Miznúci George a voňajúci Tucan
Jazero George na Aljaške (má rozlohu vyše 200 km2) v skutočnosti existuje iba v zime. Jeho hranicu z troch strán tvoria ľadovce. Každý rok na jar sa ľadovce začnú pomaly zmenšovať a topí sa aj okolitý sneh. Vtedy vody jazera George prelamujú rad a vlievajú sa do rieky Nic. Jazero úplne mizne... Obyvatelia austrálskeho mesta Perth sa tešia z voňajúceho jazera Tucan. Jeho vôňu cítiť až na niekoľko kilometrov. Prečo a ako je to možné? Odborníci zistili, že pri rieke, ktorá vteká do jazera, rastú silno voňajúce rastliny. Peľ z nich padá do rieky, a tak sa dostáva do jazera Jazero Tucan využíva veľko práčovňa v Perthe — v jeho vodách rozvoniava bielizeň svojich zákazníkov.
Dno teplejšie ako povrch
Asi 45 km južne od mesta Kyzyk (Rusko) sa nachádza jazero Dušol — jazero s horúcim dnom. V lete máva jeho povrch 23 - 26 stupňov a na dne je studenšie — ako všetky jazerá na svete — ale naopak, ešte teplejšie až o 9 —11 stupňov! Vedci tento pozoruhodný jav vysvetľuju koncentráciou slnečného tepla v bahnistých vrstvách — slaná voda sa v hĺbke väčšmi zohrieva ako na povrchu. Inou zvláštnosťou tohto jazera je, že jeho brehy sú z pieskovcov jurského pôvodu a dno má pokry - té minerálnym ílovitým bahnom. Známy sovietsky časopis Sputnik nedávno oznámil, že vysokokvalitné slané roztoky v jazere, jeho liečivé bahno a minerálne vody ho sami o seba robia vynikajúcim sanatóriom.
Blúdiaci Lobnor a záhada Čadského jazera
Roku 1876 objavil ruský cestovateľ N. M. Prževalskij v púšti Takla-Makan v západnej Čine jazero Lobnor. Je to neobyčajne zaujímavé jazero: nemení iba tvar, ale aj polohu, a neraz — napríklad roku 1923 — už úplne zmizlo. Švédsko-činska výprava v rokoch 1928 —1931 zistila, že jeho plocha má 2000 km2, no roku 1942 bola už dvojnásobná ! A hoci bolo až 5 metrov hlboké, 100 kilometrov dlhé a 50 kilometrov široké, roku 1955 opäť úplne zmizlo, zmenilo sa na soľnú púšť. Vysvetlenie tohto mimoriadneho úkazu je jednoduché: Dve rieky, ktoré vtekajú do jazera, počas jarných záplav menia korytá, a tak aj jazero mení plochu, čiže vzniká a zaniká na rozličných miestach. A vtedy, keď rieky majú málo alebo veľmi málo vody, Lobnor úplne zmizne, lebo ho rieky „nenapoja". Podobných jazier v ázijských púšťach je viac. Napríklad v púšti Gobi sa "blúdiace" jazero volá Alašam. Na africkom kontinente je to zasa Čadské jazero - aj ono už neraz zmenilo svoje brehy. Navyše o tomto jazere sa šírili ešte v minulom storočí rozličné správy: vraj napája všetky africké rieky a je spojené popod zem s morom. V polovici 19. storočia viacerí vedci vyvrátili tieto nepravdivé tvrdenia a najmä nemeckému cestovateľovi Heinrichovi Barthovi vďačíme i za zistenie, že Čadské jazero má iba prítoky a nijaký odtok.
Najzaujímavejší Trinidad
Na svete je niekoľko Trinidadov: tak sa volajú mestá na Kube, v USA, Bolivii, Paname (Puerto Trinidad) i v Uruguaji; rieka (Rio Trinidad) i dva ostrovy na východnom pobreží Južnej Ameriky. Najzaujímavejší zo všetkých Trinidadov je ostrov neďaleko Venezuely. Nachádzajú sa na ňom asfaltové jazerá, ktoré výdatne slúžia ľudom. Najväčšie — Pitsch Lake má rozlohu 46 ha a hoci je hlboké 50 —90 m, každý po jeho povrchu chodí a nikomu ani na um nezíde zobrať si záchranný pás. Ved v tomto jazere — ako v jednom z mála na svete — si nik ešte nezaplával a ani si nikdy nezapláva. Robotníci na povrchu Pitsch Lake kladú koľajnice úzkokoľajnej železnice a do vagónov „nakladajú jazero" — asfalt. Odvážajú ho do rafinérie, kde ho čistia a nakladajú do sudov. Hladina jazera Pitsch Lake klesá veľmi pomaly napriek tomu, že z neho vyťažili už tisíce ton asfaltu.
Miniatúrne „mŕtve more"
Pri Chomutove pod Krušnými horami sa rozprestiera Kamencové jazero, ktoré by sa mohlo volať i maličkým „Mŕtvym morom". Je približne také veľké ako Štrbské pleso, má rozlohu vyše 16 ha a jeho maximálna hĺbka je 3,3 m., no nežijú v ňom nijaké ryby, iba veľmi malý počet živočíchov a rastlín. Na mieste Kamencového jazera bola kedysi kamencová baňa Krištof. Začiatkom 19. storočia ju postupne zatopili, a tak vzniklo jazero takmer bez života, ktoré volajú Mŕtvym rybníkom. Nasadiť doňho ryby by bolo zbytočné, lebo jeho vody obsahujú množstvo nerastných soli. Iným zaujímavým jazerom u nás je Tfihrázný rybník neďaleko Olšian na Morave. Voda z neho tečie cez Dyju, rybník pri Hornom Meziříčku a riečku Nežárku — do dvoch morí, Čierneho i Severného.
Povesť a vedecká verzie o Issyk-Kur
Vysokohorské jazero tohto mena (znamená to Horúce jazero — podľa horúcich a liečivých prameňov, ktoré vyrážajú z jeho dna) sa nachádza pri Frunze, hlavnom meste sovietskeho Kirgizska. Azda každému, kto sa plaví parníkom po tomto jazere sa zdá,akoby na jeho dne boli rozličné stavby, celé stredoveké mesto s hradbami, minaretmi a vežami. Vedecká expedícia roku 1958 dokázala, že sú tam naozaj zvyšky mesta. Archeológovia - potápači vyniesli z dna tehly a stredoveké zbrane. Tamojší obyvatelia o jazere radi rozprávajú pútavú povesť. Podľa nej presne tam, kde je dnes Horúce jazero, boli mestá a dediny Vládol tam múdry, no čudný chán. Nikdy ho nik nevidel, okrem holičov, ktorí ho strihali a holili, no ani oni nemohli prezradiť panovníkovo tajomstvo, lebo všetkých dal postupne a hneď po tom, ako ho ostrihali a oholili, popraviť. Nakoniec však zostal iba jeden holič a tomu vladár sľúbil život a slobodu, ak neprezradí ono tajomstvo, ktoré stálo už toľko životov — chán mal oslie uši! Holič sľub dodržal dlhé roky, no potom zrazu sa už nedokázal opanovať a o oslích ušiach porozprával aspoň hlbokej kamennej studni... Jeho slová ozvenou doznievali v kamenných útrobách studne, hovori sa v povesti, ako ju zachytil sovietsky publicista S. V. Uzin. Len čo však doznela posledná ozvena, v hlbinách studne čosi zašumelo, zovrelo, zašprachotalo... Hluk narastal neuveriteľne rýchlo. A zrazu cez okraj studne sa vyvalil mocný a dravý prúd vody, ktorý s hrozivou rýchlosťou zaplavoval okolie. Voda sa valila a valila. Zaplavovala polia, Lúky, dediny, mestá. Nevedno, ako dlho trvalo, kým stúpla do takých výšok, v akých je dnešná hladina jazera. Potopu nik neprežil. Všetci boli za živa pochovaní v temnom vodnom prepadlisku, ktoré sa dnes nazýva Issyk - Kur. Toľko povesť. Vysvetlenie vedcov znie, samozrejme, ináč, i keď, pravda, existuje viac verzii. Podľa jednej napísal S. V. Uzin, nálezy sú stopami po pustošení, ktoré tam po sebe zanechali nájazdy Džingischánových hôrd. Onedlho po týchto nájazdoch voda jazera z doteraz neznámych príčin stúpla a zaplavila zrúcané osady a mestá. Druhá verzia hovorí i o tom, že hladina jazera sa postupne dvíhala a ľudia sa sťahovali vyššie na svahy hôr. Lenže prečo potom nálezy pod vodou svedčia o tom, že ľudia náhlivo opúšťali svoje príbytky a zanechávali po sebe všetko v zmätku a neporiadku ? Najpravdepodobnejšia je tretia verzia. Podľa nej kedysi dávno došlo v týchto končinách ku geologickej katastrofe, k prudkému zemetraseniu a zosunom pôdy, a tie spustošili všetku miestnu civilizáciu. Takéto tektonické zmeny sú oddávna príznačné pre tunajšie masívy horstva Tchien-šan (Ťan-šan). S katastrofou zrejme súvisel aj prieval spodných vôd Či prameňov, uväznených predtým v skalných masívoch, ktoré zaplavili celé údolie medzi hrebeňmi Kungei-Alatau a Ter-skei-Alatau.
Smer toku - naspäť
Sovietska rieka ŠUJA (pramení v jazere Ukšozere v Karélii) je dozaista jedinou riekou na svete, ktorá tečie — naspäť. Každý rok mení smer svojho toku pätnásť až dvadsať ráz a nakoniec sa vlieva späť do spomínaného jazera. Tento zaujímavý jav spôsobujú periodické výkyvy v intenzite prameňov, ktoré napájajú jazero i rieku. Keď ich činnosť slabne, hladina jazera klesá a rieka sa obracia späť. Ďalšia zaujímavá rieka v Sovietskom zväze Delkju prameni vo východosibírskych horách Suntar-Chajata a jej dve ramená vtekajú podobne ako 11 spomínané odtoky nášho - hrázného rybníka — do dvoch morí. Pravé rameno Delkju Ochotská smeruje na juh a ústi do Ochotského mora, druhé rameno Delkju Kujdusunská sa vlieva do rieky Kujdusunu a tá do Indigirki, ktorá vteká do Severného radového oceánu.
Prekvapujúce správy
Naša zem je obrovská a kto by vyrátal všetky kuriózne rieky a jazerá na jej povrchu? Bolo by to dosť ťažké — i preto, že noviny a zemepisné časopisy na celom svete občas uverejňujú správy o objavoch ďalších zvláštnych jazier a riek. Omnoho častejšie však oznamujú nové a zaujímavé fakty o už známych jazerách a riekach:
- Nórski geológovia objavili asi 200 km od Oslo, v provincii Telemark, pod sladkovodným jazerom Tokk „jamu" so 7,5 mil.m3 slanej morskej vody. lde o najväčšiu geologickú záhadu svojho druhu... (1961)
- K zvláštnostiam jakutskej tajgy patri aj Kachinajdachské, tzv. „ohnivé" jazero neďaleko Vilujska. Prezývku „ohnivé" dostalo podľa toho, že na jeho brehoch vidno polámané, napoly spálené stromy, kusy uhoľnej strusky a priam ako v peci vypálené hrudy hliny. Legenda o tom vraví, že jazero kedysi horelo. Vedci dlho nevedeli vysvetlit túto záhadu. Nakoniec však dali za pravdu legende. Podľa geologických výskumov totiž jazero vzniklo na mieste veľkého podzemného požiaru. Pred 2000, možno 3000 rokmi vznikol v hĺbke 50 metrov samo-zápal kamenného uhlia. Keď uhlie zhorelo, pôda sa zosunula a jamu zaplnila voda. V priestoroch pod jazerom sa nahromadila voda a plyn. Keď sa podzemný plameň - dostal k týmto miestam, plyn sa vznietil a vzniknuté vodné pary spôsobili obrovské výbuchy. Vlny jazera polámali stromy, oheň ich zapálil a spiekol okolitú hlinu. (1964).
- Začiatkom septembra začala pracovať dočasná vedecká výskumná stanica vedená sovietskym vedcom lgorom Zotikovom na jazere Vanda, pri antarktickej základni USA Mack Muerdo. Nedávno tam totiž objavili v päť a pol kilometrovom jazere pod hrubou vrstvou radu v 60 m hĺbkach vrstvy vody, ktoré dosahujú + 25 st.Celzia! Ďalšie merania ukázali, že slanosť vody dosahuje 15-násobok slanosti morskej vody. Teraz skúmajú vedci ďalšie úkazy, ktoré osvetlia pôvod tohto záhadného úkazu v chladnej Antarktíde. (1965)
- Sto kilometrov dlhé a 60 km široké je podzemné sladkovodné jazero, ktoré objavili nedávno sovietski geológovia neďaleko hlavného mesta Kazašskej SSR Alma-Aty. Teplota jazernej vody dosahuje na niektorých miestach 40 — 42 stupňov Celzia. Odborníci ju preto navrhujú využiť v alma-atských domácnostiach, pri zavlažovacích prácach a v živočíšnej výrobe v kazašských kolchozoch. (1971)
- Tri teplé jazerá objavili vo výške 2100 metrov nad morom v horách severného Ťan-šanu. Na dne jazier má voda teplotu až 50 stupňov Celzia! Jazerá napájajú prúdy mineralizovanej vody so zvýšeným obsahom soli a siro-vodika stúpajúce z veľkej hĺbky tektonickou trhlinou v zemskej kôre... (1972)
- Slané Belasé jazero na juhu púšte Karakum v Turkménsku skrýva dodnes neobjasnenú záhadu. Jeho vrchná voda sa aj za najväčších, páľav zohrieva iba nepatrne, naproti tomu teplota vody v hĺbke a na dne jazera dosahuje až 50 stupňov Celzia, a to dokonca aj v zime, keď povrch jazera pokrýva hrubá vrstva ľadu. Spočiatku si vedci mysleli, že tento jav zapríčiňujú teplé žriedla, no výskumom zistili, že ich tam niet. Sovietski odborníci sa nazdávajú, že vysokú teplotu vody na dne vyvolávajú mnohé minerály. Teplo preberajú zo zemského povrchu ohrievaného slnkom a uskladňuiú ho v hĺbke. (1973)
Zdroj: Časopis Elektrón
