ČSSR 70. roky 20. storočia (110)
Československá diaľnica D1
Prvé návrhy na výstavbu diaľnice naprieč Československom sa objavili už v 30. rokoch 20. storočia.
Diaľnica D1 (tiež Brnenská diaľnica) je najstaršia a najdlhšia diaľnica na území Česka (a historicky prvá diaľnica Československa), ktorá mala po dokončení spájať Prahu, Brno, Ostravu a česko-poľskú hranicu, kde na ňu nadväzuje poľská diaľnica A1. História D1 siaha až do 30. rokov 20. storočia a pôvodne mala byť hlavnou osou republiky. V súčasnosti je hlavný a najvýznamnejší úsek z Bratislavy do Brna, najvyťaženejší v Česku. Výstavba diaľnice D1 začala 8. 9. 1967. Súvislý diaľničný ťah medzi Brnom a Prahou bol dokončený 8. 11. 1980.
Životospráva za socializmu
K fenoménom socializmu patrili polotovary. Keď si otvoríte kuchárku z 50. a 60. rokov, v receptoch nájde samé sušené či konzervované potraviny.
Večná téma. I v súčasnosti. Dnes na nás takmer zo všetkých strán pôsobia rôzne médiá, reklamy o tom, ako sa máme správne stravovať, čo sa smie, čo by sa nemalo jesť, čo bolo karcynogénne pred niekoľkými rokymi zrazu už nie je a neustále počúvam o biopotravinách a už z toho začínam byť presýtený. A tak som sa zamyslel nad tým, čo sa hovorievalo o zdravej výžive v časoch našich starých mám a otcov. Za čias hlbokého soacializmu. Je zvlášte, ako sa to periodicky mení. Ale mení sa to predovšetkým v závislosti od trhu, pretože ten sa nás snaží prevedčiť čo je pre konzum zdravé, čoho si má najviac kupovať a zjesť, pretože to sa má predať a tak to teda má byť. A tomu sa hovorí trhová zdravá výživa. Ako začať deň? Raňajkami. A máme sa držať pravidla, žena raňajky máme konzumovať 20 až 30 percent celodenného kalorického príjmu. Výživa má byť úmerná pohlaviu, veku, vykonávanej práci a pracovnému prostrediu. Ako to bolo v čase socializmu, tak to platí aj dnes.
Tatranské železnice a lanové dráhy
Tatranské elektrické železnice jednokoľajné úzkorozchodné železničné trate Poprad Tatry – Starý Smokovec – Štrbské Pleso a Starý Smokovec – Tatranská Lomnica.
Tatranské elektrické železnice tvoria jednokoľajné úzkorozchodné elektrifikované železničné trate Poprad Tatry – Starý Smokovec – Štrbské Pleso (29,110 km) a Starý Smokovec – Tatranská Lomnica (5,950 km). Prvá trať z Popradu do Starého Smokovca sa začala stavať v roku 1906 a roku 1907 bola dostavaná. Pre technické problémy bola otvorená až 17. decembra 1908. Nahradila tzv. tatranský trolejbus (omnibus), ktorý tam premával v rokoch 1904 – 1905. Úsek železnice zo Starého Smokovca do Tatranskej Lomnice bol otvorený 16. decembra 1911 a posledný úsek, Starý Smokovec – Štrbské Pleso bol otvorený 13. augusta 1912. Od roku 1949 bola v správe Československých štátnych dráh, čiže od roku 1992 v správe Železníc Slovenskej republiky. V rokoch 1965 – 1969 bola rekonštruovaná (rekonštrukcia zahŕňala tiež vytvorenie výhybne Štôla na kilometri 26,3 slúžiacej hlavne na odstavovanie vlakov Tatranských elektrických železníc počas Majstrovstiev sveta v lyžovaní. Jej využitie poslúžilo aj pre odstavenie pracovných vlakov a vykládku uhlia pre tatranské osady) a od roku 1970 slúži výlučne na osobnú dopravu. Jazdili tu elektrické jednotky (EMU) radu 420.95 vyrobené na začiatku 70. rokov 20. storočia. Od roku 2003 boli nahradené novými radu 425.95 s odlišným dizajnom, vyrobenými vo Vrútkach použitím švajčiarskej licencie. Za čias Rakúska - Uhrorska sa uvažovalo aj o ďalších tratiach, napríklad Štrbské Pleso – Liptovský Hrádok. Tieto ambície ukončila prvá svetová vojna. Na túto sieť nadväzuje ozubnicová železnica Štrba – Štrbské Pleso a pozemná lanová dráha Starý Smokovec – Hrebienok, ktoré však nie sú súčasťou TEŽ.
Náradie stavbárov v roku 1973
Náradie stavbárov v roku 1973, alebo aké náradie sa používalo v stavebníctve za čias socializmu
Dláto a kladivo bolo v rokoch socializmu pravdepodobne jedným z načastejšie používaných náradí v stavebníctve. Ak myslím dláto a kladivo, mám na mysli ručné nástroje poháňané ľudskou silou a dôvtipom. Mechanizácia v stavebníctve v 70. rokoch minulého storočia v bývalom Československu, akosi stagnovala a to čo z ručnej elektromechanizácie existovalo vo výrobnom procese v širšom meradle, v stavebníctve sa používala klasika. Krompáč, lopata, kladivo, dláto, šroubovák a keľňa. Ale i v tomto odvetví sa už pripravovala rada elektrických inovácií. Sympózium o malej mechanizácii v stavebníctve, ktoré sa uskutočnilo v roku 1973 v Žiline ukázalo nové pripravované trendy. Prišlo sa na to, že základným prostriedkom malej mechanizácie v stavebníctve by malo byť elektrické náradie. Elektrický skrutkovač má patriť k základnému vybaveniu každého remeselníka. Rovnako i prístroj na pretahovanie elektrickej inštalácie trubkami v panelových domoch.
Neľahké nákupy, alebo svet bez konzumu
Neľahké nákupy za socializmu, alebo svet bez konzumu.
Možno, málo kto z vás v súčasnosti pozná pocit, ísť do obchodu a nekúpiť si v podstate nič, pretože výber, je nelichotivý. A ako tomu bolo v 70. rokoch 20. storočia? No nebolo to jednoduché, tovaru síce bolo ako tak dosť, ale jeho sortiment nebol z dnešného pohľadu nijako oslnivý. Klamal by som, ak by som tvrdil, že sa ozaj nedalo kúpiť nič. Dalo. Nakupovanie za starých čias sa podobalo nakupovaniu dnešných dôchodcov. Takzvané AKCIA TÚR. Kde za starých čias sa chodilo po predajniach hľadať, či tovar, ktorý si chcem kúpiť skutočne aj majú, dnes (najmä dôchodcovia) sa chodí za tovarom, ale už s iným cieľom. S cieľom nehľadať či je možné kúpiť, ale s cieľom či je možné kúpiť lacnejšie. Predstavte si, dnes existujú ľudia, ktorí sa hodiny dokážu prechádzať po markete s vozíkom sem a tam a čakať, až sa v rozhlase rozoznie : "Vážení zákazníci, práve znižujeme cenu mäsa ...". V podstate sa v tomto ohľade nič nezmenilo, len sortiment podliehajúci vtedajšej nákupnej turistike sa vymenil za cenový. Na socialistických predajných pultoch (napríklad s konfekciou) bolo síce pomerne veľké množstvo tovaru, ale veľakrát morálne zastaralého. Keď súdruhovia vytvárali päťročné plány budovania národného hospodárstva, koľkokrát sa skutočne celých 5 rokov vyrábal takmer ten istý sortiment. Ten, kto dokázal obetovať zo svojej výplaty viac peňazí, nakupoval v TUZEXE. A čo sa teda nakupovalo? Občas sme čakali v dlhých radoch (aj) na ovocie, hľadali známosti pre podpultový tovar (s elektronikou, stavebninami ...) a nákup bonov za ktoré sa dali kúpiť napríklad rifle, značková športová obuv, oblečenie, lepšia elektronika i zahraničné autá. Tí ostatní chodili v tých istých bagandžiach 20 rokov. Aj keď priznám sa nie v tých istých, ale keďže ak sa vyrábal ten istý sortiment 4 päťročnice, chodili sme v nich ozaj dlhé roky. Jasným príkladom boli (tí skôr narodení si to určite pamätajú) známe filcové (dôchodcovské) kapce. Babka k babce, budú kapce. Hovorievalo sa.
Vydajte sa s nami na malú restro cestu za autobusmi z Československa. Už pred druhou svetovou vojnou boli automobilové továrne, ako TATRA, PRAGA, ŠKODA zapísané v povedomí celého sveta. Firma PRAGA bolo už známa od roku 1934 výrobou malých minibusov typu PARAGA A 150 s benzínovými motormi. Rôzne modifikácie sa stavali na jeden identický rám a na rovnakom podvozku boli montované i hasičské a nákladné autá. V prvých autobusoch PRAGA RM boli ešte benzínové motory. Tie však boli po 2. svetovej vojne nahradené naftovými motormi a preto tieto autobusy niesli označenie PRAGA RMD. Z tejto skratky sa odvodilo i ľudové pomenovanie autobusu (prezývka) randál. Asi preto, že motor bol pomerne hlučný. Naftové štvortaktné motory mali objem 4,5 litra a výkon 65 koní. Maximálna rýchlosť sa pohybovala okolo 80 km za hodinu. Pripravili sme pre vás zaujímavý filmový pohľad, ako sa vyvíjala osobná autobusová doprava v Československu.
