MÔJ PRVÝ CUMEĽ
Keď som mal tri týždne, spol som skoro stále, pretože som nemal podmienky na inú činnosť. Ale raz popoludní som sa zobudil a začal som kričať, že som sa zobudil. Nemohol som to povedať, lebo ani na to som ešte nemal podmienky. Otecko sa zľakol: „To dieťa je určite choré " Mamička mi začala masírovať bruško. Tak som reval, že ma nebolí. Mamička sa zľakla a priviedla susedku s cumľom. Pichli mi ho do úst. Mal gumovú chuť, tak som ho vypľul. Tak mi ho zase pichli a dve hodiny držali medzi čeľusťami, aby som si zvykol. Aj zajtra, aj napozajtra. O šesť rokov som išiel do školy a dostal som poznámku, že cez vyučovanie cmúľam nevhodné predmety. Otecko ma zbil. Susedku nezbil.
MÔJ PRVÝ KROK
Najprv som so plazil, potom som chodil po štyroch a nakoniec som sa postavil na zadné. Vtedy som urobil prvý krok a dopadol som rovno na nos. Od tých čias ho mám obrátený na juhovýchod. Z toho vyplýva, že človek sa nemá stavať na zadné, lebo sa mu môžu prekrútiť svetové strany.
MÔJ PRVÝ ZÚBOK
Keď som sa narodil, tak som sa tešil, že všetko, čo mi dajú nové, sa dá zobliecť. Aj plienky, aj čapica. Ale raz mi niečo vyliezlo v ústach a zavadzalo a nikto mi to nechcel vybrať. Reval som, že mám cudzie teleso, ale všetci sa tešili, a to teleso mi chytali. Teraz vidím, že som bol neskúsený. Keby mi neboli narástli tie biele kamene, nemohol by som jesť šnicle, ale iba fašírku na jemno po mletú. Ako náš dedko, ktorý z neznámych príčin dodnes nie je ozubený.
MOJE PRVÉ SLOVO
Mali sme doma svietiaci glóbus. Otecko ma už od mladi učil poznávať svet, držiac ma otcovsky na rukách: „Pozri, tu je Európa, tu je Severný pól a tu Kanárske ostrovy, tititi, ťuťuťu ..." Raz prišla k tej zemeguli aj mamička. Otecko ukázal na jeden ostrov, zvaný Madagaskar a povedal: „Tititi, ťuťuťu, čo je foťofo?" Uvidel som mamičku o povedal som: „Mada ...". Otecko ostal pif-paf-puf: „Fantastická inteligencia." Počula si, že už vie povedať Madagaskar?!" Odvtedy sú všetci moji predkovia presvedčení, že to bolo moje prvé slovo.
MOJE PRVÉ NARODENINY
Prvé narodeniny som mal, keď som sa narodil. O rok som mol druhé, ale mal som vlastné prvé, lebo som bol starý iba jeden rok. Upiekli mi tortu z jedného vajca a zapálili na ňu jednu sviečku. Potom mi gratulovali, hoci ja vôbec nemôžem za to, že som sa narodil. Potom za mňa pili slivovicu. Tak som zjedol tú zapálenú sviečku. Aj so svetlom. Potom mi dali vypumpovať v nemocnici žalúdok. Odvtedy mám radšej elektrické osvetlenie.
MOJE PRVÉ ZVIERA
Keď som bol väčší, zbadal som, že okrem ľudí sú na svete aj zvieratá. Tie sa mi páčili, lebo vedeli mňaukať a brechať a nedávali nijaké rozkazy. Preto som chcel mať zvieratko. Ale mi ho nedali, pretože sme nemali balkón. Tak som si od jedného Hektora u susedov vypožičal päť blšiek. Dal som ich do škatuľky a schoval do postele pod vankúš. O tri dni som videl, že blšky schudli o sú málo pohyblivé. Povedal som to mamičke. Vyhodila ma oj s blškami. Tak som ich zaniesol nazad Hektorovi. Ale už som ich nikdy nenašiel, lebo Hektora okúpali. Tak som stratil moje prvé zvieratá.
MOJA PRVÁ MYŠLIENKA
Keď som mol dva roky, odtrhol som zo stromu slivku. Potom som ju chcel dať nazad, ale ona stále padala a nechcela sa už prilepiť. Plakal som a bolo mi smutno, že som no svete niečo pokazil. Preto som dostal prvú myšlienku: „Odtrhnutú slivku nazad neprilepíš!"
MOJA PRVÁ GRATULÁCIA
Keď som mal štyri roky, musel som gratulovať strýkovi k narodeninám. Mamička ma naučila básničku, ale ja som ju zabudol. Bolo to trápne, lebo strýko čakal, v očiach mal slzy dojatia a ja som nič nehovoril. Mamička mi pošepkala: „Povedz takú básničku, ktorú vieš!" Tak som sa strýkovi poklonil a povedal som: Už je tu jeseň, smutný čas, preriedol stromom bujný vlas. Pretože strýko nemal už ani jeden bujný vlas, nemusel som mu už nikdy potom gratulovať.
Zdroj: Časopis Roháč
