Okrem toho že hydroelektráreň napájala úzkorozchodnú železničku, poháňala i pílu a osvetľovala obec i kúpele v Ľubochni. Majiteľom a prevádzkovateľom hydroelektrárne boli Uhorské kráľovské lesy. Pre výrobu elektrickej energie slúžia dve turbíny od rakúsko-uhorskej firmy Ganz Budapešť. Obe turbíny v prvopočiatku neboli umiestnené v budove telesa elektrárne, tak ako je tomu dnes, ale boli voľne postavené vonku. Budova sa pristavila až neskôr. Pre napájanie elektrárne vodou boli vybudované dve priehrady – Vyšný a Nižný Tajch. Voda k elektrárni priteká prívodným kanálom z riečky Ľubochnianka dlhým 392 metrov s kamenným obložením. Odpadový kanál má dĺžku 288 metrov.
Pohľad na budovu elektrárne z konca minulého storočia.
Pohľad na vodné turbíny od rakúsko-uhorskej firmy Ganz Budapešť.
Výkon elektrárne bol na dobu v ktorom elektráreň slúžila dostačujúca. Elektrické vedenie popri trati slúžilo aj na napájanie elektrickou energiou niektorých samôt v Ľubochnianskej doline. Výkyv napätia s rozvojom obce Ľubochňa pri prechode elektrickej lokomotívy bol citeľný. Jeden z obyvateľov Nižného Tajchu v roku 1962 spomína:
„Z elektrárne boli natiahnuté drôty popri celej železnici až k nám. Aj my sme mali odtiaľ elektrinu. Keď šla lokomotíva nahor, postupne nám brala výkon a podľa toho, ako zhasínala žiarovka, sme vedeli, ako je ďaleko. Bohvieaký výkon to nebol. Mohli sme buď svietiť, alebo počúvať rádio. Ako išla lokomotíva hore, tak nám to vypadávalo…“
Historické informácie o lesnej železnici: Ľubochnianska lesná železnica
Ľubochňa bola osídlená už v stredoveku, ale jej skutočná história sa začína písať až v 19. storočí, kedy sa za Rakúska Uhorska stáva kúpeľnou zónou bohatých. Ľubochňa sa pýši faktom, že cez ňu viedla prvá elektrifikovaná lesná železnica v strednej Európe. Z historického pohľadu môžeme Ľubochňu pokojne nazvať druhou Tatranskou Lomnicou, pretože obe obce zakladal ten istý gróf. V Ľubochni sa dnes nachádza jediný národný endokrinologický a diabetologický ústav na Slovensku a patrí medzí architektonické i liečebné skvosty nášho národného dedičstva. Ľubochňu navštívil i Pavol Országh Hviezdoslav. Ľubochnianska dolina je najdlhšou slovenskou dolinou (má viac, ako 20 km) . Pre milovníkov cyklistiky je to skvelý relax. Dvadsať kilometrov do mierneho kopca po asfaldke a naspäť rovnakých dvadsať kilometrov na "voľnobeh". Dolina je plná húb, medveďov i rysov. V doline existuje veľké množstvo odbočiek s nádhernými vôňami, studničkami (minerálnym prameňom v Rakytove) , lúkami a dokonca tu nájdete naše jediné veľké jazero Veľkej Fatry.
Zdroj: Poznámky pána Bavora
