Čo sa teda nakupovalo za socializmu?
Potraviny
V potravinách tak ako i dnes potraviny. Najmä tie základné potraviny. Chlieb, pečivo, mlieko, maslo mäso, údeniny, zelenina a z času na čas bolo možné kúpiť i exotické ovocie. Potraviny boli v tej dobe cenovo oveľa dostupnejšie (ako dnes) a boli cenovo zvýhodňované oproti spotrebnému tovaru , pretože do potravín značnou cenovou mierou prispieval štát (dotoval najmä mliečne výrobky a hovädzie mäso). Spotrebný tovar mal výrazné slabiny, keďže plánované socialistické hospodárstvo pri svojich päťročniciach (rozumej výrobný úsek 5 rokov, počas ktorého sa zvyčajne vyrábal ten istý druh spotrebného tovaru za minimálnej inovácie, ktorý sa plánoval do výrobu na začiatku päťročnice) bola skostnatelá a to čo bolo moderné sa už v podstate začalo vyrábať, ako zastaralé. A preto tu boli predajne TUZEX (predajne zahraničného obchodu, v ktorých bolo možné nakupovať len za takzvané tuzexové poukážky a teda pre obyčajného smrteľníka nedostupné, pokiaľ si nezaobstaral na čiernom trhu takzvané bony) a v nich sa nakupoval tovar, ktorý práve "letel" vo svete. Z pohľadu mládeže šlo o moderný tovar (z dnešného pohľadu by sme ho možno nazvali tovarom IN). Aj keď možno málo kto vie, načo prioritne slúžili predajne TUZEX (len okrajovo a v skratke - na vytiahnutie devíz od pracovníkov, ktorí pracovali na zahraničných misiách - napríklad na montážach a boli zahraničnými firmami vyplácaní v časti valutami).
Liter polotučného mlieka stál dve koruny (asi 0.07 €) , liter plnotučného tri koruny (asi 0.10 €) , škatuľa trvanlivého mlieka v obale z tetrapaku bola za päť korún (asi 0.17 €), 250 gramov masla stálo desať korún (asi 0.33 €), litrová fľaša vína od 18 do 25 korún (asi 0.60 € - 0.83 €), kilogram kurčaťa 30 korún (asi 1 €), polievkové hovädzie mäso vyšlo na 21 korún (asi 0.70 €) a hovädzie zadné na 45 korún (asi 1.49 €).
Elektronika
TUZEX, tuzex a zase len TUZEX predstavoval inovácie a ako tak držal krok so svetom. O ostatných odvetviach (čo sa týka elektroniky) sa to v socialistickom Československu povedať nedalo. Aj keď musím reálne a zodpovedne napísať, že na trhu existovali ozaj i kvalitné výrobky (napríklad kotúčové magnetofóny, gramofóny, rádiá, niektoré kuchynské spotrebiče a chladničky) ich počet bol značne výrobne poddimenzovaný a nie raz sa na takéto výrobky čakalo buď v dlhých radoch pred obchodmi, alebo na poradovník, alebo sa dali kúpiť len ako podpultový tovar. Zvláštne, že? Dnes je mojim jediným obmedzujúcim faktorom pri nákupe - zostatkový finančný stav na bežnom účte. V tedy to bolo zostatkový stav na sklade.
Domácnosť
Ani tu to nebolo jednoduché. Všade mali takmer to isté. Počnúc nábytkom, výbavou domácnosti a obkladačkami do kúpeľne končiac. Nebolo to lacné a ešte toho bolo málo. Ak dnes prídete ako kutil do predajne napríklad Hornbachu, neviete, na čo sa máte skôr pozrieť. V časoch socializmu to bolo predovšetkým o úzkom profile a úplatkoch. Vôbec, stavbarina a zariaďovanie domácnosti bolo najkorumpovanejším socialistickým odvetvím. Ešte že lekárom (ako úplatok) stačila kašica, hus, alebo vajíčka. V obchode s tovarom (dnešného typu Hornbach) rozhodovali peniaze na ruku. Ak ste mali dostatok peňazí na úplatky a známych v obchde, alebo ste mali odvahu a ukradli ste čo sa dalo po sídliskových staveniskách, mali ste vyhrané. Ak sa vám dnes pošťastí nahliadnuť do starých vidieckych domov (v pôvodnom socialistickom stave) nájdete takmer v každom z nich skoro rovnaký nábytok, rovnaké obklady v kúpeľni, rovnakú dlažbu v chodbách a verandách, rovnaké hrnce, riady, lyžice, vidličky a ba dokonca i 40 ročné chladničky (a stále fungujú). Zas na druhej strane spotrebiče do domácnosti netrpeli takzvanými "kazítkami", ktoré sú dnes štandardom (akým si nepísaným pravidlom výdrže výrobku len počas záručnej doby, aby ste po jej uplynutí kúpili nový spotrebič, pretože výroba musí bežať a predávať sa tiež musí, aby sme mali z čoho všetci žiť), ale trpeli výrobnými, alebo konštrukčnými vadami. Ak sa výrobok naozaj podaril, mohol by byť v prevádzke hádam aj 100 rokov. Dodnes svieti prvá Edisonova žiarovka (žiarovku nainštalovali 18 júna roku 1901 na požiarnej stanici v Livermore), pretože nebola vyrobená pre konzum. Socialistická domácnosť mala asi podľa súdruhov tiež vydržať bez výraznej zmeny generačný cyklus. S novou generáciou pracujúcich by prišla nová socialistická domácnosť. Nový nábytok, nové spotrebiče, nové hrnce. Mali to proste vymyslené.
Konfekcia, textil, obuv, alebo časy šijacích strojov
A prečo čas šijacích strojov? Socialistická mládež a mladé manželstvá neboli spokojné s predávaným sortimentom (hlavne konfekciou). Kúpiť na svoju dobu čo považovali za moderné obliekanie, alebo moderný bytový textil bolo takmer nemožné. Teda okrem obchodov TUZEX. V socialistických obchodoch bol zakázaný sexepíl, prevládala "samá umelina", minusukne, alebo zvony (zvony boli nohavice, ktoré sa smerom k chodidlám rozširovali a preto sa nazývali zvony). Konfekcia z rifľoviny vládla Československom (bola považovaná za TOP módu a kto nemal čokoľvek z rifľoviny, považoval sa za nemožného) . Ale opäť z Tuzexu. Aj keď sa súdruhovia podujali vyrábať časť konfekcie práve z tohoto druhu materiálu, takmer nikto to nekupoval, pretože jej kvalita sa nedala porovnať s kvalitou konfekcie kúpenej v Tuzexe. Ja si napríklad pamätám, keď mi mama kúpila moje prvé rifle (tešil som sa z informácie že sa tak reálne skutočne stalo - možno rovnako, ako by som si dnes kúpil BMW rad 7) skoro som si nohy dolámal, kým so dobehol domov. A na moje obrovské sklamanie to boli rifle socialistické. Keď som si ich obliekol mal som pocit, že mám na nohách komínové rúry z 2 mm plechu. A príliš nepomohlo ani prvé vypranie. A tak som sa hanbil ukázať rovesníkom v takýchto rifliach pretože som vedel, že oni nosia tie tuzexové, obtiahnuté, vyšúchané modré rifle, ktoré ani zďaleka nevyzerali tak ako tie moje. A tak som naďalej chodil v hnedých tesilkách (so zvonmi).
Nastáva obdobie svojpomocnej produkcie. Zo západu (rozumej zo štátov západnej európy) sa v Československu začínajú objavovať časopisy pre šikovné krajčírky (jedným z nich bol i časopis BURDA STYLE) v ktorých bolo možné nájsť krajčírske strihy takmer na čokoľvek. Šili sa kostými, detské oblečenie a svet socializmu sa zdal opäť krajší a konfekčne pestrejší. Prišla móda gobelínov, móda farbenia tričiek, móda vlastnoručne vyrobených šálov, pulóvrov, ponožiek a mnoho ďalších produktov. V obchodoch sa objavovala konfekcia, ktorá sa vyrábala sériovo a plánovito "a až do posledných síl" sa prekonávali socialistické záväzky vo výrobe a tak sa sklady plnili a plnili a v obchodoch to aj tak vyzeralo. Ten, kto si chcel obliecť niečo krajšie, možno pohodlnejšie (a aby sa v tom cítil lepšie) musel využiť služieb všadeprítomných krajčírok, alebo požiadať šikovnú mamičku. Aj moja mamička bola šikovná domáca krajčírka. Aj keď pracovala v štátnom podniku na výrobu umelých vlákien (teda nepracovala, ako krajčírka) dokázala učiť ozaj všeličo.
Ale zas nemožno haniť všetko socialistické. Pamätám si napríklad na výbornú obuv. Tá vydržala ozaj veľmi veľa. Športová obuv to už bola iná kapitola, pretože dobrej športovej obuvi bolo ako šafránu a aj keď už bola, bola "nekresťansky" drahá. Takže jedinú kvalitnú obuv som dostal od štátu, ako reprezentant v basketbale, ktorú som nosil von len výnimočne a to len na rande, aby som stúpol v danej chvíli na cene. Veľmi kvalitné boli i napríklad kapce a nosili ich najčastejšie dôchodcovia. Neboli až tak drahé a boli pohodlné a teplé. Poltopánky sa nekupovali tak ako dnes. Vychádzkové (rozumej do slnečného počasia) a nevychádzkové (rozumej do dažďa) a zimné, jesenné, jarné a bohvie čo dnešný konzum ešte nevymyslí. Obuv za starých čias ozaj niečo vydržala. V zime v nej nebola zima, za dažďa vám nenatieklo a mohli ste také "klasické" pánske poltopánky nosiť v práci po celý rok až do zodretia. Dnes, ak si kúpim vychádzkové letné poltopánky, musím sa prezuť ak vonku začne pršať, pretože mi do nich natečie voda. Ak si kúpim zimné čižmy, musím si dobre pozrieť či sú určené do suchého, alebo mokrého snehu (alebo čľapkanice) inak dopadnem - veď viete ako. Univerzálnosť obuvi tak, ako to bolo za socializmu som dnes ja vo svojich skúsenostiach v obchodoch nenarazil (možno som len zabudol ísť do čínskeho obchodu). Čo je dobré, prežije. Hovorí sa. To čo bola dobré za socializmu, ale neprežilo.
Chuť konzumu na tanieri. Sortiment, predaj, podpultovky, alebo čo si dnes za svoje peniaze kúpim?
Odpoveď znie - VŠETKO. Všetko na čo si len dokážem spomenúť. Stačí len jediné. Mať dostatok zdrojov. Ak by som sa dnes mal rozhodnúť a disponoval by som strojom času, že či sa mám vrátiť do dôb socializmu a "znova si mohol užívať" chuť socializmu - nevrátil by som sa tam. Aj keď to bolo moje detstvo, moje chutné detské sny o zmrzline, na ktorú som takmer nikdy nemal dosť peňazí, o varenej čokoláde, ktorú som mohol jesť po kýbloch (pretože jej domáca výroba vyšla finančne lacnejšie než tabuľková - kupovaná) o vianočných kolekciách a salónkach, no život dnešného konzumu by som nevymenil. Nakupovať za socializmu potraviny bolo z môjho pohľadu jednoduchšie, ako dnes. Dnes (ak chcem dobre nakúpiť) musím veľa pri regáloch s potravinami stáť a čítať. Zloženie, éčka a ešte aj veci, ktorým vôbec nerozumiem a z rýchleho nakupovania ala socializmus - máte - nemáme sa stáva regálová filozofia - kúpiť nekúpiť s Einsteinovým videním sveta E = m.c na druhú, hlavne pre našich dôchodcov - zľavová potravinová turistika s letákmi v ruke (a následnou sa zvyšujúcou spotrebou vitamínových doplnkov na kĺby z čoho sa určite tešia hlavne lekárne). Vývoj proste nemožno zastaviť a ťažko uhádnuť, kam by nás socializmus doviedol, ak by "soudruzi neudělali chybu". Či by sme žili a pracovali pod vedením spoločnosti podobnej Severnej Kórei, alebo Číny (to by bol určite možno ten lepší variant) je z môjho pohľadu lepšie žiť v minulosti len RETRO spomienkach a spomínať na časy, keď v párkach bolo najpodstatnejšou zložkou mäso a cenový rozdiel medzi výrobkami tohoto sortimentu nebol až tak zarážajúci, ako je to dnes a že musím v regále vyhľadať z pomedzi niekoľkých výrobcov a výrobkov tú jedinú tresku, ktorá chutí rovnako ako za starých čias a ak mám chuť na staré dobré spišské párky, tak musím vysledovať toho výrobcu, ktorý ako tak dodržiava receptúru a to ešte si musím dať pozor na to, či práve tá výrobná šarža, ktorú si chcem kúpiť naozaj chutí, ako staré dobré spišské párky. Toto je svet konzumu. Je toho na mraky, kam sa človek pozrie, ale chuť socializmu to z môjho pohľadu nemá. Samozrejme česť výnimkách. A rovnako to bolo i za socializmu. Len mám pocit, že tých výnimiek je dnes čím ďalej tým menej. A že potravinový svet tam na západe od nás je podstatne lepší, ako u nás doma. Zelenina dozrieva v umelých atmosférach počas cesty kamiónmi, ovocie detto, pekárenské výrobky sa zväčša prifarbujú, aby imitovali kvalitu, hnedý cukor sa prezentuje ako kvalitnejší a predáva sa ako drahší (pričom výrobné náklady hnedého cukru sú nižšie, ako u bieleho - rafinovaného cukru). A štatisticky sa vyhodí do odpadu tisíce ton potravín po celej EU. To si ja za socializmu, ozaj nepamätám.
Najohrozenejšou skupinou dnešného konzumu sú asi dôchodcovia (ak teda nerátam ľudí žijúcich na hranici chudoby a na sociálnych dávkach). Ani za socializmu si väčšina dôchodcov tak povediac nemohla vyskakovať a dnes (aj keď sa situácia pomaly z roka na rok zlepšuje - ale aj to len pred voľbami) si tiež bohvie čo za svoj dôchodok dovoliť nemôžu. Aj keď to vyzerá, že ľudia vtedy mali kopec peňazí, netreba zabúdať, že priemerný plat mal v tom čase hodnotu dnešných asi šesťdesiat eur. A viete čo je v tomto smere paradox? Od nežnej revolúcie sa naši politici nesnažia robiť nič iné, ako "dobiehať a nedaj bože zázračne i predbehnúť" životnú úroveň našich západných susedov a viete kto v nemecku tvorí najväčšiu kúpnu silu obyvateľstva? Nie? Predstavte si, že dôchodcovia. A to (že vraj) až 40%.