RetroMánia

Dnes mať auto, je v podstate takmer nevyhnutnosťou vlastnej mobility. Výber typov vozidiel a značiek je v súčasnosti tak rozsiahly, že záujemca o vozidlo musí skutočne premýšľať, čo si vlastne má kúpiť. Pamätajú sa niektorí z vás, ako dlho sa za socializmu čakala na kúpu nového auta? A pamätáte si i na tie poloprázdne cesty? V tomto článku si pripomenieme, ako to s rozvojom motorizmom za socializmu v Československu vlastne bolo.

Možno, málo kto z vás v súčasnosti pozná pocit, ísť do obchodu a nekúpiť si v podstate nič, pretože výber, je nelichotivý. A ako tomu bolo v  70. rokoch 20. storočia? No nebolo to jednoduché, tovaru síce bolo ako tak dosť, ale jeho sortiment nebol z dnešného pohľadu nijako oslnivý. Klamal by som, ak by som tvrdil, že sa ozaj nedalo kúpiť nič. Dalo. Nakupovanie za starých čias sa podobalo  nakupovaniu dnešných dôchodcov. Takzvané AKCIA TÚR. Kde za starých čias sa chodilo po predajniach hľadať, či tovar, ktorý si chcem kúpiť skutočne aj majú, dnes (najmä dôchodcovia) sa chodí za tovarom, ale už s iným cieľom. S cieľom nehľadať či je možné kúpiť, ale s cieľom či je možné kúpiť lacnejšie. Predstavte si, dnes existujú ľudia, ktorí sa hodiny dokážu prechádzať po markete s vozíkom sem a tam a čakať, až sa v rozhlase rozoznie : "Vážení zákazníci, práve znižujeme cenu mäsa ...".  V podstate sa v tomto ohľade nič nezmenilo, len sortiment podliehajúci vtedajšej nákupnej turistike sa vymenil za cenový. Na socialistických predajných pultoch (napríklad s konfekciou) bolo síce pomerne veľké množstvo tovaru, ale veľakrát morálne zastaralého. Keď súdruhovia vytvárali päťročné plány budovania národného hospodárstva, koľkokrát sa skutočne celých 5 rokov vyrábal takmer ten istý sortiment. Ten, kto dokázal obetovať zo svojej výplaty viac peňazí, nakupoval v TUZEXE. A čo sa teda nakupovalo? Občas sme čakali v dlhých radoch (aj) na ovocie, hľadali známosti pre podpultový tovar (s elektronikou, stavebninami ...) a nákup bonov za ktoré sa dali kúpiť napríklad rifle, značková športová obuv, oblečenie, lepšia elektronika i zahraničné autá. Tí ostatní chodili v tých istých bagandžiach 20 rokov. Aj keď priznám sa nie v tých istých, ale keďže ak sa vyrábal ten istý sortiment  4 päťročnice, chodili sme v nich ozaj dlhé roky. Jasným príkladom boli (tí skôr narodení si to určite pamätajú) známe filcové (dôchodcovské) kapce. Babka k babce, budú kapce. Hovorievalo sa.

V tomto historickom období to bol najdlhší železničný tunel v ČSR

Pri elektrifikácii na začiatku 50. rokov 20. storočia bola v ČSR započatá výstavba obojsmerného koľajového tunela popod vrch Bujanov (Čierna Hora – údolie Hornádu) v celkovej dĺžke trate 3 410.7 m. Tunel mal výrazným spôsobom  urýchliť železničnú dopravu medzi Košicami a Žilinou (trať družby).

Zložité geologické podmienky, náročný terén i podcenenie prípravy znamenali predĺženie výstavby a odklad otvorenia celej Trate družby na predpokladaný termín otvorenia v roku 1952. Napokon tunel otvorili až 5. novembra 1955 (spolu s úsekom železničnej trate od smeru Margecany - Košice). Tunel bol budovaný rakúskou - belgickou tunelovacou metódou s nákladom 370 miliónov korún.

V súčasnosti zrušená úzkorozchodná trať Ružomberok - Korytnica o rozchode 760 mm mala pôvodne spájať železnicou mesto Ružomberok a Banskú Bystricu. Oproti pôvodnému plánu bola trať postavená len v dĺžke 23,564 km z Ružomberka v smere Ružomberok - Biely Potok, Podsuchá, Liptovská Osada pozdĺž vodného toku Revúca cez Korytnickú dolinu až do kúpeľného mestečka Korytnica. Pravidelný železničný spoj v uvedenom smere sa započal od 5.6.1908. Železnica zabezpečovala okrem osobnej i nákladnú prepravu. Nákladná preprava bola predurčená k zvozu dreva z lesov na pílu v Ružomberku a reziva do ružomberských papierní. Osobná doprava zabezpečovala predovšetkým prepravu obyvateľov do práce a v sezóne pacientov do vtedajších Korytnických kúpeľov. Pravidelnými hosťami Korytnice boli i významní ľudia Uhorska a vysokí predstavitelia monarchie tej doby. Korytnicu navštívil aj cisár František Jozef.

Vydajte sa s nami na malú restro cestu za autobusmi z Československa. Už pred druhou svetovou vojnou boli automobilové továrne, ako TATRA, PRAGA, ŠKODA zapísané v povedomí celého sveta. Firma PRAGA bolo už známa od roku 1934 výrobou malých minibusov typu PARAGA A 150 s benzínovými motormi. Rôzne modifikácie sa stavali na jeden identický rám a na rovnakom podvozku boli montované i hasičské a nákladné autá. V prvých autobusoch PRAGA RM boli ešte benzínové motory. Tie však boli po 2. svetovej vojne  nahradené naftovými motormi a preto tieto autobusy niesli označenie PRAGA RMD.  Z tejto skratky sa odvodilo i ľudové pomenovanie autobusu (prezývka) randál. Asi preto, že motor bol pomerne hlučný. Naftové štvortaktné motory mali objem 4,5 litra a výkon 65 koní. Maximálna rýchlosť sa pohybovala okolo 80 km za hodinu. Pripravili sme pre vás zaujímavý filmový pohľad, ako sa vyvíjala osobná autobusová doprava v Československu.

Dokumentárny cyklus o živote v socialistickom Československu - pre pamätníkov.

Pamätám si to, ako dnes. V máji 1945 sa konečne ukázalo slnko a do ulíc vyšli ľudia. Po štyroch rokoch vojny sme zas verili, že máme pred sebou krásnu budúcnosť. Každý kto mohol, začal budovať lepší svet. Niekto staval domy, iný zas cesty ... niekto znárodňoval .. a niekto zas udával. Každý podľa svojich schopností a potrieb.

Najvýchodnejším bodom Slovenskej republiky (bývalej Československej republiky) kde sa stretávajú hraničné pásma Slovenska, Poľska a Ukrajiny sa nachádza obec Nová Sedlica. V období 2. svetovej vojny obec až v roku 1944 zaznamenáva príchod nemcov čo vyvolá evakuáciu jej obyvateľstva Mladí obyvatelia odchádzajú, ale veľa ich napriek nástrahám zostáva. 16. októbra 1944 obec oslobodzuje sovietska armáda. V povojnovom období  najväčší rozmach rozvoja tejto obec sa zaznamenalo až v 50. rokoch 20. storočia. Vybudovala sa nová cesta, započala výstava nových rodinných domov a do obce bola zavedená elektrina (1959). Prvá autobusová linka sa datuje až od roku 1955 a rok na to sa vybudoval obchod s potravinami. Miestny rozhlas a prvý samospádny vodovod bol zavedený v obci roku 1961.

Pod tlakom Veľkonemeckej ríše a domácich slovenských a českých politických strán, došlo k odštiepeniu veľkého územia od ČSR a k vzniku krátko trvajúcej autonómnej Slovenskej krajiny. Vznikol Slovenský vojnový štát (Slovenská vojnová republika). V nasledovnom dokumentárnom filme sa dozviete, kto sa vo veľkej miere pričinili o rozpad spoločnej republiky Čechov a Slovákov, ale aj nemeckej a maďarskej národnostnej menšiny.

Považské strojárne n.p. Považská Bystrica, 1967-1973

V roku 1918 vznikla v Mníchove Hradišti dielňa na výrobu presných nástrojov. O jej vznik sa zaslúžili traja spoločníci. Jedným z nich bol aj pán Dr. Ing. František Janeček (23.1.1878 - 6.6.1941). K pôvodnej dielni v roku 1922 pribudla ďalšia, a to v Prahe. Jej názov bol "Zbrojovka ing. František Janeček". V roku 1926 sa výroba rozšírila aj do závodu v Kvasinách u Rychnova nad Kněžnou a v roku 1928 vzniká zlieváreň v Týnci nad Sázavou. V roku 1929 začali z výrobných liniek závodu v Prahe vďaka útlmu výroby zbraní schádzať prvé motocykle so značkou JAWA.

Československá republika pri svojom vzniku disponovala územím od najzápadnejšej až po najvýchodnejšiu časť vo vzdialenosti viac ako 900 km. Napríklad z Aše bolo bližšie do Londýna, než na Podkarpatskú Rus. Ako to vlastne politicky prebehlo, že Československo prišlo o toto územie aj napriek tomu, že sme sa radili medzi víťazov druhej svetovej vojny? Pozrite si nasledovné video.