Potom prišiel november ’89. Eufória, ktorú som tak dôverne poznal zo stránok novín, bola zrazu všade okolo nás. Vybŕdli sme z mŕtveho ramena a čas konečne začal plynúť znova.
Pravdaže, niektorí veľmi skoro pochopili, že už plynie inam, než sa to v onom svätom nadšení spočiatku zdalo. Rok ’89 nemohol byť opakovaním roku ’68, nanajvýš jeho pokračovaním. Lenže pokračovať sa už vtedy nemohlo rovnakým smerom. Svet sa zmenil a zmenili sa aj ľudia, ktorým dvadsať rokov opakovali, že tá smradľavá realita okolo nich je socializmus, a to ešte jediný možný. A tak po odškodnení všetkých krívd, odhalení všetkých pozývacích listov a odobrení návratu šesťdesiatosmičkárov do pozícií zákonite nastal aj odchod roka ´68 do dejín. Po desaťročiach upieranej liečbe na ranu aspoň náplasť – a potom už sa spomienka na „obrodný proces“ začala rozplývať.
Isteže, každý rok sa samozrejme v súlade s obyčajom pripomenie zákerný prepad niekdajších „bratov“, s temným podtónom zloby v hlase sa z televíznej obrazovky ozývajú slová o hrubej moci totalitnej diktatúry a o desaťročiach neslobody. Všetko pravda – ale je to už len bezmyšlienkovitý rituál. „Nikdo nevzpomene“, ako to spieval ešte pred rokmi Karel Kryl, na to, čo vlastne tá hrubá moc rozdupala, a prečo to malo ďalekosiahle dôsledky nielen pre nás, ale vlastne pre celý svet.
Prinajlepšom sa ešte tak objaví výklad, podľa ktorého bol šesťdesiaty ôsmy akýmsi vypätím národa proti režimu, div nie antikomunistickým povstaním. Dnešní propagandisti by si tak vlastne mohli podať ruky s biľakovcami i „súdruhom“ Brežnevom – veď oni predsa sovietsky zásah odôvodňovali úplne rovnako. Že totiž v Česko-Slovensku prebieha kontrarevolúcia, ktorá sa chystá rozbiť režim na kusy. Na fakt, že po 21. auguste rozhorčení ľudia masovo vysvetľovali udiveným ruským vojakom, že predsa o žiadne ohrozenie socializmu u nás nejde, je pohodlnejšie zabudnúť.
Inokedy sa vedú múdre reči o kvadratúre kruhu, o holej nemožnosti pozmeniť ten niekdajší „totalitný“ systém. 68. sa považuje práve za dôkaz tejto nemožnosti. Priznám sa, že i keď tento argument počúvam už trinásť rokov, doteraz som ho svojím iste obmedzeným mozočkom nepochopil. Ak by ten systém nebolo vôbec možné zmeniť, reformovať, prečo sa vlastne Brežnev namáhal s vojenskou intervenciou? Prečo proste nenechal česko-slovenské vedenie sa vyjašiť, až dokým na tvrdé rohy tejto údajne absolútnej pravdy nenarazí samo?
Bude to trocha inak. Niežeby na týchto výkladoch nebolo vôbec nič pravdivého, ale keď sa pýtame, o čo v tom šesťdesiatom ôsmom vlastne išlo, treba toho ešte veľa dodať.
O čo teda šlo?
Nuž, prirodzene, každému o niečo iné. Reformnému komunistovi vo vedení strany o postupne zavádzané zmeny zhora, oštempľované straníckym vedením, ktoré krôčik po krôčiku, rôčik po rôčiku, mali viesť až k utvoreniu prvkov súťaže v politickom i ekonomickom systéme. Komunistickému intelektuálovi-umelcovi o okamžité a čo najrýchlejšie oslobodenie od všetkých zákazov, príkazov a dogiem, tu a teraz, lebo už včera bolo neskoro. Stalinistovi na „úvé", ale aj v poslednej dedine o to, aby obom predchádzajúcim niekto ich činnosť preboha zarazil, pokiaľ možno nadobro, a aby sa všetko upokojilo, usporiadalo a vrátilo do starých, bezpečných, zaspatých koľají. Angažovanému nestraníkovi o to, aby sa už ani jedného z predchádzajúcich nemusel pýtať, či môže robiť to, čo chce – no a niektorému iste i o to, aby mohol všetkým menovaným konečne vykrútiť krk (i keď by otvorene by sa k tomu vtedy nepriznal). Bývalému politickému väzňovi o to, aby sa mu dostalo spravodlivosti a aby boli jeho väznitelia spravodlivo potrestaní. Bývalému sociálnemu demokratovi o to, aby mohol obnoviť činnosť svojej strany. Bývalému ľudákovi o to, aby zlikvidoval existujúci režim a nahradil svojím. Atakďalej, s miliónom rôznych variácií.
A obyčajnému človeku? O čo išlo v šesťdesiatom ôsmom jemu?
Ťažko zovšeobecňovať. Málokto si však zrejme vrúcne želal taký návrat k „starým poriadkom“, k akému došlo po roku 1989. Chceli ľudia slobodu? V zafajčenom salóne sa to zdá byť absurdná otázka – jasné, že chceli! – no akonáhle z neho prejdeme do zafajčenej krčmy, hneď nadobudne táto zdanlivo jednoduchá otázka na zložitosti. Rozhodne sa však zdá, že počas „obrodného procesu“ sa v ľuďoch prebudil vzácny duch účasti, participácie. Že mali pocit, že sa môžu zúčastňovať na veciach verejných, že aj ich hlas dôjde do neba. V tomto zmysle konečne začal socializmus nadobúdať svoj úplne prapôvodný zmysel ozajstného ľudského spoločenstva.
Šesťdesiaty ôsmy teda iste možno vykladať ako šarvátku medzi mocnými – v niektorých krajných podobách dokonca ako súboj medzi dvoma súťažiacimi gangami zločincov. Lenže tým, ktorí tak robia, uniká práve tento rozmer ozajstného prebudenia toho obyčajného obyvateľstva. Nebude to náhoda. Pre ľudí, ktorí „obrodný proces“ vnímajú takto, je totiž táto väčšina obyvateľstva jednoducho neviditeľná – vtedy, ale najmä dnes.
Na druhej strane biľakovci, ktorí dodnes udávajú tón v KSS – ó, aká neskutočná hanba! – ukazujú prstom na rok 1989 a s urazeným zadosťučinením vykrikujú: „Len sa pozrite, keby nebolo Sovietov, už vtedy by to bolo dopadlo takto!“ Možno. Lenže v ’89. to dopadlo tak, ako to dopadlo, okrem iného aj práve vďaka sovietskemu zásahu v ’68. Stalinovi pohrobkovia sa tvária, ako keby oni nič, oni muzikanti. Pritom práve oni mali dvadsať rokov systém pod palcom – a zdarne ho doviedli až k totálnemu krachu.
Ako to mohlo dopadnúť, keby zásahu nebolo, to už je dnes naozaj len materiálom pre spisovateľov špekulatívnej literatúry. Podstatné však je, že v roku 1968 v Česko-Slovensku nikto dopredu nenarysoval koryto, ktorým mal čas plynúť. V tej podivuhodnej zmesi súboja straníckych „elít“, zubov brúsených na obnovu prvorepublikových pomerov a snáď aj na tie povestné kandelábre však mali reálnu šancu uspieť práve aj tie snahy o prehĺbenie moci obyčajných ľudí, o možnosť hovoriť do vládnutia. O možnosť skutočnú, nielen formálnu, pretože ľudia, ktorí sa nadchli a ktorí „obrodzovali", nemuseli skláňať hlavy v dôsledku hmotnej núdze. Toto je na šesťdesiatom ôsmom inšpirujúce - predstava spoločnosti účasti, chránenej bezpečným domovom. Tá predstava uspieť mohla - pretože vďaka zvláštnej rovnováhe síl mala na počiatku najsilnejšie postavenie.
Ale načo to pripomínať? Ľudia dnes majú iné starosti, povie sa. Ľudí dnes zaujíma ako prežiť, nie tam nejaké výročia.Ale tu predsa nejde o červené dni v kalendári, ani o oficiality dnešných papalášov. Že si na šesťdesiaty ôsmy málokto spomenie, dokazuje len to, že oná skutočná sloboda a účasť je dnes ďaleko za obzorom každodenného života. Pretože zmizla životná istota – a bez nej sa rozvíjať sa nemožno.
Nežijeme dnes nadšenú dobu – čo dokazuje práve to, že ľudia nemajú chuť ani možnosti zamieriť myšlienkami vyššie, než len k cifrám na výplatnej páske. Opäť sme ponorení do šedivej každodennosti mŕtvych ramien a hoci čas ešte stále plynie, akoby to bolo už len do kruhu. Žiadna eufória, žiadne presvedčenie, že zajtra bude lepšie. Žiadne nádeje a žiadny pocit, že sa dá zapojiť, chytiť aj svojou rukou kúsoček kormidla.
Ale koniec koncov, rok 68. sa tiež asi nedal predpovedať z perspektívy katovských procesov rokov päťdesiatych. No pod povrchom to iste žilo vtedy a žije to aj dnes. Ponorná rieka pokroku vystupuje spod zeme len raz za čas. Videli sme ju v roku 1968. Napriek kalu, ktorým sa dnes moríme, predsa len nás nakrátko obšťastnila aj v roku 1989. Snáď sa toho živého a životodarného prúdu opäť ešte predsa len dočkáme...
Michal Polák je doktorand na London School of Economics (Londýnskej vysokej škole ekonomickej) a člen Združenia sociálnej sebaobrany.
Zdroj: Hej rup
