Dnes kúpite hádam všetko a veľa krát na jednom mieste. Obchodných centier je na ceste ako dážďoviek po daždi. Robotnícka trieda sa napríklad nezaobišla bez pasty na umývanie rúk (dominovala Solvina), v obchodoch drogéria dominovali toaletné mydlá (dominovala) Elida, lak na vlasy Libar, krém na ruky Indulóna a voda po holení Pitralon. Ak dnes narazím na ulici na známu pitralonovú vôňu, okamžite ma prepadne nostalgia starých čias. Zažiť v dnešnom smogovom étery Pitrlanon, je z môjho pohľadu skutočný labužnícky zážitok, keďže za starých čias táto vôňa reprezentovala hádam 7 chlapov z desiatich. TOP fajčiari fajčili cigarety značky Sparta, stavbári najviac cigarety značka Mars, nežné pohlavie dávalo prednosť značke Clea a tzv BT-ečky.
Fotoaparáty (na kinofilm) a filmové kamery sa predávali po skromne, keďže digitálna technika v tomto období pre široké masy neexistovala a výroba fotografií si vyžadovala ďalšie vybavenie, zručnosť i skúsenosti. A tak sme sa chodili (nie len na občiansky preukaz) fotiť do fotoslužieb a o videách v dnešnom poňatí sa nám mohlo len snívať. Síce za socializmu najmä v oblasti výchovy mládeže existovali tzv. krúžky, fotografické, filmárske, ale z prístrojov na socialistickom trhu nebol veľký výber. Prevládali sa zväčša fotoaparáty sovietskej výroby a tie lepšie kusy pochádzali z NDR zas stáli priveľa peňazí aj na robotníka a nie to ešte na študenta. Ani kvalita fotografických filmov nebola nijako oslnivá (FOMA). Zahraničné kinofilmy boli podstatne lepšie, ale aj drahšie.
Prvé plne automatické práčky boli predstavené pre verejnosť pod značkou Tatramat. Stali sa veľkým hitom a dopyt čoskoro prevyšoval výrobné kapacity (komunisti celkovo nechápali systém trhového hospodárstva a všetko aj to čo mal kapitalizmus dobré, bezbreho už len z princípu odmietali) a tak sa táto práčka stávala časom tzv. podpultovým sortimentom. Tatramatka sa predávala tuším za 6 000 Kčs a pre rodinný rozpočet klasickej socialistickej rodiny to znamenalo, kúpiť si ju na pôžičku. Práčka na svoju dobu i napriek tomu, že pri žmýkaní poskakovala po kúpeľni predstavovalo pre naše mamy v podstate torno. Úľavu od monotónneho prania a žmýkania v klasických vírivých práčkach, hlavne na dedinách, kde tých ratolestí behajúcich po dvore bolo o čosi viac než v meste. Na sídliskách takmer v každom panelákovom dome, existovali spoločné práčovne. Boli pomerne dobre vybavené (veľkou priemyslovou bubnovou práčkou a priemyslovou žehličkou - tzv. Mangel) a časový poradovník v roku bol pomerne vyťažený. Aj keď tu činžiakové mamy prali najmä veľké prádlo. Prvé farebné televízory (za 23 000 Kčs čo bolo 6 až 7x viac, ako za kúpu čiernobieleho) boli dovážané z Francúzka a boli už v tej dobe zastaralé, pretože európa nabiehala na systém PAL, francúzi sa nechceli vzdať systému PASCAL. Robotnícka trieda si začala kupovať neskôr dostupné televízory sovietskej výroby Rubín (za 11 900 Kčs) s uhlopriečkou 59 cm, ktoré prišli na trh v 70. rokoch. Ale aj tu platilo zväčša pravidlo - chem farebnú telku, musím si vziať pôžičku.
Obchody s nábytkom neprekypovali takou rozmanitosťou, akú vidíme dnes. Vyrábalo sa na päťročnice a tomu sa podobal aj nábytkársky priemysel. V roku 1972 sa predalo 45 293 obývacích súprav a 15 043 spální. A ľudia sa tak povediac zariaďovali na celý život (až rozpadnutia nábytku). Dnes je vecou spoločenskej prestíže vymeniť nábytok aspoň raz za tri roky. Voľakedy výrobky aj čosi vydržali. Bolo úplne bežné, že chladnička fungovala nepretržite 20 a viac rokov. Najčastejšie sa kazili televízory a elektrónkové rádia. Všetko ostatné v podstate bolo "na večné časy". Dnes je situácia úplne iná a výrobok je skonštruovaný tak, aby ste si nový kúpil už po dvoch rokoch.
Patálie s potravinami?
Možno sa niekomu zdá, že boli, ale v globálnej rovine ja osobne nevidím až taký diametrálny rozdiel medzi štandardom v tedy a dnes. V tedy bolo na trhu, ak to tak nazvem menej fejkov ako dnes, dnes si človek musí dávať naozaj pozor čo kupuje, v tedy to kupujúci neriešil riešil sa skôr problém nedostatku určitých tovarových sortimentov. Staré dobré známe bolo exotické ovocie. A to hlavne pred Vianocami. Dnes si môžete kúpiť aj kamión mandariniek pre vlastnú potrebu, v tedy ste dostali len kilečko, aby sa ušlo aj tým, čo za vami stoja v dlhom rade. Ale malo to aj svoje čaro. V tedy ste nevideli vyhodené exotické ovocie v kontajneri tak ako dnes (maximálne zabudnutý kubánsky pomaranč na detskom pieskovisku, aj ten tam dlho nezostal). Niekedy už ani nevieme, čo by sme si do tých úst dali. Nákupy sa domov znášali v tzv sieťovkách a plátených taškách. Mať v tej dobe dnešnú igelitovú tašku s logom obchodného reťazca by v tej dobe znamenalo byť IN a určite by si mládež v takejto taške nenosilo nákup, ale určite niečo iné (pre imidž). Vajíčka sa predávali v papierových vrecúškach, mlieko v sklenených fľašiach i mikroténových sáčkoch, z chleba si kupujúci mohol odkrojiť štvrťku a zbytok vrátiť späť do regálu, sortiment mäsových výrobkov ani zďaleka nedosahovala štandard na ktorý sme dnes zvyknutí, ale akosi sa žilo. Aj dnes žijeme. Na rozdiel od 70. rokoch 20. storočia, končí v odpade viac potravín, ako v tedy.
Reklama.
Dnes má reklama z môjho pohľadu otravný až neznesiteľný charakter. Je všade, je ohlupujúca, je na uliciach, v našich mobiloch, v našich počítačoch a dokonca aj na záchode od nej človek nemá pokoj. Z dnešných reklám mám skôr pocit, že nejde ani tak o to, reklamovať čosi, ako sa neustále ukazovať (a mediálne sa predbiehať kto na to viac má), že existujú a masírovaním môjho podvedomia neupadnúť do zabudnutia. Prášky z roka na rok perú lepšie, zubné pasty sú ešte lepšie, len akosi to ani na mojom prádle a ani na mojich zuboch nebadať. Pamätám si (a nie je to tak dávno), keď som bol v kine a pre filmom spustili prvý reklamný šot, nebudem menovať mobilného moderátora (ešte by ma snáď zažalovali za slobodu slova), po prvých tónoch a sekundách vyvolalo v kinosále ohlušujúci otravný povzdych. Reklamu za socializmu takmer nebolo vidieť. Hádam najviac v televízii. Na konci 60. rokov sa na televíznych obrazovkách začali objavovať prvé reklamné šoty s jasne stanovenými kritériami, ktoré mali za úlohu zvýšiť predajnosť výrobkov (sprvu najmä pultových ležiakov). Vývojom reklamy však nastal konzumný paradox, kde v neskorších časoch sa objavoval v reklamných šotoch tovar, ktorý nebolo takmer nikde dostať. Aký to mal účel, alebo kde soudruzi z NDR udelali chybu, nevedno.
Suma sumárum, ako som nákupy prežíval ja.
Nakupovanie za socializmu bolo v podstate nevyhnutnosťou každodenného života, keď ľudia nechodili za nákupmi, ako dnes - za zábavou a prešmejdiť regále a kochať sa z toho, čo by som si tak mohol dnes kúpiť, aj napriek tomu, že moja kreditka nemá ani zlatú, ani platinovú farbu, nakupovanie za socializmu malo pre mňa akési čaro. Detské čaro, keďže v tej dobe som bol krpec, ktorý najviac prahol v potravinách po čokoláde a gumových cukríkoch. Ale pamätám si na nákup nášho prvého čiernobieleho televízora, kde on, televízor sa stal mekkou našej rodiny, zdrojom čiernobielej blikajúcej atmosféry s jedným štátnym kanálom (neskôr pribudol i druhý programový kanál) a so šťastným úsmevom pri reláciách typu Filmárik a Filmuška. Dnes mám televízor takmer v každej miestnosti a ani mi to už akosi nepríde. Ani mojim deťom. Ako mne za socializmu, keď som sa díval v škole na obrazy Lenina, Engelsa, Stalina, heslá a transparenty, vlajky a iné. Boli pre moje detské oči, nezaujímaví a bral som ich ako akúsi samozrejmosť doby. Aj dnes sa naše deti a vnúčence správajú v podstate veľmi podobne. Tablet, televízor, mobil je tak bežnou súčasťou tejto doby, že ich nakupovanie sa stáva akýmsi stereotypom. Decká sa z takýchto vecí hádam tak netešia, ako som sa tešil ja, keď mi kamarát kúpili môjho prvého angličáka (malý plechový model autíčka) s ktorým sme jazdili snáď všetci chalani z ulice po rímsah trojposchodových murovaných domoch, kde po celom obvode domu bola biela rímsa (naša závodná dráha) . A keď som už bol veľký a keď som si som si kúpil svoje prvé auto, škodovku - híkal som od šťastia. Dnes? Ak nevymeníte auto každé 4 roky, ste v podstate ekonomický outsider. Už ani nejde o to nádherné čaro nakupovania, ako o klasický konzum. Kupujeme veci, aj keď ich vlastne ani nepotrebujeme. A koľkokrát kupujeme len preto, že sa chceme ukazovať, že na to máme. A možno sa mýlim, ale vidím to tak.
Chcete sa vrátiť v čase a znova zažiť to čaro z nakupovania?
Pred nedávnom som navštívil bazár, priamo v Michalovciach na východnom Slovensku a po prekročení vstupných dverí okrem stareckého zápachu ma prekvapila eufória z vecí, ktoré som nevidel desiatky rokov. Celá škála tovarov počnúc socialistickým realizmom, cez ponovembrové roky až po čínske všeličo čo sa na Slovensko stihlo za tie roky podovážať a samozrejme kopec harabúrd súčasnosti. Ale povedzte mi. Kde je dnes možné zažiť nákupnú eufóriu spomienok na staré časy a tovar? Hádam len v bazáre. Tí mladší z vás netušia o čom píšem, tí ostatní, ktorí si na to pamätajú to možno ešte čosi hovorí a tí predsa len skôr narodení si so mnou hádam radi zaspomínajú. Pri nakupovaní tých starých už zabudnutých a nepotrebných vecí som znova zažíval moje čaro z nakupovania. Na čo bude spomínať dnešná nákupná generácia na sklonku ich života, netuším. Možno na niečo podobné. A možno som úplne mimo. Bodaj by :) .
