RetroMánia

Výraznou črtou vedeckotechnického rozvoja v rozvinutej socialistickej spoločnosti sú kvalitatívne zmeny v charaktere a obsahu práce človeka vo výrobnom procese a premene vedy na bezprostrednú výrobnú silu. V čoraz väčšej miere sa prechádza od nekvalifikovanej práce k práci plne kvalifikovanej i vysoko-kvalifikovanej. Modernizuje sa výrobno-technická základňa a zdokonaľuje technológia. Tým sa samozrejme i mení postavenie robotníka vo výrobnom procese. Zvyšujú sa nároky na úroveň jeho všeobecného polytechnického a odborného vzdelania, teoretickej i praktickej pripravenosti a ideovo-politického profilu. Vďaka širšiemu uplatňovaniu vedy a techniky sa postupne stierajú rozdiely medzi fyzickou a duševnou prácou.

Zaujali nás dve nedávne správy: "Prvý nadzvukové lietadlo TU-144 s cestovnou rýchlosťou okolo 2000 km/hod., bude od októbra lietať na pravidelných linkách." "Sovietski konštruktéri pracujú na vzducholodi pre 500 cestujúcich, ktorá bude lietať rýchlosťou 200 km/hod. " Rozdiel v rýchlostiach bije do očí. Má cenu prebúdzať k životu pomaly lietajúci "Brontosaurus"? V roku 1900 vzlietla prvá vzducholoď, "Zeppelin 1". V roku 1926 začal lietať z Európy do Ameriky nemecký "Grof Zeppelin ", obrovitý cigarus s dĺžkou 245 metrov a do vyradenia slúžil sedem rokov! Tiež ZSSR a iné štáty venovali vzducholodiam svoju pozornosť. Do roku 1937 cestovalo v pohodlných gondolách dopravných vzducholodí vyše pol milióna osôb bez najmenšej nehody. Výbuch novej nemeckej vzducholode "Hindenburg" 4. mája 1937 pripomenul nebezpečenstvo vodíkových náplní. Naďalej využívali vzducholode v obmedzenej miere len armády. Minulé desaťročia znovu oživilo záujem o plavidlá ľahších ako vzduch. Nové zliatiny a plastickej hmoty, silné pohonné jednotky, vyhliadka na atómovej motory, ktoré sa viac než kde inde môžu uplatniť aj vo vzducholodiach, používanie hélia namiesto vodíka praje staronovej myšlienke. Obstarávacie aj prevádzkové náklady budú nižšie ako u veľko lietadiel. K pohonu postačí desatina sily turbovrtuľových motorov, životnosť strojov má byť neporovnateľne vyššia, zvýši sa aj bezpečnosť cestujúcich. Ak najsilnejší letecký transportér "Galaxia" unesie na vzdialenosť 5000 kilometrov náklad o váhe 110 ton, niektoré vzducholode prepraví na väčšiu vzdialenosť 1000 ton.

• — Je tvoja žena verná? — Pravdaže. Už päť rokov má toho istého milenca!

• Pýtali sa maliara izieb, aký si dá záväzok. Povedal: — Zaväzujem sa, že budem prácu vykonávať tak kvalitne, ako na fuškách.

• V škole: — No deti, čo myslíte, ktoré zviera je najužitočnejšie? — Prosím, vôl ! — A to už prečo, Ivanko ? — Lebo sa z neho zužitkuje všetko: mäso, koža, kosti, a ešte aj to meno!

• Šéf sa pýta sekretárky: — Verite v posmrtný život? — Neverím. — To by ste ale mali. Dnes vás tu zháňala babička, ktorej ste boli minulý týždeň na pohrebe!

• Hovori manželka istého herca, ktorý prišiel z flámu po polnoci domov a usiluje sa niečo povedať na svoju obranu: — Pozri sa, drahý, nenos si prácu domov a nehraj mi tu divadlo, áno?!

• — Mamička, potrebovala by som dvadsať korún. — Na čo? — Niekto rozbil okno v škole a školník ma chytil.

• — Dnes v noci bude búrka, — vraví muž svojej žene. — No, ak prídeš z krčmy zavčasu, tak nebude.

• — Ja sa v reštaurácii cítim ako doma! — Vážne? — Áno. Tiež si ma nikto nevšíma.

• — Neviem, ako to máš doma zariadené ty, ale u nás som pánom v dome ja! — Vážne? Vari je manželka na liečení?

• Začínajúci autor napísal román. Priateľ sa ho pýta: — Tak ako si pochodil ? — Je to veľmi čítaný román... — Vážne? A koľko rudí ho čítalo? — Asi stodvadsať redaktorov...

• Keď hostia odišli, vraví manželka manželovi: — Ukradli nám dve lyžičky. — Ktoré? — Tie, čo bolo na nich napísané Hotel Esplanade!

• — Boženka, — hovori mládenec svojej vyvolenej. — Chceš sa vydať, alebo si chceš zachovať slobodu ? — Oboje...

• Hovorí sudca svedkyni. — Najprv nám povedzte svoj vek a potom budete prisahať.

Tá Horáčiková, tá vám má šťastie, závidela pani Senecká, dá si vo svojom veku inzerát, a vidíte. Nachytá sa naň taký slušný dobrák ako je pán Králik ! Keby nemala ten dom, neviem neviem, namietala pani Kubová, darmo, nehnuteľnosť je nehnuteľnosť! Ale veď to bola asanácia, uškrnula sa Senecká, to všetko dal do poriadku on! Je to šikovný človek, priznala Kubová, natrel okná, dvere, vymaľoval... a tá záhrada, radosť pozrieť... Pritom mu ona poriadne ani nenavarí, kritizovala Senecká, raz som sa bola pozrieť, lebo Horáčiková sa stále vyťahovala, že má dokonca aj kozub, a ona mu pritom dala na večeru kúsok salámy, no škoda reči.... Ako keby nemohla uvariť poriadnu teplú večeru, zlostila sa Kubová. Pričom on tam nemá nijakú právnu istotu, na nič, doložila Senecká, informovala som sa o tom u istého advokáta na penzii. Keby sa jej niečo stalo, tak ho jej sestra vyženie... a ešte k tomu má kdesi vo svete vraj brata. Pán Králik netušil, že je stredom pozornosti a momentálne opravoval plot. Pani Horáčiková so záľubou pozorovala, ako mu to ide od ruky a odrazu jej prišlo ľúto, že mu na pol roka odíde. — Len choď. Povzbudzoval ju pán Králik, keď s tou správou prišla, brata si si nevidela štyridsať rokov... Ak sa za ním môžeš vybrať... — Ale tá diaľka, — bedákala pani Horáčiková, — až do Argentíny! Dnes si tam raz-dva, ubezpečoval ju Králik, štyridsať rokov... toľké roky a krv nie je voda, moja milá: radím ti, chod, o nič sa tu neboj, dám pozor... Veď je to aj tvoje, ty môj dobráčisko, zapýrila sa pani Horáčiková ako keby mala dvadsať a nie päťdesiatosem. Ostatne, po roku spoločného nažívania Králikovi plne dôverovala a na tú veľkú cestu sa vydávala pokojne. Ibaže pán Králik bola duša nepokojná. Už celý rok sa musel, napriek svojmu normálnemu naturelu, starať o dom a záhradku, a bol to síce najpokojnejší, ale aj najnudnejší rok jeho búrlivého života. Ale už nebol mládenec a po celej sérii pobytov v rôznych nápravno-výchovných zariadeniach si chcel chvíľu odpočinúť.