Čerstvý dôchodca
Konečne je zo mňa Niekto! Nie, nie že by moje sociálne postavenie vzbudzovalo závisť. Z dôchodku, ktorý mi ako čerstvému penzistovi vyrúbili, príliš vyskakovať nemôžem. Za to už od prvého dňa na zaslúženom odpočinku sa mi každé ráno zarezáva namiesto budíka do uši hlas mojej manželky: — Niekto si ale žije! Niekto si môže vylihovať koľko sa mu zachce! Niekto by mohol aj vstať a ísť kúpiť rožky! Niekto by mohol už konečne vyniesť smeti!... Niekto, Niekto, Niekto, stále dokola... Ale ja, vzhľadom na svoj mizerný prijem, vzhľadom na stratu spoločenského statusu, ktorý mi zabezpečovalo minulé povolanie, jej lichôtkam neverím. Táraj-ka, ja a Niekto? Otočím sa na druhý bok a púšťam tie reči jedným uchom dovnútra a druhým von.
Ľudovít XV
Za panovania francúzskeho kráľa Ľudovíta XV., bola kráľovská pokladnica natoľko vyčerpaná, že nebolo už z čoho zaplatiť ani len dvoranom. Vtedy sa speváci Kráľovského divadla rozhodli, že pôjdu za ministrom financií, aby im konečne vyplatil mzdu.
— Milí páni, —
odvetil im však minister,
— najprv musím zaplatiť tým, čo plačú, až potom tým, čo spievajú!
Krčma
Dym v krčme by sa nedal ani pílkou na železo krájať, ale vošiel som. Ako vždy. Vo dverách vyhadzovač Pišta chytil do svojej laby moju dlaň a niečo mi do nej vtlačil. Keď som sa veci prizrel, nemohol som uveriť vlastným očiam — v hrsti sa mi leskla päťkorunáčka. Nechápavo som si Pištu premeral. Nebol z tých, čo vracajú také malé dlžoby. Ani som si nespomínal, že by som mu bol niekedy niečo požičal. Keď videl moje rozpaky, s úsmevom na mňa žmurkol:
— Vyrovnávame zápornú daň z obratu. Pozrel som na neho ešte nechápavejšie.
— Ha-ha-ha. Nerozumieš? Mnohí nerozumejú. Vlastne ani ja celkom nie. Ale poviem ti to tak, ako to povedali mne. Posadili sme sa.
— Ty nemáš rád vodku, však?
— vážne sa ma opýtal.
— No — nemám. —
To je dobre.
Ty nemáš rád vodku, preto piješ rum. Je tak? — Tak, — prikývol som. — A niekto iný, čo nemá rád rum, pije vodku. Teda ty piješ rum i za niekoho, čo pije vodku, a ten niekto, čo pije vodku, pije ju aj za teba. Chápeš? — Čosi na tom bude, — súhlasil som, hoci som nič nechápal, ale s Pištom je nebezpečné nesúhlasiť.
— No, a v dôsledku toho sme zvýšili ceny vodky i ceny rumu. Tým sme zlikvidovali zápornú daň z obratu. Nechcel som vyzerať hlúpejší od neho, preto som sa len opýtal:
— No dobre. Ale čo tých paf korún?
— Aha! Pozri sa
— doteraz si urobil cech za 45 korún. Hlavnému si dal sprepitné päť korún, aby ti nemusel vydávať drobné. Ak si mu nedal, zarátal si ho sám. A ty si sa tváril, že o tom nevieš. Pri nových cenách urobíš cech za 75 korún. Vrchný ti však naráta 77.
Ty mu veľkodušne zaplatíš 80. Vo svojej naivite si myslíš, že si tri koruny kompenzoval z tej päťky a ešte si získal dve koruny a môžeš takto z každej návštevy nášho podniku odložiť niečo trebárs na sunar. Je to tak?
— Uhm.
— No vidíš. A to je celý problém zápornej dane z obratu.
— Ešte mi povedz, z akého obratu?
— Obraciaš do seba poldecáky, či nie?!
— Obraciam. — vyjachtal som. A začal som prenikať do podstaty problému. A po piatom poháriku mi už bolo všetko úplne jasné. Ale vybabral som i s tými, čo pijú vodku, i s tými, čo pijú rum. Dnes som totiž obracal iba koňaky. Nech na mňa doplácajú obidvaja!
Na šľaktrafenie
Pamätáte sa ešte na tých hlupákov, ktorí nám nie tak dávno vyhlasovali, že všetko, čo je americké, je zlé? Takto nám napríklad v Bratislave v päťdesiatych rokoch zrušili čitáreň — americké kultúrne stredisko. Od americkej žuvačky až po filmy, časopisy, techniku — všetko bolo zlé, škodlivé a nehodné našej pozornosti. Samozrejme, nielen americké, ale v podstate všetko západné. Kam sme to s takýmito názormi dopracovali vieme a vidíme, stačí ísť do Hainburgu (rakúske mestečko asi 15 km vzdialené do Bratislavy). Prečo sa takto vzrušujem dnes, keď ten, čo má oči, to vidí aj sám? Opäť tu máme inkvizítorov, ktorí tvrdia (a začínajú to, žiar, v praxi presadzovať): všetko, čo je ruské, je zlé a nepotrebné. Nepotrebujeme vraj knihy o ruských ikonách, o historických kostýmoch, ľudovej architektúre, prekrásnych remeslách a o velikánoch tejto krajiny v oblasti maľby, vedy, skrátka, v novej Európe sa my, Česko-Slovensko, zaobídeme bez ďalšieho poznávania kultúry 260 miliónov ľudí. V Nitre, v Banskej Bystrici predajne sovietskych kníh dožívajú. V Bratislave jedna na Hurbanovom námestí je na dožitie a našu múdrosť a prezieravosť sme demonštrovali na malej predajni sovietskych knih na Steinerovej ulici. Na tejto komunikácii máme dve veľké predajne kníh a jednu skvelú malú. A to všetko vari na tristometrovom úseku. Aby sme pri súčasnom katastrofálnom nedostatku predajnej plochy urobili inteligencii zadosť, okrem spomínaných troch predajní sme zrušili Sovietsku knihu a v jej priestoroch otvorili ďalšiu — štvrtú predajňu. V Sovietskej knihe môže našinec kúpiť učebnice, množstvo odbornej literatúry, napríklad výtvarnej. Skvele vytlačená kniha na kriedovom papieri (navyše s anglickým textom) stoji okolo 200 Kčs. Takúto knihu možno samozrejme kúpiť aj v spomínanom Hainburgu. Má to však niekoľko háčikov. Tam je za valuty a desať až dvadsaťkrát drahšia. Preto som zásadne proti zrušeniu predajní sovietskych kníh. Vylievame tu totiž so špinavou vodou z lavóra aj dieťa.
