RetroMánia

Malá privatizácia československej ekonomiky z centrálne plánovanej na trhovú ekonomiku v rokoch 1990 – 1993 znamenala riadený odpredaj štátneho majetku súkromníkom. Išlo podľa slov vtedajšej politickej garnitúry o predaj menších prevádzkových jednotiek, ako boli reštaurácie, maloobchodná sieť a komunálnych služieb. Malá privatizácia mala za cieľ vytvoriť podnikateľskú verejnosť v Československu a teda neštátne zefektívniť a služby, ktoré obyvateľstvo tak za socializmu kritizovalo. Do malej privatizácie vstúpili rôzny ľudia, rôzne politické strany s jediným cieľom. Sprivatizovať čo možno najväčší objem majetku. Nedomyslený mechanizmus celej privatizačnej mašinérie pripravil štátnu pokladnicu o mnoho miliónov Kčs. Počas prvých dní privatizácie sa majetok privatizovaných prevádzok vydražili spravidla za cenu vyššiu než bol úradný odhad. Okamžite však do hry vstúpili najrôznejší pseudopodnikatelia a politici, ktorí rôznymi metódami a praktikami riadili proces privatizácie a tak prichádzali k nemalým majetkom pod ich skutočnú nominálnu i trhovú hodnotu.

Košická televízna relácia Zlatá brána

mala v dobe jej televízneho vysielania pomerne slušnú sledovanosť. Možno to bolo aj tým, že okrem dvoch televíznych okruhov nebolo čo vlastne pozerať a tak ako dieťa som si v tej dobe vytváral svoju vlastnú predstavu o Super Stars prostredníctvo televíznej relácie Zlatá brána.

Zlatá brána otvorená, zlatým kľúčom podoprená, kto do nej vojde, jabĺčko nájde, či je ona, či je on, nepustím ho z brány von.

Nádherná básnička, že? Pri nej sa mi vynára veľa spomienok, keď sme sa ako decká hrávali túto hru a naše mamičky nám odriekávali slová tejto básničky. A ja som dnes pri potulkách internetom narazil na jedno z videí na yuoutube a tak som sa rozhodol, že napíšem tento článok. Síce krátky, ale každá spomienka sa ráta. No nie? Tak si zaspomínajte spolu so mnou.

Ženy včera a dnes sú určite diametrálne rozdielnou kapitolou v živote muža

Teda dúfam, že so mnou súhlasíte milí páni! Na porovnanie rozsahu emancipácie našich žien z rokov osemdesiatych a počiatkov 21. storočia som nie náhodou vybral ukážku z krásneho slovenského filmu - Pásla kone na betóne, ktorý režíroval Štefan Uher a scenár napísala Milka Zimková. Ak porovnám emancipovanosť žien na základe výrokov z filmu, teda ako sa javí ženská emancipácia za socializmu a mojím videním sveta žien, opýtam sa. Zmenilo sa niečo? Sú tie ženy dnes iné?

Vrchní, prchni. Vyobrazenie ducha socialistických pohostinstiev.

Tí skôr narodení si určite pamätajú na obdobie za socializmu, keď dovolať sa čašníka, aby vás obslúžil v reštaurácii, alebo v bare bolo občas neľahkou úlohou. A ak človek narazil na takéhoto čašníka, hneď mal po nálade. Občas takýto zamestnanci socialistických pohostinstiev pripomínali ľudí na nútených prácach a dosť často sa človek stretával s ich neochotou urobiť takmer čokoľvek, čo mali vo svojej náplní práce. Samozrejme česť výnimkám. Ale tých výnimiek bolo skôr, ako šafránu. Film režiséra Ladislava Smoliaka je krásnym obrazom socialistického pohostinstva tých čias, keď väčšina ľudí chodila do práce, ako na nútené roboty. A dosť často sa tradovalo, moc sa nenarobiť, ale hlavne dobre zarobiť. A pri vyúčtovaní vám čašníci občas zarátali aj dátum, aby sa tringelt  maximalizoval. Stretnúť dnes unudeného a znechuteného čašníka je hádam už len zázrakom. Teda ak porovnáme pomer zamestnancov socialistických pohostinstiev s tými dnešnými. Je dobré, že na tieto tienisté obdobie dnes už možno spomínať len s úsmevom. A o úsmeve je aj film Vrchní, prchni! Stojí zato si ho znova pozrieť a zaspomínať si.

Knikupec Dalibor Vrána nemá ľahký život. Je miláčikom žien a pretože je Dalibor mužom činu, značnú časť jeho poctivo nadobudnutého zárobku prehltne alimenty. Svoju hrozivú finančnú situáciu sa rozhodne vylepšiť spôsobom úplne originálnym. Využije toho, že si ho ľudia v reštauráciách často pletú s čašníkom a začne inkasovať. Netrvá dlho a stane sa nepolapiteľným fantomom pražských a neskôr i mimopražských reštaurácií, postrachom liknavých čašníkov. Je stále odvážnejší a úspešne sa mu darí pred manželkou i okolím maskovať zdroj príjmov tvrdením, že si zarába v nočných podnikoch hrou na husle. V Karlových Varoch sa mu podarí husársky kúsok, keď zorganizuje naháňačku miestnych čašníkov sám na seba. Lenže ako sa hovorí, tak dlho sa chodí pre vodu, až sa ucho utrhne.

Arnold Schwarzenegger alias Terminator

Robot z budúcnosti, ktorý prišiel vykonať zločin tisícročia, aby sa ľudstvo už nikdy v budúcnosti znova nepostavilo na nohy. Kto by nepoznal jeden z najúspešnejších komerčných filmov z roku 1984. Dnes ho poznáme už, ako  starú dobrú filmovú klasiku. Ale viete si predstaviť, ako to vyzeralo v tých časoch v Československu? Film v tej dobe videla hádam len hŕstka vyvolených, ktorým sa pašovali videokazety z poza hraníc. Aj videoprehrávačov bolo v tej dobe, ako šafránu a ten kto ho mal, tak bol bohémom. Ale v každom prípade sa vyplatilo vlastniť ho a mať súčasne dobré distribučné kanály z vonku, alebo známych, ktorí zas mali ďalších známych a ktorí vedeli za mierny bakšiš preniesť cez čiaru aj hitovky tipu Terminator, ktoré (ako inak) boli kópie originálov aj s pôvodným dabingom. Ale aj ten jednohlasový dabing mal v podstate svoje čaro. Pamätáte sa na to?

A Hard Day's Night

alebo po slovensky povedané ťažký deň, bol film v ktorom som prvý krát v bývalom Československu na vlastné oči uvidel THE BEATLES. Ja dieťa socializmu bez hudobného povedomia, chlapec z lazov mimo dosah rakúskych, alebo nemeckých hudobných staníc som nemal do vtedy ani poňatia, že existuje skupina s tak skvelou hudbou. Až kým ma kamarát v ten pamätný deň (len škoda, že už neviem, koľkého to vlastne bolo) nevytiahol "násilím" do kina, že poďme - čo budeme robiť na "intráku" že dávajú voľajaký hudobný film s Beatles. Nuž slovo dalo slovo, dali sme dokopy desať korún a kúpili sme si lístky v Banskej Bystrici do miestneho  kina. Už si nepamätám, ako sa volalo, ale viem, že bolo blízko takzvaného "nároďáku". Teda veľmi blízko u divadla v uličke smerom k pamätníku SNP. Banskobystrickí domorodci už určite vedia o ktorom kine hovorím.  A keďže to bolo pred viac ako tridsiatimi rokmi, neviem či to kino ešte "stojí", alebo už zaniklo, ale zaujímalo by ma to, či sa mi oplatí navštíviť po rokoch Banskú Bystricu a postaviť sa pred jeho hlavný vchod.  Bystričana! Oplatí sa mi to? Nájdem ho tam ešte?

Skvelá hudba a anglický humor v podaní štyroch známych spevákov: Johna Lennona, Paula McCartneyho, Georga Harrisona a Ringa Star tak to boli plagáty pred kinom. Priznám sa dnu som šiel dosť unudene veď som bol zvyknutý na tie filmové "trháky" reálneho socializmu, keď som chodieval do kina len s frajerkou, pretože to bolo jediné lacné a teplé miesto kde sa dalo v zime prichýliť. Ale dnes to bola pánska jazda. A musím sa priznať, bola to parádna jazda. Jazda s Beatles!

Wikileaks - odhalenia

Tajné služby šli v dobách hlbokého socializmu akosi mimo nás, pretože hádam žiaden z obyčajných ľudí, ktorý riadne pracoval a žil a dovolenkoval v spriatelených socialistických štátoch pri mori so socialistickou morálkou v podstate ani nevedel čo sa deje u "sesedov". Teda politicky. Tí z nás, ktorí pracovali v štátnej správe, lepšie povedané v armáde, alebo v zložkách verejnej bezpečnosti predsa len mali nejaké informácie, ale keďže v tej dobe bolo všetko prísne utajované, len málo čo sa dostalo "vonku". No väčšinu ľudí aj tak zaujímali len politické vtipy,  klebety (dnes je klebatami naplnená bulvárna tlač od zhora až dolu a patrí medzi hádam najnakupovanejšie denníky) a teda najzaujímavejšie boli odhalenia typu, že vedúci dieľne má pomer s tou a tou a v pracovnom čase, robili inú šichtu a že Jano neprišiel dva dni do roboty, pretože bola výplata a že Miro včera prepašoval cez vrátnicu dve vrecia cementu, ale o CIA a KGB sa vedelo asi toľko, ako od jednej z najrozšírenejšej informačnej služby ľudu - JPP (jedna pani povedala). Teda nič podstatné.
Studená vojna bola skutočne studená a len málo kto si to vlastne v tej dobe z nás obyčajných ľudí uvedomoval čo to vlastne obnášalo. Ploty na hraniciach, do kapitalistickej krajiny sa obyčajný smrteľníik na dovolenku, alebo za príbuznými dostal jeden zo stovky a až po rokoch sa človek dozvedel také veci, nad ktorým len krútil hlavou a hovoril si - je toto možné? To presa nemôže byť pravda! Ale bola. Bohužiaľ.  A prečo sa vraciam na stránkach retrománie k studenej vojne? Nuž ani nie tak z nostalgie, skôr z pohľadu wikileaks, pretože si myslím, že sa schyľuje k ďalšej studenej vojne. A čo s tým má retrománia.sk ?

Ako sa žilo študentom v Bratislave v Mlynskej doline v roku 1982

Vysokoškolské centrum Mlynská dolina je najväčšie centrum študentských internátov na Slovensku. Nachádzajú sa tu 4 internáty od viacerých autorov so vzájomným prepojením do jedného urbanistického celku. Výstavba vysokoškolského areálu v Mlynskej doline prebiehala v štyroch etapách. Objekt pozostáva z osemnástich objektov s terasovitým usporiadaním a priestormi pre oddych. Vstupné priestory, správa a dozor, ubytovanie, spoločenský úsek, úsek služieb, hospodárska a stravovacia časť. Izby pôvodne jedno a dvojlôžkové s umývadlom v malej predsienke sa zmenili z dôvodu nepostačujúcich kapacít na dvoj a trojlôžkové. Sanitárne vybavenie ako aj sklad bielizne, práčovňa a kuchynka v spoločnom priestore s dennou miestnosťou sú umiestnené v strede objektu a jednotlivých poschodiach. Počet ubytovaných študentov predstavuje každoročne približne 10 000 - 15 000 študentov z celého Slovenska a zahraničia. A ako sa žilo študentom v takomto kolose v osemdesiatych rokoch minulého storočia?

Posledná Spartakiáda 1985

Bol som na poslednej spartakiáde v histórii bývalého Československa. Ako príslušník Československej ľudovej armády. Hádam aj dnes by som našiel tú plechovú značku na ktorej som na Strahove stál v bielych trenírkach a  keckách. A hádam by sa mi ešte podarilo odcvičiť prvých pár taktov z vojenskej skladby. Dnes na to spomínam už len s úsmevom. Na ubytovanie na Vypichu (vojenské mestečko v Břevnově na Vypichu pod Bílou horou), na tie prebdené noci plné nácvikov, na podávanie raňajok večer o jedenástej, na povinné jedenie "vitamínových" tabliet podávaných s jedlom pod dozorom dôstojníkov, na čaje plné bromu, na tých zranených chalanov, ktorí nám občas spadli pri letkách "z neba" a ktorých sme nestihli zachytiť (nie vždy sa nám podarilo správne narátať do taktov hudby a súčasne sa pohybovať podľa predpísaného scenára), tej cesty do Prahy vo vlaku, keď sme spali na zemi aj v uličkách vagónov, pretože pre vojaka spací vozeň v tej dobe bol  veľký prepych, ale bolo na tom niečo pekné. Najkrajší na tom celom bol vždy ten záver keď sme docvičili  pred plným Strahovom. Keď zaburácal celý 300 tisícový štadión - tak v tej chvíli človek zabudol na tie mesiace driny, na tie poháre piva, ktoré nemohol na vychádzke vypiť, pretože nás nikam nepúšťali a nacvičovalo sa 3 krát v priebehu  24 hodín i v rámci osobného voľna vojakov a to hlavne v noci, pretože civili nacvičovali cez deň, my armáda prevažne v noci, ale pocit stáť v 300 tisícovom strahovskom kotli  hádam zažil len Rolling Stones, ktorý tu v postsocialistickej ére koncertoval a JA.

Televízna reklama za socializmu nepatrila medzi tie najpôsobivejšie

Pretože v podstate ani nebolo čo reklamovať, keďže žiadny zo socialistických podnikov netrpel konkurenciou v takom slovazmysle, ako ju poznáme dnes. No pri pohľade na tie dnešné , kde človeku neustále omieľajú vynikajúce šampóny bez lupín, super prášky na pranie, najvýhodnejšie paušály, telefóny a tablety za euro a lahodnú chuť margarínu, sa u mňa z toho celého vytvára averzia, pretože sledovať reklamné bloky každých 15 - 20 minút je neúnosné. Chápem že reklama tvorí najväčší zdroj príjmov z televízneho vysielania, ale tá socialistická mala niečo do seba. A prečo? Nuž nebola vysielaná násilne, nebolo pri nej potrebné vypínať zvuk, pretože hlasitosť pri spustení reklamného bloku zobudí i "mŕtveho" ale hlavne sa človek z reklamy za čias reálneho socializmu dozvedel, aké sú novinky v našich maloobchodných predajniach a prečo to v tom našom obchode nie je. Ale to zas nie je tak úplne pravda, všetko sa dalo kúpiť, len občas ten nejaký tovar bol bohu žiaľ pod "pultom". Takmer všetko, čo nás obklopuje, prešlo od čias socializmu  výraznými zmenami. Značkové oblečenie, značková obuv, autá, bicykle, práčky, farebné televízory už dávno nie sú podpultovým tovarom a netreba na ne čakať v radoch či poradovníkoch, ako za starých čias. Vyberať si môžeme z čohokoľvek. Len na to treba mať peniaze. Teda dostatok peňazí. Fádne socialistické obaly výrobkov dnes reklamný biznis nahradil lákavým, pestrofarebný a príťažlivým dizajnom. A aké boli reklamy za socializmu?