RetroMánia

Čiernohronská železnica je úzkokoľajná lesná železnica s rozchodom 760 mm. Železnica sa tiahne na trase Chvatimech – Hronec – Čierny Balog – Vydrovo v Slovenskom rudohorí. Do roku 1982 bola značne rozvetvená a mala celkovú dĺžku 131,98 km. Trate železnice viedli údoliami Čierneho Hronu a jeho prítokov. V roku 1982 bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Čiernohronská železnica bola v roku 2011 vyhlásená za jeden zo siedmych divov Banskobystrického samosprávneho kraja. Železnica bola postupne vybudovaná od roku 1908 najprv Rakúskouhorskom a po roku 1918 ČSR. Zániku sa dožila v roku 1982, kedy súdruhovia komunistickej strany rozhodli, že všetko staré treba zniesť zo sveta a treba sa venovať len novým veciam a všetko - lokomotívy, vozne a koľajnice mali byť zošrtotované najneskôr do roku 1985. Táto železnica patri medzi posledné, ktorá dokázala v 80. rokov 20. storočia ešte v Československu ako tak fungovať. Nakoniec sa podarilo zachrániť 17 km trate - kmeňovú trať z Hronca do Čierneho Balogu spolu s časťami niektorých odbočiek. Trvalo však 13 dlhých rokov pokiaľ sa nadšencom pre túto lesnú železnicu podarilo v roku 1995 znova spustiť sezónnu prevádzku na kmeňovej trati medzi Čiernym Balogom a Hroncom.

Reklamy za socializmu predstavovali nenásilnú formu prezentácie výrobkov národného hospodárstva pre široké spotrebné masy. Reklám v tých časoch bolo na televíznych obrazovkách ako šafránu a v podstate vypĺňali vysielací čas medzi hlavným vysielaným programom, alebo spravodajstvom a od tých dnešný reklamných smrští, ktoré vídavame na televíznych obrazovkách mali ďaleko. Každé obdobie je niečim výnimočné a obdobie vysielania socialistických reklám k nim určite patrí. Dnes pri ich sledovaní sa u tých skôr narodených prejavia možno spomienky a úsmev na časy už dávno minulé, keď sa zväčša reklamoval len tovar, ktorý, priznajme si, nešiel priveľmi na odbyt, alebo šlo o sezónne produkty, akým bolo ovocie či zelenina zozbieraná z JRD.

Ing. Michal Kováč, CSc., prvý prezident Slovenskej republiky. Do tejto ústavnej funkcie bol zvolený dňa 15. februára 1993

Prezidentský mandát 1993 - 1998. Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Po ukončení školy pracoval v bankovníctve až do roku 1989. Od roku 1989 pracoval, ako poslanec Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia ČSSR, pričom v roku 1992 bol zvolený do funkcie jej predsedu. V rokoch 1989 až 1991 pôsobil, ako minister financií federálnej vlády. Funkčné obdobie Michala Kováča skončilo 2. marca 1998. Prezidentské právomoci následne odovzdal vláde Slovenskej Republiky. Úradujúcim prezidentom sa stal Vladimír Mečiar a Ivan Gašparovič.V roku 2000 mu prezident Rudolf Schuster prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

Malá privatizácia československej ekonomiky z centrálne plánovanej na trhovú ekonomiku v rokoch 1990 – 1993 znamenala riadený odpredaj štátneho majetku súkromníkom. Išlo podľa slov vtedajšej politickej garnitúry o predaj menších prevádzkových jednotiek, ako boli reštaurácie, maloobchodná sieť a komunálnych služieb. Malá privatizácia mala za cieľ vytvoriť podnikateľskú verejnosť v Československu a teda neštátne zefektívniť a služby, ktoré obyvateľstvo tak za socializmu kritizovalo. Do malej privatizácie vstúpili rôzny ľudia, rôzne politické strany s jediným cieľom. Sprivatizovať čo možno najväčší objem majetku. Nedomyslený mechanizmus celej privatizačnej mašinérie pripravil štátnu pokladnicu o mnoho miliónov Kčs. Počas prvých dní privatizácie sa majetok privatizovaných prevádzok vydražili spravidla za cenu vyššiu než bol úradný odhad. Okamžite však do hry vstúpili najrôznejší pseudopodnikatelia a politici, ktorí rôznymi metódami a praktikami riadili proces privatizácie a tak prichádzali k nemalým majetkom pod ich skutočnú nominálnu i trhovú hodnotu.

Košická televízna relácia Zlatá brána

mala v dobe jej televízneho vysielania pomerne slušnú sledovanosť. Možno to bolo aj tým, že okrem dvoch televíznych okruhov nebolo čo vlastne pozerať a tak ako dieťa som si v tej dobe vytváral svoju vlastnú predstavu o Super Stars prostredníctvo televíznej relácie Zlatá brána.

Zlatá brána otvorená, zlatým kľúčom podoprená, kto do nej vojde, jabĺčko nájde, či je ona, či je on, nepustím ho z brány von.

Nádherná básnička, že? Pri nej sa mi vynára veľa spomienok, keď sme sa ako decká hrávali túto hru a naše mamičky nám odriekávali slová tejto básničky. A ja som dnes pri potulkách internetom narazil na jedno z videí na yuoutube a tak som sa rozhodol, že napíšem tento článok. Síce krátky, ale každá spomienka sa ráta. No nie? Tak si zaspomínajte spolu so mnou.

Ženy včera a dnes sú určite diametrálne rozdielnou kapitolou v živote muža

Teda dúfam, že so mnou súhlasíte milí páni! Na porovnanie rozsahu emancipácie našich žien z rokov osemdesiatych a počiatkov 21. storočia som nie náhodou vybral ukážku z krásneho slovenského filmu - Pásla kone na betóne, ktorý režíroval Štefan Uher a scenár napísala Milka Zimková. Ak porovnám emancipovanosť žien na základe výrokov z filmu, teda ako sa javí ženská emancipácia za socializmu a mojím videním sveta žien, opýtam sa. Zmenilo sa niečo? Sú tie ženy dnes iné?

Vrchní, prchni. Vyobrazenie ducha socialistických pohostinstiev.

Tí skôr narodení si určite pamätajú na obdobie za socializmu, keď dovolať sa čašníka, aby vás obslúžil v reštaurácii, alebo v bare bolo občas neľahkou úlohou. A ak človek narazil na takéhoto čašníka, hneď mal po nálade. Občas takýto zamestnanci socialistických pohostinstiev pripomínali ľudí na nútených prácach a dosť často sa človek stretával s ich neochotou urobiť takmer čokoľvek, čo mali vo svojej náplní práce. Samozrejme česť výnimkám. Ale tých výnimiek bolo skôr, ako šafránu. Film režiséra Ladislava Smoliaka je krásnym obrazom socialistického pohostinstva tých čias, keď väčšina ľudí chodila do práce, ako na nútené roboty. A dosť často sa tradovalo, moc sa nenarobiť, ale hlavne dobre zarobiť. A pri vyúčtovaní vám čašníci občas zarátali aj dátum, aby sa tringelt  maximalizoval. Stretnúť dnes unudeného a znechuteného čašníka je hádam už len zázrakom. Teda ak porovnáme pomer zamestnancov socialistických pohostinstiev s tými dnešnými. Je dobré, že na tieto tienisté obdobie dnes už možno spomínať len s úsmevom. A o úsmeve je aj film Vrchní, prchni! Stojí zato si ho znova pozrieť a zaspomínať si.

Knikupec Dalibor Vrána nemá ľahký život. Je miláčikom žien a pretože je Dalibor mužom činu, značnú časť jeho poctivo nadobudnutého zárobku prehltne alimenty. Svoju hrozivú finančnú situáciu sa rozhodne vylepšiť spôsobom úplne originálnym. Využije toho, že si ho ľudia v reštauráciách často pletú s čašníkom a začne inkasovať. Netrvá dlho a stane sa nepolapiteľným fantomom pražských a neskôr i mimopražských reštaurácií, postrachom liknavých čašníkov. Je stále odvážnejší a úspešne sa mu darí pred manželkou i okolím maskovať zdroj príjmov tvrdením, že si zarába v nočných podnikoch hrou na husle. V Karlových Varoch sa mu podarí husársky kúsok, keď zorganizuje naháňačku miestnych čašníkov sám na seba. Lenže ako sa hovorí, tak dlho sa chodí pre vodu, až sa ucho utrhne.

Arnold Schwarzenegger alias Terminator

Robot z budúcnosti, ktorý prišiel vykonať zločin tisícročia, aby sa ľudstvo už nikdy v budúcnosti znova nepostavilo na nohy. Kto by nepoznal jeden z najúspešnejších komerčných filmov z roku 1984. Dnes ho poznáme už, ako  starú dobrú filmovú klasiku. Ale viete si predstaviť, ako to vyzeralo v tých časoch v Československu? Film v tej dobe videla hádam len hŕstka vyvolených, ktorým sa pašovali videokazety z poza hraníc. Aj videoprehrávačov bolo v tej dobe, ako šafránu a ten kto ho mal, tak bol bohémom. Ale v každom prípade sa vyplatilo vlastniť ho a mať súčasne dobré distribučné kanály z vonku, alebo známych, ktorí zas mali ďalších známych a ktorí vedeli za mierny bakšiš preniesť cez čiaru aj hitovky tipu Terminator, ktoré (ako inak) boli kópie originálov aj s pôvodným dabingom. Ale aj ten jednohlasový dabing mal v podstate svoje čaro. Pamätáte sa na to?

A Hard Day's Night

alebo po slovensky povedané ťažký deň, bol film v ktorom som prvý krát v bývalom Československu na vlastné oči uvidel THE BEATLES. Ja dieťa socializmu bez hudobného povedomia, chlapec z lazov mimo dosah rakúskych, alebo nemeckých hudobných staníc som nemal do vtedy ani poňatia, že existuje skupina s tak skvelou hudbou. Až kým ma kamarát v ten pamätný deň (len škoda, že už neviem, koľkého to vlastne bolo) nevytiahol "násilím" do kina, že poďme - čo budeme robiť na "intráku" že dávajú voľajaký hudobný film s Beatles. Nuž slovo dalo slovo, dali sme dokopy desať korún a kúpili sme si lístky v Banskej Bystrici do miestneho  kina. Už si nepamätám, ako sa volalo, ale viem, že bolo blízko takzvaného "nároďáku". Teda veľmi blízko u divadla v uličke smerom k pamätníku SNP. Banskobystrickí domorodci už určite vedia o ktorom kine hovorím.  A keďže to bolo pred viac ako tridsiatimi rokmi, neviem či to kino ešte "stojí", alebo už zaniklo, ale zaujímalo by ma to, či sa mi oplatí navštíviť po rokoch Banskú Bystricu a postaviť sa pred jeho hlavný vchod.  Bystričana! Oplatí sa mi to? Nájdem ho tam ešte?

Skvelá hudba a anglický humor v podaní štyroch známych spevákov: Johna Lennona, Paula McCartneyho, Georga Harrisona a Ringa Star tak to boli plagáty pred kinom. Priznám sa dnu som šiel dosť unudene veď som bol zvyknutý na tie filmové "trháky" reálneho socializmu, keď som chodieval do kina len s frajerkou, pretože to bolo jediné lacné a teplé miesto kde sa dalo v zime prichýliť. Ale dnes to bola pánska jazda. A musím sa priznať, bola to parádna jazda. Jazda s Beatles!