Veľká Studená dolina prešla v roku 1901 z majetku obce Stará lesná do Uhorského lesného eráru a okrem chodníka ktorý sem vybudoval Uhorský karpatský spolok v roku 1894 v Studenej doline nič nebolo čo by turistom spríjemnilo a uľahčilo pobyt v tomto drsnom vysokohorskom prostredí. V roku 1907 bol v spišskom týždenníku Szepesi lapok uverejnený článok "Jedálňou vybavená chata vo Veľkej Studenej doline" v ktorom sa uvažuje o potrebe výstavby vhodnej nocľahárne, ktorá by bola schopná poskytnúť prístrešie turistom a vysokohorským vodcom. Približne okolo roku 1910 bola vybudovaná poľovnícka chata vo výške 1 960 metrov nad morom. Išlo o jednoduchú stavbu z kameňa s mierne zošikmenou strechou s interiérom tvoriacimi prične a pecou.
V roku 1924 sa nájomcom chaty stal KČST, ktorý chatu prebudoval a rozšíril. Chata mala k dispozícii jednu miestnosť a zastrešenú verandu. Jej ubytovacia kapacita bola v tej dobe 20 lôžok. Prvým nájomcom bol Dezider Palkovič, ktorý sa staral o chatu až do roku 1927. Chatu horskí vodcovia označovali, ako Lovecká chata. Poliaci ju zas žartovne nazývali Márnica. Chata bola otvorená len počas letnej sezóny. K svojmu názvu Zbojnícka chata, prišla výrokom Petera Tomčíka, ktorý po prebdenej noci údajne prehlásil, že pobyt v tejto chate je vhodný len pre zbojníkov, keďže múry boli z kameňa a chata v zimných mesiacoch pripomínala skôr ľadomorňu, ako loveckú chatu (studenému vetru nerobilo problém nájsť si cestu dnu). Pri spiatočnej ceste z Veľkej Studenej doliny pripevnil na strom pri chate Kamzík smerník s nápisom Zbojnícka chata.
V roku 1933 otvorili po prvý krát chatu, ako útulňu s celoročnou prevádzkou. Pre sprevádzkovanie chaty do zimných podmienok bolo potrebné investovať 6 tisíc Kčs. S realizáciou prestavby chaty sa započalo v roku 1936. Budova sa rozšírila na kapacitu 28 lôžok a o pristavenú hospodársku časť v ktorej býval chatár. Druhá svetová vojna zastihla Zbojnícku chatu v správe chatára Eda Kirchnera s manželkou, ktorí pomáhali poľským utečencom utekajúcim pre nacistami z obsadenej vlasti. V prvých povojnových rokoch boli chatármi Vladimír Lang a po ňom František Barila, ktorý v roku 1948 zrealizoval na chate ďalšie rekonštrukčné práce. Kúrilo sa v kachľových peciach a svietilo sa petrolejovými lampami. Kuchyňa mala kapacitu asi 20 obedov a nocľaháreň disponovala 26 lôžkami. Zbojnícka vo svojich provizórnych podmienkach fungovala až do roku 1982. Chata poskytovala svoje služby len vďaka veľkému úsiliu vtedajších chatárov.
Rozsiahla rekonštrukcia zbojníckej chaty sa uskutočnila v 80. rokoch 20. storočia a bola ukončená v júni 1985 a jej slávnostné otvorenie nastalo dňa 8.11.1986 za účasti viac, ako dvoch stovák hostí. Chata získala jedáleň o kapacite 60 stravníkov, kotolňu s ústredným kúrením, gravitačný vodovod, elektrocentrálu, slnečné kolektory na ohrev vody a rádiové spojenie s Horskou službou. V roku 1991 prevzal chatu Klub slovenských turistov a Slovenský horolezecký spolok JAMES. Vynovená chata však neslúžila dlho. V roku 1998 úplne vyhorela. Rok potom, sa začalo na pôvodných základoch stavať znova. Ruku k dielu priložili aj turisti, ktorí pri svojich vysokohorských túrach v doline pomáhali, ako sa len dalo (hlavne sa nosil materiál). Koncom roka 1999 bola chata už zastrešená a slávnostné otvorenie novej Zbojníckej chaty sa uskutočnilo 20 októbra 2001. Jedáleň s kozubom poskytuje kapacitu pre 48 stravníkov, chata disponuje16 lôžkami, má malú veternú elektráreň (24 voltov), diesel agregát na výrobu elektrickej energie (220 V) a ústredné kúrenie s kotlom na tuhé palivo. V roku 2010 sa namontovali na strechu fotovoltaické články. Zbojnícku chatu zásobujú nosiči. Chata plní aj úlohu záchrannej stanice Horskej služby.
Zdroj: wikipedia
Web stránka Zbojníckej chaty: zbojnickachata.sk
Prístup
- po červenej značke z Hrebienka na Rainerovu chatu (1 290 m), odtiaľ po modrej značke ku chate
- po modrej značke z Bielovodskej doliny cez Poľský hrebeň
- po zelenej a žltej značke od Téryho chaty cez Priečne sedlo
- po zelenej zo Sliezskeho domu cez Poľský hrebeň
