čo pomáha aj rudom riešiť ich problémy v každodennom živote.
Zdroj: Časopis Elektrón
