Víťaznou koncepciou sa preto stal zadný náhon, ktorý bol v tej dobe proklamovaný mnohými západnými automobilkami v segmente malých automobilov. Pre pohon automobilu sa v prototypoch skúšali dva rôzne motory OHV.Vzduchom chladený agregát sa vyznačoval vysokou hlučnosťou a nízkym výkonom, preto bol do finálneho automobilu prepracovaný vodou chladený agregát. Chladenie vodou znížilo jeho hlučnosť. Pri previerkách sa však ukázalo, že používaná technológia výroby dielov motora je nevyhovujúca z časového hľadiska a preto sa pri výrobe uchýlili k možnosti tlakového liania hliníkových dielov. Vo svojej dobe bol na európskom kontinente spôsob výroby hliníkového bloku motora Škoda 1000MB technologickou novinkou.
Nultá séria automobilov v roku 1962 v rámci testovania najazdila milióny kilometrov azerbajdžanskou púšťou, zamrznutými moskovskými ulicami a východonemeckými diaľnicami, aby sa preverila jej trvácnosť. Nebolo preto žiadnym prekvapením, že po oficiálnom uvedení Škody 1000MB v roku 1964 na trh sa stalo medzinárodne uznávaným modelom. Niektoré testy tvrdili, že automobil je jeden z najlepších automobilov v objemovej triede jedného litra navyše s najmodernejšou koncepciou pohonu. Pád však spôsobil model Renault 16 z roku 1965, v ktorom bola po prvý krát použitá koncepcia predného náhonu. To spôsobilo odliv zahraničných automobiliek od zadného náhonu, čím Škoda 1000 MB z roka na rok zastarala a jej ďalšie modernizácie boli len slepou vývojovou vetvou.
Škoda 1000 MB sa zvykla ľudovo označovať aj ako Škoda Tisíc Malých Bolestí
Toto pomenovanie si vyslúžilo autíčko v prvopočiatkoch svojej výroby, kedy sa veľa vecí tak povediac robilo na kolene. Vznikal rad technických nedostatkov čo sa následne prejavovalo v poruchovosti vozidla. Preto to označenie tisíc malých bolestí. Sú to problémy, keď sa to pod kapotou začne hádať. A každá rada je dobrá. A poznať tých rád čo najviac - i to bolo motto medzinárodného mítingu majiteľov Škoda 100 MB v Jablonci nad Jizerou konaného v roku 1968.
