RetroMánia

A Hard Day's Night

alebo po slovensky povedané ťažký deň, bol film v ktorom som prvý krát v bývalom Československu na vlastné oči uvidel THE BEATLES. Ja dieťa socializmu bez hudobného povedomia, chlapec z lazov mimo dosah rakúskych, alebo nemeckých hudobných staníc som nemal do vtedy ani poňatia, že existuje skupina s tak skvelou hudbou. Až kým ma kamarát v ten pamätný deň (len škoda, že už neviem, koľkého to vlastne bolo) nevytiahol "násilím" do kina, že poďme - čo budeme robiť na "intráku" že dávajú voľajaký hudobný film s Beatles. Nuž slovo dalo slovo, dali sme dokopy desať korún a kúpili sme si lístky v Banskej Bystrici do miestneho  kina. Už si nepamätám, ako sa volalo, ale viem, že bolo blízko takzvaného "nároďáku". Teda veľmi blízko u divadla v uličke smerom k pamätníku SNP. Banskobystrickí domorodci už určite vedia o ktorom kine hovorím.  A keďže to bolo pred viac ako tridsiatimi rokmi, neviem či to kino ešte "stojí", alebo už zaniklo, ale zaujímalo by ma to, či sa mi oplatí navštíviť po rokoch Banskú Bystricu a postaviť sa pred jeho hlavný vchod.  Bystričana! Oplatí sa mi to? Nájdem ho tam ešte?

Skvelá hudba a anglický humor v podaní štyroch známych spevákov: Johna Lennona, Paula McCartneyho, Georga Harrisona a Ringa Star tak to boli plagáty pred kinom. Priznám sa dnu som šiel dosť unudene veď som bol zvyknutý na tie filmové "trháky" reálneho socializmu, keď som chodieval do kina len s frajerkou, pretože to bolo jediné lacné a teplé miesto kde sa dalo v zime prichýliť. Ale dnes to bola pánska jazda. A musím sa priznať, bola to parádna jazda. Jazda s Beatles!

Wikileaks - odhalenia

Tajné služby šli v dobách hlbokého socializmu akosi mimo nás, pretože hádam žiaden z obyčajných ľudí, ktorý riadne pracoval a žil a dovolenkoval v spriatelených socialistických štátoch pri mori so socialistickou morálkou v podstate ani nevedel čo sa deje u "sesedov". Teda politicky. Tí z nás, ktorí pracovali v štátnej správe, lepšie povedané v armáde, alebo v zložkách verejnej bezpečnosti predsa len mali nejaké informácie, ale keďže v tej dobe bolo všetko prísne utajované, len málo čo sa dostalo "vonku". No väčšinu ľudí aj tak zaujímali len politické vtipy,  klebety (dnes je klebatami naplnená bulvárna tlač od zhora až dolu a patrí medzi hádam najnakupovanejšie denníky) a teda najzaujímavejšie boli odhalenia typu, že vedúci dieľne má pomer s tou a tou a v pracovnom čase, robili inú šichtu a že Jano neprišiel dva dni do roboty, pretože bola výplata a že Miro včera prepašoval cez vrátnicu dve vrecia cementu, ale o CIA a KGB sa vedelo asi toľko, ako od jednej z najrozšírenejšej informačnej služby ľudu - JPP (jedna pani povedala). Teda nič podstatné.
Studená vojna bola skutočne studená a len málo kto si to vlastne v tej dobe z nás obyčajných ľudí uvedomoval čo to vlastne obnášalo. Ploty na hraniciach, do kapitalistickej krajiny sa obyčajný smrteľníik na dovolenku, alebo za príbuznými dostal jeden zo stovky a až po rokoch sa človek dozvedel také veci, nad ktorým len krútil hlavou a hovoril si - je toto možné? To presa nemôže byť pravda! Ale bola. Bohužiaľ.  A prečo sa vraciam na stránkach retrománie k studenej vojne? Nuž ani nie tak z nostalgie, skôr z pohľadu wikileaks, pretože si myslím, že sa schyľuje k ďalšej studenej vojne. A čo s tým má retrománia.sk ?

Ako sa žilo študentom v Bratislave v Mlynskej doline v roku 1982

Vysokoškolské centrum Mlynská dolina je najväčšie centrum študentských internátov na Slovensku. Nachádzajú sa tu 4 internáty od viacerých autorov so vzájomným prepojením do jedného urbanistického celku. Výstavba vysokoškolského areálu v Mlynskej doline prebiehala v štyroch etapách. Objekt pozostáva z osemnástich objektov s terasovitým usporiadaním a priestormi pre oddych. Vstupné priestory, správa a dozor, ubytovanie, spoločenský úsek, úsek služieb, hospodárska a stravovacia časť. Izby pôvodne jedno a dvojlôžkové s umývadlom v malej predsienke sa zmenili z dôvodu nepostačujúcich kapacít na dvoj a trojlôžkové. Sanitárne vybavenie ako aj sklad bielizne, práčovňa a kuchynka v spoločnom priestore s dennou miestnosťou sú umiestnené v strede objektu a jednotlivých poschodiach. Počet ubytovaných študentov predstavuje každoročne približne 10 000 - 15 000 študentov z celého Slovenska a zahraničia. A ako sa žilo študentom v takomto kolose v osemdesiatych rokoch minulého storočia?

Posledná Spartakiáda 1985

Bol som na poslednej spartakiáde v histórii bývalého Československa. Ako príslušník Československej ľudovej armády. Hádam aj dnes by som našiel tú plechovú značku na ktorej som na Strahove stál v bielych trenírkach a  keckách. A hádam by sa mi ešte podarilo odcvičiť prvých pár taktov z vojenskej skladby. Dnes na to spomínam už len s úsmevom. Na ubytovanie na Vypichu (vojenské mestečko v Břevnově na Vypichu pod Bílou horou), na tie prebdené noci plné nácvikov, na podávanie raňajok večer o jedenástej, na povinné jedenie "vitamínových" tabliet podávaných s jedlom pod dozorom dôstojníkov, na čaje plné bromu, na tých zranených chalanov, ktorí nám občas spadli pri letkách "z neba" a ktorých sme nestihli zachytiť (nie vždy sa nám podarilo správne narátať do taktov hudby a súčasne sa pohybovať podľa predpísaného scenára), tej cesty do Prahy vo vlaku, keď sme spali na zemi aj v uličkách vagónov, pretože pre vojaka spací vozeň v tej dobe bol  veľký prepych, ale bolo na tom niečo pekné. Najkrajší na tom celom bol vždy ten záver keď sme docvičili  pred plným Strahovom. Keď zaburácal celý 300 tisícový štadión - tak v tej chvíli človek zabudol na tie mesiace driny, na tie poháre piva, ktoré nemohol na vychádzke vypiť, pretože nás nikam nepúšťali a nacvičovalo sa 3 krát v priebehu  24 hodín i v rámci osobného voľna vojakov a to hlavne v noci, pretože civili nacvičovali cez deň, my armáda prevažne v noci, ale pocit stáť v 300 tisícovom strahovskom kotli  hádam zažil len Rolling Stones, ktorý tu v postsocialistickej ére koncertoval a JA.

Televízna reklama za socializmu nepatrila medzi tie najpôsobivejšie

Pretože v podstate ani nebolo čo reklamovať, keďže žiadny zo socialistických podnikov netrpel konkurenciou v takom slovazmysle, ako ju poznáme dnes. No pri pohľade na tie dnešné , kde človeku neustále omieľajú vynikajúce šampóny bez lupín, super prášky na pranie, najvýhodnejšie paušály, telefóny a tablety za euro a lahodnú chuť margarínu, sa u mňa z toho celého vytvára averzia, pretože sledovať reklamné bloky každých 15 - 20 minút je neúnosné. Chápem že reklama tvorí najväčší zdroj príjmov z televízneho vysielania, ale tá socialistická mala niečo do seba. A prečo? Nuž nebola vysielaná násilne, nebolo pri nej potrebné vypínať zvuk, pretože hlasitosť pri spustení reklamného bloku zobudí i "mŕtveho" ale hlavne sa človek z reklamy za čias reálneho socializmu dozvedel, aké sú novinky v našich maloobchodných predajniach a prečo to v tom našom obchode nie je. Ale to zas nie je tak úplne pravda, všetko sa dalo kúpiť, len občas ten nejaký tovar bol bohu žiaľ pod "pultom". Takmer všetko, čo nás obklopuje, prešlo od čias socializmu  výraznými zmenami. Značkové oblečenie, značková obuv, autá, bicykle, práčky, farebné televízory už dávno nie sú podpultovým tovarom a netreba na ne čakať v radoch či poradovníkoch, ako za starých čias. Vyberať si môžeme z čohokoľvek. Len na to treba mať peniaze. Teda dostatok peňazí. Fádne socialistické obaly výrobkov dnes reklamný biznis nahradil lákavým, pestrofarebný a príťažlivým dizajnom. A aké boli reklamy za socializmu?

Slovenský Biskvit Debouche

alebo inak povedané nápoj pre bohov, tak tak nejako by sa dala nazvať úroveň nášho pohostinstva v osemdesiatych rokoch. Bez urážky. Nechcem sa týmto výrokom dotknúť ľudí, ktorí si svoju prácu vykonávali poctivo, ale ak sa na to pozriem z nadhľadu, tak unavených čašníkov som stretával stovky. A fiškúsov, desiatky. Vybral som pre vás filmovú ukážku ktorej prostredníctvom sa chcem vrátiť k obdobiu, keď veľa vecí bolo takých, ako by som to povedal - takých rovnakých a jednotvárnych. My  skôr narodení môžeme donekonečna porovnávať časy pohostinstva tej doby a dneška. V globálnej rovine došlo k jasnému posunu vpred a vo väčšine prevádzok už dnes platí to známe - náš zákazník náš pán. Teda samozrejme v závislosti od poberanej mzdy čašníka (na ktorého narazíte) a na ktorom hneď vidíte, ako je zaplatený. Aj dnes tak, ako aj za starých čias sedíme si  za jedným stolom a sme si rovní, poniektorí rovnejší, iní sú zas z tak vysokej spoločnosti, že  nevedia čo so sebou. A na takýchto ľudí mal v tej dobe každý dobrý čašník vždy eso v rukáve. A aké to bolo eso?

Koncepcia osobných automobilov

sa u hlavných európskych výrobcov koncom 70. rokov orientovala na pohon prednej nápravy s priečne uloženým motorom. Vozidlá s takouto koncepciou dosahovali menšie rozmery, nižšie hmotnosti a nižšiu spotrebu. Po neúspešných rokovaniach Škodovky s firmami Volkswagen, Renault, Fiat o kúpe licencií a technológie na výrobu takejto koncepcie vozidla, sa Škoda rozhodla uskutočniť vlastný vývoj vozidla s poháňanou prednou nápravou. Automobil po prvý krát predstavili v roku 1987 na strojárskom veľtrhu v Brne. Pre Československo znamenal Favorit veľký krok vpred. Stal sa jediným automobilom v bývalých komunistických štátoch, ktorý svojimi vlastnosťami sa mohol vo svojej triede postaviť vedľa západoeurópskych áut.

Škoda Super Sport Ferat Prototyp dvojmiestného kupé s odklopným strednom dielom karosérie

Motor uprostred pred zadnou nápravou a pohonom zadných kolies. Laminátová karoséria s kovovými výstuhami. Radový štvorvalec (Škoda 110L Rallye) s rozvodom OHV, objem 1107 cm ³, vŕtanie 72 mm, zdvih 68 mm, kompresia 10,4, výkon 55 kW (75 koní) pri 6250 otáčkach za minútu, krútiaci moment 81 Nm pri 5250 otáčkach za minútu. Štvorstupňová prevodovka, rázvor 2500 mm, rozchod 1310/1300 mm, vonkajšie rozmery 4060x1640x1120 mm, hmotnosť 898 kg, maximálna rýchlosť 180 km/hod, zrýchlenie na stovku za 15,3 s. Voz bol postavený vývojom AZNP za spolupráce ďalších firiem. Škoda 110 Supersport, typ 724, podľa slávneho filmu prezývaný "Ferat", bol vyrobený v Kvasinách na báze vozidla Škoda 110 R. Podľa pamätníkov a zamestnancov Kvasiny bol vyrobený iba jediný kus.

Sexmisia film z poľskej produkcie ktorá sa objavila v kinách bývalého Československa v roku 1985

Alebo 1986 a vyvolala u publika veľké ovácie. Socialistické tabu vo filmovej nahote bolo nakoniec zdárne prelomené a táto filmová komédia si myslím patrí k tomu najlepšiemu, čo poľská kinematografia v tej dobre nafilmovala. Hlavní hrdinovia, dobrovoľníci Max a Albert sa po umelom zmrazení tela prebúdzajú o "niečo" dlhšie, než ako to plánoval pôvodný vedecký experiment. Ich šok je dvojnásobný, pretože sa ocitli v 21. storočí, v novom spoločenstve, kde žijú len ženy. Muži na Zemi vyhynuli, ženy sa stali úplne sebestačnými a silnejšie pohlavie - teda muži  sú nepriateľom číslo jedna. Max a Albert sú tak proti svojej vôli považovaní za akési nepohodlné fosílie a hrozí im to najhoršie. Smrť, alebo násilná premena v ženy.

Pražský výběr hudobná legendá 80. rokov za hlbokého socializmu

Dnes som započul  skladbu z oných starých čias z hviezdnej éry tejto skupiny a rozhodol som sa, že si ju na týchto stránkach retrománie aspoň v stručnosti pripomeniem. Pražský výběr bola česká hudobná formácia, ktorá sa začala formovať v polovici 70' rokov v Prahe ako odnož jazz rockového Pražského Big Bandu. Snaha združenia vyvrcholila v roku 1978, kedy po vydaní albumu Žízeň došlo k jeho zániku. V roku 1980 gitarista Michal Pavlíček navrhol bývalému členovi Pražského výběru Michaelovi Kocábovi spoluprácu na projekte, ktorý by niesol názov „Pražský výběr“. Ku skupine sa vtedy pripojil Kocábov dlhoročný spoluhráč Ondřej Soukup (basová gitara) a spevák Jiří Tomek.