Vráťme sa predsa len troška do histórie. Za prvej Československej republiky v roku 1922 bol schválený zákon „O potieraní pohlavných chorôb“. Tento zákon zakazoval zriaďovať nevestince. K eliminácii javov prostitúcie mala slúžiť pohlavná výchova, ako súčasť občianskej náuky, zdravotnej a mravnej osvety. No v skutočnosti ani tento zákon nepotlačil rozvoj prostitúcie v Československu. Druhá svetová vojna priniesla do Československa rozmach tohoto druhu podnikania. Nárast pohlavných chorôb v Ostrave za čias Protektorátu Čechy a Morava prinútil nemeckú políciu, aby sa problematikou prostitúcia v meste začala veľmi dôsledne zaoberať. Bezúhonné prostitútky boli zaradené do pracovného procesu, ale tie, ktoré sa dopúšťali trestnej činnosti, boli umiestnené do ochrannej väzby a postupne odosielané do zberných táborov na „prevýchovu“.
Prostitúciu ako „druh zárobku“ zrušil následne komunisti ustanovením §72 a § 134 trestného zákona z roku 1950. Novela tohto zákona z roku 1956 obsahovala §188, ktorý bol zameraný proti osobám priživujúcich sa na výsledkoch práce iných. V roku 1961 bol prijatý nový trestný zákon 140/1961 Sb., ktorý zaviedol podľa §203 pojem príživníctvo. Teda v podstate bolo možné každú prostitútku označiť týmto zákonom a zavrieť. Tento zákon bol v platnosti až do roku 1990. Po roku 1990 bolo ustanovenie trestného zákona týkajúceho sa príživníctva novelou zrušené.
Aj keď bola prostitúcia v socialistickom Československu systematicky potieraná a prenasledovaná, fungovalo mnoho privátov, kde sa na prostitúcii dobre zarábalo. Síce nestretli ste prostitútku, či prostitúta, ako dnes na ulici, alebo na výpadovkách, alebo ak si ich chcete zaobstarať, tak si stačí pozrieť inzerciu, za socializmu aj napriek tomu, že sídlili na známych adresách nebolo tak jednoduché sa k takejto službe dostať. Keďže obchod s prostitúciou bol z väčšej mieri sledovaný príslušníkmi ŠTB, len veľmi málo ľudí sa odvážilo prekročiť tento prah. Z dnešného pohľadu sa možno pozerať na prostitúciu, ako na formu zárobku z rôznych dôvodov, sociálnych, ekonomických, podnikateľských, prostitúciu z trestnej činnosti, spoločenskú prostitúciu, alebo prostitúcia z chudoby a obživy. Za socializmu sa prostitúcia zameriavala skôr na prospechárstvo. Keďže všetci boli zo zákona povinný pracovať (teda byť riadne zamestnaní) a kto nepracoval, bol trestne stíhaný a väznený za príživníctvo, prostitúcia sa prevádzkovala medzi pracovnými smenami, alebo na nemocenskej, alebo pod dohľadom ŠTB. Cieľom za poskytnutie sexuálnych služieb bolo zvyčajne získať určitú výhodu. Napríklad pašované oblečenie zo zahraničia, elektroniku, devízy alebo iný nedostatkový tovar. Nie nadarmo tí skôr narodení dnes pri pohľade na „doobliekané“ devy utrúsia tú známu neslušnú poznámku. Za socializmu sa tak zvyčajne označovali čo „lepšie“ oblečená žena, to väčšia ... pretože sa dostala k takému to tovaru zvyčajne za poskytnutie sexuálnych služieb. Niekto robil prostitúciu len z mamonu, iní sa prostitúciou zabávali a trávili za určitý obnos, alebo materiálnu výhodu v úlohách spoločníčok dni a noci v baroch a hoteloch. Prostitúcia, ako pojem bola pre väčšinu obyvateľstva skôr tabu, ako vecou, ktorú by bolo možné slobodne využívať. Byť videný s prostitútkou v tých časoch znamenalo dostať sa zvyčajne do nepríjemností. Hlavne do politických nepríjemností. A stačilo sa stať „nepohodlným“ občanom a vaše deti by vysokú školu určite nevyštudovali. Tento trend prenasledovania sa začal postupne vytrácať v osemdesiatych rokoch minulého storočia, kedy začal reálny socializmus strácať dych na čele s prvým tajomníkom KSČ Milošom Jakešom. Parnej lokomotíve dochádzala para a z posledných vagónoch začali ľudia prechádzať smerom k lokomotíve, čo napokon vyústilo do jej odpojenia a začiatok nežnej revolúcie.
Menej známa bola politická prostitúcia, pomocou ktorej sa dosahovali rôzne výsledky kádrových postupov, kde sa určitým súdruhom „prideľovali prostitútky“. Žiadne väčšie oslavy komunistických funkcionárov sa nezaobišli bez žien, ktoré sa venovali tomuto remeslu. Aj keď nešlo vždy o prostitútky vo svojej podstate, ale s určitosťou je možné povedať, že šlo o akt prostitúcie. Všetko bolo strážené, utajované a i tieto praktiky slúžili k politický hrám a politickému vydieraniu.
Nežnou revolúciou skončilo tabu socialistickej prostitúcie, ktorá následne vyšla zo svojej ilegality vo svojej plnej nahote do nášho každodenného života, do médií na internet a na naše ulice.
