Ženy v 40. rokoch nostalgicky spomínajú, ako sa na plesoch trápili kvôli dlhým sukniam, ktoré im prekážali pri tanci. A čo teraz? Prešívajú z nich oblečenie pre svoje deti. Na všetko totiž funguje prídelový systém, aj na odevné materiály. Na kabát sa mohlo spotrebovať maximálne štyri metre látky, na blúzku jeden meter. Kožený opasok mohol byť najviac štyri centimetre široký. Výnimku mohli mať len tehotné ženy. Látky sa dokonca zabavovali krajčírom, ktorí mali doma zvyšky z predošlých rokov. Ako si ženy vypomáhali v čase vojny, keď bolo všetkého poskromne a na parádu sa nebral veľký ohľad? Prestali nosiť nylonové pančuchy, ktorých bol nedostatok. Na lýtka si miesto nich kreslili švy čiernou ceruzkou alebo krémom na topánky. Trvalú, na ktorú nemali si robili doma s pomocou cukru, ktorý vtierali do vlasov. Miesto riasenky používali krém na topánky. A ako to začalo? Hitler spolu so svojou armádou vstúpil do Paríža v roku 1940. Okrem zatýkanie Židov nastalo aj uzatváranie módnych domov. Krajčír a krajčírky odchádzajú do Ameriky, Anglicka alebo na juh Francúzska. Hitler plánoval začleniť francúzsku módu do nemeckej ríše. Chcel presunúť centrum módy z Paríža do Berlína. V skutočnosti chcel zničiť francúzsky monopol. Narazí ale na odpor Luciena Lelonga, ktorý v Berlíne bráni právo každej krajiny na slobodnú tvorbu. Podarí sa mu presvedčiť Nemcov, že bez parížskej haute couture, by móda neexistovala.
Čas čítania: min.
Úroveň obtiažnosti čítania :
Povojnová konfekcia
a401.idata.over-blog.com
Po druhej svetovej vojne
odevné továrne produkovali konfekciu, ktorá z väčšej miery predstavovala z núdze cnosť. Mladým sa nepáčila a starí boli radi, že je aspoň čo kupovať. Po víťaznom februári 1948 sa objavili v predajniach a v krajčírskych salónoch anglické a škótske vlnené látky na obleky. Kto chcel byť na výslní, musel si dať nohavice, sako a kabát ušiť. Inak to nešlo. Ak chcel ísť človek s dobou, musel pre to niečo urobiť a i hlbšie načrieť do vrecka, pretože každý špás niečo stál. Na zimné plášte vtedy letelo grombi, neskôr flauš. Veľkou módou boli aj montgomeráky, ľahké plášte. Neodmysliteľným módnym doplnkom boli topánky budapeštianky. Výkrik zo susedného Maďarska, ktorý aj u nás zapustil hlboké korene. V obchodoch by ste ich márne hľadali, naše fabriky takú módu v tej dobe totiž nepreferovali. Vyrábali ich na mieru súkromní obuvníci. Špica topánky mala zboku profil, ako hlava žraloka. Tak toľko z histórie. Ja by som sa ale rád dozvedel niečo o ľuďoch, ktorí pracovali v povojnovom odevnom priemysle. a ktorí ho v neľahkých povojnových časoch začali budovať, aby mohli znova obliecť a obuť tento národ.
R.F.K.
Šéfredaktor magazínu
