RetroMánia

ThLic. Róbert Bezák, duchovný vodca, symbol nádeje a oázy duchovného pokoja, arcibiskup bez úradu, zosadený bez verejne známeho dôvodu, sa narodil 1. marca 1960 v Handlovej. V období od 1. augusta 2012 do 31. júla 2013 bol výpomocným duchovným vo farnosti Radvaň v Banskobystrickej diecéze. Od novembera 2013 pôsobí v kláštore redemptoristov v talianskom Busollengu. Bol najmladším slovenským arcibiskupom a jeho odvolanie po troch rokoch pôsobenia vyvolalo medzi veriacimi vlnu pobúrenia. Človek s tak obrovským srdcom, človek, ktorý mohol cirkev pozdvihnúť na vyššie duchovné méty, bol zosadený, pretože sa stal v cirkevnej hierarchii nepohodlným rebelom. V minulosti pálili čarodejnice, väznili astronómov, fyzikov, lekárov, vynálezcov a Borgiovci ovládali Rím nepopísateľným spôsobom. Ľudia, osvietenci a skutoční služobníci boží sa stlali svätými až po svojej smrti. Arcibiskup Róbert Bezák sa stal svätím pre tisíce veriacich na Slovensku, už za svojho života.

Nevestinec, vykričali dom, verejný dom, dom radosti, dom rozkoše, erotický klub, hovorovo často bordel, budova používaná na poskytovanie najmä sexuálnych služieb za odplatu, teda k prostitúcii. Poskytuje prostitútkam (či prostitútom) miesto na stretávanie a prevádzkovanie sexuálnych praktík s klientmi. Toľko z Wikipedie. Aj keď existuje mnoho štatistík z čias predvojnového, vojnového a povojnového Československa, sú to v podstate len čísla a adresy vtedajších vykričaných domov. Za socializmu, nebolo možné verejne prevádzkovať tento druh služby, ale ani komunistom sa nepodarilo úplne eliminovať jav prostitúcie, ako taký. Komunisti sa preto rozhodli vyrovnať sa s problémom energicky a to tak, že v decembri roku 1948 zaistili väčšinu známych prostitútok a odvliekli ich do prevýchovných táborov (na Slovensku bol takýmto táborom, tábor v obci Nováky). Prevýchova trvala približne do roku 1951. Devy sa však po návrate z takýchto táborov začali usídľovať v luxusných socialistických hoteloch, ktoré boli z väčšej miery určené pre zahraničných návštevníkov z krajín socialistického spoločenstva a samozrejme i z kapitalistických krajín. Určitý svoj podiel na prostitúcii a zneužívaní prostitútok, malo aj ŠTB. Táto tajná policajná zložka využívala prostitútky na svoje spravodajské hry.

Prvotným zámerom vynálezcu Viney docenta Jána Farkaša bolo podávať ľuďom prírodný nápoj, nekonzervovaný, pasterizovaný nápoj s chuťou hrozna. Po uzretí svetla sveta Kofolou, o dvanásť rokov neskôr prišiel na československé obchodné pulty ďalší skvelý nápoj. Vinea. Vinárske závody v Pezinku dostali úlohu vyvinúť nápoj zo zbytkov hroznového muštu, ktorý vznikal pri výrobe stolových vín. Lacný a chutný mok bez alkoholu, ktorý by konkuroval citrusovým nápojom dovážaným zo zahraničia. A tak v roku 1973 vznikla značka nového československého nealkoholického nápoja Vinea. Vinea z latinčiny znamená Vinohrad. A k názvu Viney sa pričinili dcéry vynálezcu. Farkaš dokonale pochopil ľudí, ktorí chceli prírodný nápoj, nie umelé sladké limonády, ktorých bolo na trhu dostatkovým tovarom. Ale mne napríklad veľmi chutila známa žltá malinovka. Pamätáte sa?

O Slovenskom národnom povstaní sa veľa napísalo, veľa povedalo a neustále sa o ňom polemizuje. Politici, historici, médiá, tí všetci sa v určitý čas nahlas venujú práve tejto téme. Učíme sa o povstaní v školách a pripomíname si ho 29. augusta rok čo rok. Dnes si už len veľmi málo ľudí reálne na Slovensku uvedomuje jeho bytostný význam. Dnešné Slovensko a klerofašistické Slovensko majú predsa len niečo spoločné. Ľudské osudy. Ľudské príbehy. Neznášanlivosť, utrpenie, pretvárky, obete, zbabelosť, mamon ale i hrdinstvo a odvahu. V časoch hladu, strachu o život na strane jednej a bohactve a nadradenosti rasy tisícročnej ríše, umierali ľudia. Kto nezažil, neuverí. Účastníkov povstania ktorí ešte žijú je však už ako šafránu. A práve ich pohľadom na povstanie a ako sa k nim správame my (Slovensko) na sklonku ich života dnes,  je venovaný práve tento článok. Requiem pre zabudnutých.

Nápoj vznikol začiatkom 60. rokov 20. storočia v československom farmaceutickom závode Galena Opava (národný podnik so zameraním na výrobu liečiv a tinktúr a na pestovanie rastlinných kultúr) počas výskumu zameraného na potravinárske spotrebovanie zbytkov z praženia kávy. Výsledkom bol tmavý sladkokyslý sirup ktorý sa stal základnou surovinou nového nealkoholického nápoja pod názvom Kofola. Kofola bola po prvý krát uvedená na trh v roku 1962. Doc. RNDr. PhMr. Zdenka Blažka, CSc. skutočne v skromných podmienkach bádal (okolo roku 1957) využiteľnosť prebytočného kofeínu z praženia kávy pre nápoj, ktorý by bol podobný Coca-Cole, alebo Pepsi-Cole a tak zaplnil medzeru na socialistickom trhu podobným nápojom, aký mali američania. Celý vývoj trval dva roky a konečný produkt pripravený do výroby - sirup, pomenovali ako Kofo. Sirup sa prekvapujúco sklad zo štrnástich bylinných a ovocných látok doplnených o kofeín z kávy. No dodnes je presné zloženie ingrediencií tohoto sirupu obchodným tajomstvom, ktoré  pozná asi päť ľudí na svete. Kofola sa vyrábala v Československu pomerne dlhé roky a až s príchodom nežnej revolúcie sa pomaly začala vytrácať z pultov obchodov (a jej zloženie sa stalo verejným tajomstvom), keďže všetko čo bola americké, alebo prozápadné bolo dobré a to čo bolo vyrobené v Československu upadalo akosi do zabudnutia. A na to, že kofola ma svoje nezabudnuteľné postavenie v našich žalúdkoch sa prišlo, až sme sa všetci nabažili Coca-Col a Pepsi-Col. A dnes si už hádam nikto z nás nedokáže predstaviť uhasenie smädu, či chuti bez tohoto chutného nápoja s logom Kofola.

Winnetou literárna postava nemeckého spisovateľa Karla Maya. Winnetou je indiánsky náčelník kmeňa Apačov Meskalerov z obdobia Divokého Západu.
Postava Winnetoua sa stala populárnou najmä po natočení filmu Poklad na Striebornom jazere v roku 1962 a hlavne trilógiu Winnetou v roku 1963 (Winnetou I (1963), Winnetou II (Winnetou: Červený džentlmen, 1964) a Winnetou III (Winnetou: Posledný výstrel, 1965)). Film bol inšpirovaný knihami Karla Maya. Najznámejšiu postavu Winnetoua vo filme stvárnili francúzsky herec Pierre Brice a postavu Old Shatterhanda americký herec Lex Barker. Atmosféru a dej filmu umocňuje hudba nemeckého hudobného skladateľa Martina Böttchera, ktorá dala tomuto filmu neopísateľné nostalgické čaro.V Československu sa tento fil premietal v kinách i v letných amfiteátroch a bol takmer vždy vypredaný a najpopulárnejší hlavne u cigánov, ktorí si po vzore hlavných hrdinov krstili svoje deti, aj keď socialistický kalendár nepoznal meno Winnetou a teda ho nebolo možné zapísať do rodného listu, aj tak po Československu pobehovalo množstvo československých indiánov s týmto menom. Dnes už by asi takýto problém nenastal, ak by som si chcel svojho potomka pomenovať menom Winnetou, alebo Old Shatterhand.

Satiristický týždenník Roháč bol vydávaný od roku 1948 ako týždenník s množstvom karikatúr, vtipov a humorných poviedok pre pobavenie pracujúcich v bývalom Československu (na Slovensku). Medi nasledovanejšie rubriky patrili glosy, kreslené vtipy a seriály, ktorých postavičky, ako Dita, Jožinko, či Bill si našli svojich stálych priznivcov.

Na Roháči spolupracovalo mnoho kvalitných autorov, akým bol napríklad Viktor Kubal, Klára Jarunková, Božena Hajdučíková - Plocháňová, Peter Petiška, Tomáš Janovic a ďalší. V roku 1958 dosiahol jeho náklad až na 100 tisíc výtlačkov týždenne. Za dobrý vtip v texte, či v karikatúrnej kresbe sa dalo vždy veľa skryť z politickej pravdy či zo života malomeštiaka  socialistického Československa.

Boli rôzne povolania, ktoré lákali mládež socialistického Československa. Veľa chlapcov chcelo byť letcom, námorníkom, výzkumníkom, ale len málo kto by sa v tej dobe chcel stať príslušníkom ZNB, alebo vojakom. Práca príslušníka ZNB nebola práve tým najpopulárnejším povolaním, ale určite práca pyrotechnika už mala niečo do seba. V tých časoch pracoval  ppráp.Jána Parobka, ako pyrotechnik ZNB vo Zvolene a podieľal sa na likvidácii nevybuchnutej vojnovej munície z druhej svetovej vojny. A práve o Jánovi Parobkovi vyšiel v roku 1979 v časopise Život článok pod názvom "Reportáž o práci pyrotechnika ZNB Jána Parobka - povolenie, ktoré neznáša omyl". Z dobového článku vyberáme.

Obávaný šéfredaktor internetového portálu sduchodci.cz, veľký československý patriot a mediálny kritik Pavel Ján Buvala sa práve v týchto dňoch pohybuje na potulkách po Slovensku. Jeho neprehliadnuteľný vzhľad, svojskú životnú filozofiiu a humor je cítiť z každého jeho kroku. Po roku sa tento mediálny postrach českého internetu opäť vracia na Slovensko, aby v červenom  tričku s logom vlaky.net prešiel trate železníc Slovenskej republiky od západu na východ a mohol sa tak opäť po roku stretnúť s ľuďmi z mediálnej a  podnikateľskej oblasti a s ľudmi zo svojho osobného života.  Dnes (5. júla 2014) ho bolo možné vidieť v Trenčianskej Teplej pri udalosti 105 výročia spustenia prevádzky TREŽ  unikátnej úzkorozchodnej elektrickej železnice, ktorá spája železničný uzol Trenčianska Teplá s kúpeľným mestom Trenčianske Teplice už viac ako 105 rokov.

Skalní v ofsajde, slovenský film z roku 1960 režiséra Jána Lacka o futbale, o futbalových nadšencoch i výtržníkoch a o zápase medzi Československom a Brazíliou. Hlavné úlohy si v tejto skvelej komédii zahrali František Dibarbora, Arnošt Garlatty a Anton Mrvečka. Film je unikátnou ukážkou skvelého humoru figliarskeho otca rodiny, jeho manželky, priateľov a futbalu. Z hercov, ktorí si zahrali v tomto filme, v čase písania tohoto článku žijú už len Mária Kráľovičová (filmová manželka Františka Dibarboru) a Štefan Kvietik (príslušník Verejnej bezpečnosti). Skalných v ofsajde aj napriek tomu že tento film bol nakrútený pred viac, než päťdesiatimi rokmi sa stále dá pozerať. Myslím si, že i tých neskôr narodených, ktorí nezažili tú futbalovú atmosféru zápasu Československa s Brazíliou na vlastnej koži, určite nadchne brilantný herecký výkon všetkých zúčastnených protagonistov a krásnej ľúbozvučnej slovenčiny.