Berlín dal Maďarom vedieť, že takúto zmenu hraníc povolí a oznámil to aj Bratislave. 18. marca to museli slovenskí politici pri podpise Ochrannej zmluvy vo Viedni zdráhavo akceptovať a slovensko-maďarská hraničná komisia bola zostavená. To schladilo situáciu a pohraničné nepokoje ustali. 22. marca ukončila pohraničná komisia prácu a perspektíva mierového urovnania viedla Slovákov k zníženiu pozornosti. Slovenskej vláde však nebola daná žiadna šanca na akceptovanie a ratifikovanie revízie hraníc. Maďari vedeli, že Slovensko podpísalo 18. marca dohodu o garancii hraníc, a tá nadobudne účinok až keď ju podpíšu aj Nemci. Preto pravdepodobne cítili tlak zabrať ich nárok predtým, aby nepostavili Nemecko do nepríjemnej pozície. A tak začali jednotky sústredené v Zakarpatskej Rusi maďarský postup od rieky Uh do východného Slovenska na svitaní 23. marca, asi 6 hodín predtým, ako Ribbentrop podpísal Ochrannú zmluvu za Nemecko.Dopoludnia maďarské vojská obsadili 42 dedín a posunuli hranicu o 10 až 15 km. Nielen slovenská vláda, ale aj miestni Nemci a nemecká administratíva v Rakúsku boli zaskočení maďarským ťahom. Slováci, predtým viazaní nemeckými inštrukciami zostať v kasárňach, začali okamžite rozmiestňovať svoje jednotky ako najlepšie mohli.
Za obranu východnej hranice bol zodpovedný Malár so VI. zborom, zdedeným po československej armáde. Zostava zboru však bola narušená predchádzajúcej jesene po Viedenskej arbitráži, po ktorej jednotky zboru museli opustiť svoje pohraničné opevnenia a presunúť veliteľstvo z Košíc do Prešova. Maďarská okupácia Podkarpatskej Rusi, kde mala posádku 12. divízia, túto divíziu takmer kompletne rozložila, tým myslím rozložila personálne, keďže po ústupe z Podkarpatskej Rusi na územie Slovenska jej českí dôstojníci, poddôstojníci a vojaci odchádzali domov.
Podobne pluky VI. zboru, ktoré boli časťou 11. a 17. divízie a mali mať každý 2 až 3000 vojakov ostali iba so 70 a 400 slovenskými vojakmi potom, ako ich českí príslušníci odišli domov. Toto ponechalo východnú hranicu takmer nechránenú. Preto Malár začal stavať základ týchto jednotiek z rezervistov piatich ročníkov zálohy povolaných po 15. marci. V rovnaký čas Jurech a Imro na západnom Slovensku začali postupne formovať jednotky pre Malárovu podporu zo slovenských dôstojníkov a vojakov prichádzajúcich z Čiech. Ich presun na východ bol však brzdený tým, že cesty a železnica boli preťažené prepravou českých vojakov vracajúcich sa domov. Posledný transport s Čechmi z 12. divízie odišiel 22. marca, teda iba deň pred maďarským útokom.
Celá táto repatriácia a posilňovanie musela byť organizovaná rôznymi neskúsenými a preťaženými slovenskými štábmi, hlavne Malárovim v Prešove. Pritom sa narobilo veľa zlej krvi na oboch stranách. Jeden slovenský delostrelecký dôstojník vracajúci sa z Moravy bol obťažovaný na stanici slovenským vojakom, ktorý predpokladal na základe jeho hodnosti, že ide o Čecha. Niektorí Česi radšej sabotovali techniku, ako by nechali Slovákov mať z nej nejaký úžitok. Malárovi sa však podarilo presvedčiť určitý počet českých dôstojníkov dočasne zostať a pomôcť v boji proti Maďarom. Tieto faktory taktiež zabránili zvyškom čs. 3. rýchlej divízie, ktorá mala posádky na západnom Slovensku, aby sa táto presunula v rýchlom čase na východ. Jej 3. tankový pluk zostal s 10 dôstojníkmi namiesto 60 a 222 poddôstojníkmi a vojakmi namiesto 821, potom, ako Česi boli repatriovaní. Toto bolo veľkou a rozhodujúcou nevýhodou, pretože pluk mal k dispozícii dostatočné množstvo techniky, a to 70 LT34 a LT35, 30 tančíkov vz. 33 a z obrnených automobilov to bolo 3 OA vz. 27 a 10 OA vz. 30, ktoré by boli na východe veľkou podporov proti zastaraným maďarským 5 ľahkým tankom Fiat 3000B, 70 tančíkom Fiat Ansaldo CV35 a 3 obrneným automobilom Crossley M29.
Jediné obrnené jednotky, ktoré mal Malár na východe k dispozícii bolo 8 OA vz. 30 a 9 LT35, ktoré boli evakuované z Podkarpatskej Rusi do Humenného a Prešova, ktoré však boli po evakuácii a po príchode na Slovensko ich českými posádkami poškodené (10 LT35 sa počas evakuácie z Podkarpatskej Rusi pokazili a boli ponechané napospas Maďarom). To malo za následok, že 23. marca ani jeden z nich nebol okamžite k dispozícii. Všetky tieto vozidlá boli včlenené do skupiny obrnených vozidiel pod velením delostreleckého dôstojníka por. Daxnera. Posádky boli vybrané zo spojovacieho práporu a nemali žiadne skúsenosti s opravou a prevádzkou obrnených vozidiel. Našťastie por. Potočný, ktorý práve prišiel k jednotke, mal výcvik na tankoch LT vz. 35 a tak sa stal jediným expertom, ktorého skupina mala momentálne k dispozícii. Por. Potočný organizoval opravy vozidiel v Prešove a začal zostavovať posádky na základe ich skúsenosti. Do 24. marca sa mu podarilo zostaviť rotu piatich obrnených vozidiel OA vz. 30.
Zdroj: druhá svetová
