RetroMánia

9. mája

oslavujeme  výročie Víťazstva nad fašistickým Nemeckom v Druhej svetovej vojne. Do spoločného víťazstva nad „hnedým morom" vniesli neoceniteľný prínos národy Ruska a iných republík bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré v tomto boji stratili desiatky miliónov životov svojich synov a dcér. V napätej, skoro 4 ročnej vojne s hitlerovskými bandami, nielen uhájili svoju nezávislosť, ale aj oslobodili mnohé európske štáty. Ale nezabúdame, že značný prínos vniesli do víťazstva aj národy iných účastníckych krajín protihitlerovskej koalície. Ich predstavitelia oslavujú deň víťazstva a vzdávajú hold pamiatke padlým. Ako spoločný záver nášho spoločného nesmierneho úsilia sa rovno pred 66 rokmi podpísal v Berlíne Dokument o bezpodmienečnej kapitulácii fašistického Nemecka. A už niekoľkorát krát slávime v tento deň - 9. mája, veteránov frontu a tylu, ktorí vybojovali Veľké Víťazstvo, spomíname na vojakov, ktorí padli na bojovom poli a civilných obyvateľov - obete vojny a fašizmu.

18. decembra 1940 vydal Hitler

tajný rozkaz č. 21, ktorý hovoril o napadnutí Sovietskeho Zväzu. Hitler o napadnutí ZSSR písal aj vo svojej knihe Mein Kampf, ako o zákonitom práve na Lebensraum (životný priestor) nemeckého národa. Lákalo ho najmä nerastné bohatstvo, či už išlo o ropu na Kaukaze, uhlie a oceľ na Ukrajine, či kvalitnú ornicu, ktorej plody mohli živiť jeho rastúcu ríšu. Nemenej podstatná bola likvidácia ZSSR ako potenciálneho nepriateľa, či možnosť získania miliónov Slovanov a ostatných obyvateľov tejto časti sveta ako lacnej pracovnej sily.

Základom nemeckého úspechu mali byť hlboké prieniky tankových vojsk, ktoré by paralyzovali sovietsku obranu. Hlavné sily Červenej armády mali byť zničené západne od riek Dneper a Západná Dvina. Na čo mala nasledovať postupná likvidácia zbytku obkľúčených sovietskych vojsk. Nemecké jednotky mali postúpiť na líniu Archangeľsk - Volga - Astrachaň, čo by nemalo trvať dlhšie ako 2 až 3 mesiace. Hitler predpokladal, že Červená armáda nebude klásť efektívny odpor a nemecký blitzkrieg ju v krátkej dobe načisto vyradí z boja, čo by znamenalo, že bojové operácie budú ukončené ešte pred začiatkom zimy.

Animovaný krátkometrážnych film

z roku 1948 v dĺžke 10 min. Réžia: Zdeněk Miler. Príbeh bez slov, podľa námetu Jiřího Wolkera, prezentovaný prostredníctvom obrazov, vizuálneho dojmu a hudobného sprievodu. Úsporná klasická animácie vykonaná v čiernobielej - len ceruzkou, pracujúce s kontrasty plôch, svetlom a tieňmi. Bohatý a mocný muž ochorie a uzdravenie potrebuje svetlo, slnko. Stovky jeho robotníkov postavia na kopci za mestom stavbu, do ktorej milionár ukryje slnko, aby svietilo len jemu. Budova však topí a praskne pod obrovským žiarom. Slnko sa odkotúľa preč a malinké dievčatko ho svojim vláčikom dopraví späť na oblohu.

17. marca maďarské ministerstvo zahraničných vecí

Oznámilo Nemcom, že Maďarsko chce rokovať so Slovákmi ohľadom hraníc Slovenska so Zakarpatskou Rusou, keďže pôvodné hranice so Slovenskom boli podľa nich iba vnútornou hranicou ČSR a preto po obsadení Zakarpatskej Rusi Maďarmi, túto hranicu je potrebné upraviť. Preto navrhovali posunúť hranicu 10 km západne, až za Sobrance, a potom takmer priamo severne k poľskej hranici.

Maďarské nároky sa zakladali na fakte, že Rusnáci, nie Slováci, tvorili väčšinu obyvateľstva na severovýchodnom Slovensku. Názor, že Rusnáci by preferovali maďarskú vládu pred Slovenskou sa mi však vidí pritiahnutý za vlasy. To potvrdil aj odpor, ktorému Maďari čelili od krátko trvajúcej vlády Zakarpatskej Siče. Maďari však mali mysli niečo iné. Ochrániť Užhorod a kľúčovú železnicu vedúcu do Poľska ponad rieku Uh, ktorá bola v dohľade slovenskej hranice a získať čo najviac územia novovzniknutého štátu, ktoré by im poskytlo čo najdlhšiu hranicu s Poľskom, ich spojencom v čase Mníchova, keď ich požiadavky voči československej vláde v podstate vytvorili pre ČSR situáciu takmer úplného obkľúčenia s výnimkou krátkej hranice s Rumunskom. Boli teda rozhodnutí posunúť hranicu čo najďalej za západný breh Uhu. K tomu sa ešte pridal fakt, že časti jednotiek Siče, práve vytlačené z územia Zakarpatskej Rusi, sa začali formovať za slovenskou hranicou v Uliči, a Maďari mali v úmysle ich zahorúca rozprášiť.