Pre kozmické lety ho mali upraviť neskôr. Po nevyhnutných dodatočných úpravách a skúškach previezli v januári 1977 raketoplán "Enterprise" na špeciálnom podvozku z Palmdale na leteckú základňu Edwards, vzdialenú 55 km. Tu sa mala uskutočniť séria overovacích letov raketoplánu, ktorá mala preveriť jeho aerodynamické vlastnosti a manévrovacie schopnosti v pod zvukovej oblasti a tiež techniku pristávania. Pretože raketoplán nie je zariadený pre let v atmosfére (po návrate z kozmu) žiadnymi motormi, vracia sa na Zem ako aero kozmický klzák. Na jeho vynesenie do výšky použili upravený Boeing 747-SCA (nosič raketoplánu). Raketoplán je pritom uchytený na jeho chrbte troma nosníkmi. Pretože tupo ukončená zadná čast trupu raketoplánu znižuje jeho aerodynamickú jemnosť a turbulencia, ktorá tu vzniká, by mohla zhoršiť ovládateľnosť lietadla, prekryť zadnú čast raketoplánu aerodynamickým krytom. Raketoplán "Enterprise" mal lietať zatiaľ len v atmosfére preto bolo jeho vybavenie podstatne jednoduchšie než u druhého exempláru OV-102, určeného pre prvý kozmický let. Celú sériu overovacích letov rozdelili do troch fáz. V prvej (18 2. až 2. 3. 1977) uskutočnili pat upútaných letov zostavy Boeing 747 raketoplán pričom systémy raketoplánu neboli aktivované. Tieto lety mali overiť aerodynamické vlastnosti zostavy a vypracovať optimálnu techniku jej kapotáže. Pretože všetky lety prebehli bezchybne, pôvodne plánovaný šiesty let odvolali. V druhej fáze sa počítalo s piatimi letmi, ale už s posádkou na palube raketoplánu, ktorá mala overiť činnosť a funkciu jeho prístrojov a zariadení. Pre skúšobné lety vymenovali dve posádky.
V prvej bol ako veliteľ astronaut Fred Haise, veterán z letu Apolla 13 na Mesiac a nováčik Gordon Fullerton vo funkcii pilota. Druhú posádku tvorili astronauti Engle a Truly. Nakoniec sa v tejto fáze uskutočnili len tri upútané lety. Pri tretom a poslednom lete bol pri dobehu zostavy po pristátí vysunutý aj podvozok raketoplánu. Ďalšie dva pôvodne plánované lety odvolali pre časovú tieseň, spôsobenú problémami s jedným čerpadlom hydrauliky, ktoré sa objavili po druhom lete tejto fázy skúšok. Tretia, najatraktívnejšia čast overovacích letov predpokladala uskutočniť osem samostatných letov raketoplánu, po jeho odpútani od materského Boeinga 747, a to päť letov s aerodynamickým krytom na zadnej časti raketoplánu a tri bez krytu. Posledným trom voľným letom mal predchádzať ešte jeden upútaný let s posádkou bez krytu. Aj tu sa však plány podstatne zmenili. Na prvý voľný let odštartovala zostava Boeing 747 — raketoplán s trojtýždňovým oneskorením oproti plánu — 12. 8. 1977. Posádku tvorili Hagse a Fullerton. Raketoplán sa od nosiča oddelil vo výške 7345 m pri rýchlosti 500 km/h. Počas voľného letu uskutočňovali astronauti rôzne manévre a po dvoch ľavotočivých 90 zatáčkach sa dostali do osi pristávacej dráhy 17, kde po 5 minút a 21 sekúnd trvajúcom lete bezpečne pristáli rýchlosťou asi 400 km/h. Podvozok bol vysunutý asi 20 sekúnd pred pristátím vo výške 55 m a raketoplán zastal po dobehu 3352 m.
Dráha číslo 17 má dĺžku 12 km a je to najdlhšia dráha na základni Edwards. Má tiež slúžiť ako hlavná pristávacia dráha pri návrate raketoplánu OV -102 z prvých štyroch kozmických letov. Jediným nedostatkom inak bezchybného prvého voľného letu bola porucha jedného z piatich palubných počítačov krátko po odpojení raketoplánu od nosiča. Táto chyba si vyžiadala revíziu a úpravy všetkých počítačov a to spolu so záplavami po prietržiach mračien spôsobilo ďalšie zdržanie celého programu. Preto vedenie NASA po bezchybnom priebehu druhého voľného letu 13. 9. 1977 rozhodlo skrátiť počet letov s aerodynamickým krytom na tri, vynechať upútaný let bez krytu a tretí voľný let bez krytu. Tretí a posledný voľný let s krytom (23. 9. 1979) bol už otázkou rutiny. Astronauti preverovali priečnu i pozdĺžnu stabilitu raketoplánu a riadenie zostupu z výšky 2400 m až do 900 m prenechali automatike. Let trval 5 minút a 34 sekúnd a pristátie riadila posádka ručne. Po tomto lete demontovali aerodynamický kryt a do zadnej časti trupu raketoplánu umiestnili makety troch hlavných motorov a dvoch motorov orbitálneho manévrovacieho systému. Pri voľných letoch bez krytu sa nepočítalo so žiadnymi veľkými manévrami. Celý let mal prebiehať v ose pristávacej dráhy, pretože odstránenie krytu znamenalo zvýšenie aerodynamického odporu raketoplánu a tým aj značné skrátenie doby letu. Vplyvom turbulencie za zadnou časťou raketoplánu sa tiež zmenšil dostup Boeinga 747, takže k oddeľovaniu malo dôjsť už vo výške okolo 6000 m oproti 7300 až 8000 m pri letoch s krytom. Celý voľný let mal potom trvať asi 2 minúty, ale pri letoch s krytom trval okolo 5.5 min.
12. 10. 1977 nastúpila posádka Engle — Truly voľnému letu bez krytu. Po oddelení vo výške 6827 m menila posádka pozdĺžny a priečny sklon raketoplánu a po 2 minútach a 34 sekundách pristála rýchlosťou 350 km/h. Počas letu sa ukázalo. že aerodynamický odpor raketoplánu bol o niečo nižší, než sa čakalo na základe meraní v aerodynamickom tuneli. Bodkou za celým skúšobným programom bol druhý voľný let bez krytu dňa 26. 10. 1977. Astronauti Haise a Fullerton pristáli po dvoch minútach na 4572 m dlhej betónovej dráhe, čim overovali schopnosť raketoplánu pristávať v areáli Kennedyho kozmického strediska, kde je pre tento cieľ postavená taká istá dlhá dráha. V novembri 1977 sa uskutočnili ešte štyri upútané lety bez posádky v tzv. transportnej konfigurácii, v akej budú raketoplán prevážať medzi základňami. Napokon v marci 1978 previezli raketoplán „Enterprise" do Marshallovho kozmického strediska v Alabame, kde sa mal podrobiť pozemným vibračným skúškam. V prvej fáze skúšok umiestnili do skúšobného zariadenia orbitálny stupeň spolu s vonkajšou nádržou, čo predstavovalo čast letu od oddelenia štartovacích motorov až po dosiahnutie obežnej dráhy. Po skúškach zostavu rozobrali a znovu zložili, ale už aj so štartovacími motormi. V tejto druhej fáze boli štartovacie motory plné a simuloval sa stav krátko po štarte. Po opätovnom rozobraní a zložení kompletného raketoplánu prebehla tretia fáza skúšok, pri ktorej boli štartovacie motory prázdne, čo predstavovalo stav krátko pred ich oddelením vo výške asi 45 km pri skutočnom lete. Celú sériu vibračných skúšok úspešne ukončili 23. 2. 1979. Po týchto skúškach mali podľa pôvodných plánov raketoplán „Enterprise" vrátiť späť do montážneho závodu v Palmdale, kde mal byt upravený pre kozmické lety. Medzitým však padlo rozhodnutie, že „Enterprise" do vesmíru nepoletí, zostane mu len úloha pozemného skúšobného exempláru. Jeho miesto zaujme exemplár, s ktorým robili pevnostné skúšky a ktorý pokrstili na OV-099 „Challenger". Tento má byt hotový v roku 1981. Ako prvý poletí do vesmíru podľa plánu orbitálny stupeň OV-102 "Columbia", privezený do Kennedyho kozmického strediska Boeingom 747 už 24. 3. 1979. Odtiaľto by mal štartovať, ak nenastanú nejaké ďalšie ťažkosti v tomto roku. Pôvodne stanovený termín prvého letu do vesmíru, marec 1979 nemohli dodržať pre rôzne technické problémy.
Zdroj: Časopis Elektrón.
