Starec na kovovej stoličke dostal elektrický úder. Podskočil a zalapal po vzduchu.
— Zvyšujeme kapacitu prúdu, — komentoval liečbu doktor a posunul spínač na vyšší stupeň. Starec sa dostal do akéhosi skackavého pohybu, ktorý by laik nazval tancom svätého Víta.
— Výborne, — pochvaľoval si doktor,
— Funguje to! Prejdeme k ďalšej fáze. Starec sa ani nestačil spamätať z elektrickej tancovačky a už mal nad koreňom nosa vbodnuté štyri ihly.
— lh! — stačil vykríknuť a zamdlel.
— Čudné, — pokrútil nad ním hlavou doktor a pretrel si prstom naježené fúziky.
— Séria šokov je odporúčaná terapia všade vo svete. Prečo takto reaguje? Nemali sme začať v opačnom poradí?!
Sestra, vedro! Po ľadovej sprche sa starec ako-tak prebral.
— No, ako, tatko?!
— Mizerne, pán doktor, mizerne!
— zašepkal starec roztraseným hlasom.
— Vy ste mi museli čosi zatajiť tatko! Váš súkromný život, čo?! Čo robíte, hm?
— Už nič, pán doktor! — A z čoho žijete?!
— Z dôchodku. Teda, z takej malej podpory v starobe.
— Čo?! Podpora?! No vidíte! To práve nesmiete. To vás ubíja. Fyzicky i psychicky. Takže píšem: „Zrušenie podpory, práca vlastnými rukami!" Tak!
— A poradíte mi, kde by som mal pracovať pán doktor?
— Ale, tatko, veď vy ste dospelý muž! Nikto vás predsa nemôže vodiť za ručičku. Teraz, keď viete ako na to, musíte si poradiť sám! A keby sa vám priťažilo, príďte. Vymyslime ešte nejaký prekvapujúci šok! Tak dovidenia a pošlite ďalšieho!
Zdroj: Časopis Roháč
