RetroMánia

Československý rozhlas bol v rokoch 1948 až 1991 štátnou a v rokoch 1991, 1992 verejnoprávnou inštitúciou v Československu. Do roku 1991 mal monopol na rozhlasové vysielanie. Československý rozhlas vznikol v apríli 1948 zlúčením podnikov Český rozhlas, spol. s r.o. a Slovenský rozhlas, spol. s r.o. a zanikol v decembri 1992 so zánikom Česko-Slovenska. Prvé verejné rozhlasové vysielanie v Československu sa uskutočnilo 28. októbra 1919 z Prahy. Pravidelné vysielanie sa začalo 18. mája 1923. ČSR sa stala druhou európskou krajinou s pravidelným rozhlasovým vysielaním. Prvé rozhlasové prijímače na Slovensku sú zaznamenané k roku 1924. V roku 1924 sa začalo používať slovo "rozhlas", predtým sa hovorilo o rádiofónii.
V roku 1925 bolo spustené vysielanie v jazykoch národnostných menšín (v nemčine, maďarčine a rusínčine). V roku 1926 začalo vysielať štúdio v Brne a Bratislave a v roku 1927 v Košiciach (koncom roka 1938 štúdio presunuté do Maďarmi neobsadeného Prešova). Neskôr v Ostrave a v roku 1936 v Banskej Bystrici. Tesne pred rozpadom Československa bol podnik Radiojournal premenovaný na Československý rozhlas, spol. s r.o. O pár mesiacov neskôr, v roku 1939, sa tento podnik rozpadol na slovenský a český rozhlasový podnik, táto situácia trvala až do opätovného zlúčenia týchto podnikov do spoločnej a teraz už explicitne štátnej inštitúcie "Československý rozhlas" vytvorenej v roku 1948 po prevzatí moci v štáte zo strany Komunistickej strany Československa.
V roku 1953 začala vysielať Československá televízia, ktorá bola do roku 1957 súčasťou Československého rozhlasu a až potom sa organizačne osamostatnila. V roku 1955 bolo spustené vysielanie rozhlasu aj po drôte. Na Slovensku bolo v roku 1957 otvorené krajské štúdio v Banskej Bystrici. Koncom 60. rokov a intenzívnejšie od začiatku 70. rokov sa začalo vysielať aj stereofonicky.

Železná opona,  termín ktorý vyjadroval imaginárnu hranicu rozdelenia Európu na dva politické póly. Na socialistický a kapitalistický. Išlo o hermeticky nepriestupný hraničný priestor medzi západným a východným blokom v období takzvanej studenej vojny. Takéto priestory sa nachádzali na západnej hranici ZSSR, NDR, Československa, Maďarska, Juhoslávie a Bulharska. Išlo o premyslený a úzko strážený pás hraničného terénu špeciálnymi vojenskými jednotkami. Pred štátnou hranicou sa smerom do vnútrozemia sa nachádzalo takzvané hraničné pásmo (široké dva až dvadsať km), kde bolo možné vstúpiť len na zvláštne povolenie. V období socialistického Československa túto úlohu plnili vojská pohraničnej stráže.  Išlo o vojakov základnej služby (od apríla 1950 nastúpili po prvý krát k Pohraničnej stráži vojaci základní služby) s predĺžením služby na 27 mesiacov a (vojakmi z povolania) dôstojníkmi a práporčíkmi, ktorí tvorili celkovo asi osem percent z celkových tabuľkových počtov. Odvedenci boli vyberaní z radov preverených občanov, synov rodičov, ktorí boli členmi KSČ, či zväzáckymi funkcionármi. Na sklonku 80. rokov 20. storočia sa už nevenovala tak špecifická pozornosť pri výbere odvedencov, ako tomu bolo v 50. a 60. rokoch. Odvedenci absolvovali najprv trojmesačné základný výcvik so zameraním na ostrahu štátnej hranice. Vybraní vojaci boli následne poslaní (na základe zastávaných tabuľkových funkcií) na sedem mesiacov do poddôstojníckej školy. Na štátnej hranici strážili priestor s vybudovanými bariérami, ktoré predstavovali zväčša dva ploty s územím nikoho, kde boli zakomponované rôzne technické zariadenia. Tieto zariadenia sa označovali ako signálky. Medzi spôsoby zastavovania narušiteľov štátnej hranice patrili mínové polia, nástražné výbušné systémy, psy, ktoré sa pohybovali na signálkach a elektrodrôtené zátarasy, ktorá mohla byť napájaná napätím až 6000 voltov. Železná opona sa začala odstraňovať na československo rakúskych hraniciach od 11. decembra 1989.

Dňa 22. augusta 2013 si v Bratislave sadli za obdĺžnikový stôl  na pracovno priateľskom stretnutí poslední (vymierajúci) mohykáni Československej amatérskej žurnalistiky (členovia elitného klubu HBD). Z Českej republiky pricestoval šéfredaktor  internetového portálu sduchodci.cz, Pavel Ján Buvala,  slovenský regionálny internetový občasník majgemer.sk zastupoval jeho autor Ondrej Doboš a za internetový lexikón spomienok na Československo s 45 minútovým meškaním spôsobeným obhliadkou pred bratislavskej dopravnej špičky po dni D (deň historického vpádu vojsk Varšavskej zmluvy 21.8.1968) člen tretí, vedúci autorskej dielne portálu retrománia.sk Ondrej Holdy. Išlo o prvé medzinárodné zasadanie členov tohoto klubu.

Po úvodnom príhovore  sa svojim referátom zhostil slova čestný predseda klubu, pán Buvala.  Pracovné rokovanie o stave Československej amatérskej žurnalistiky prebiehalo bez prítomnosti médií, ktoré o toto stretnutie neprejavili záujem.

V tomto článku poodhalíme, ako vyzerali železnice, železničné stanice, vlakové nástupištia, samotné vlaky a všetko čo súviselo s prepravou po železnici z pred roka 1989. Porovnáme, ako vyzeralo cestovanie v tedy a dnes, pozrieme sa retro  optikou, na kultúru cestovania, odhalíme niekoľko základných faktov o železniciach a zaspomíname na vlaky ťahané parou čí na známe medzinárodné rýchliky Praha - Moskva. A  k tomu všetkému niekoľko dobových filmových žurnálov.

Tak, ako dnes sa určitá vrstva ľudí potrebuje odlíšiť od vrstvy ostatnej prevážaním sa v luxusných autách, chodiacich v značkovom oblečení so zlatými reťazami ovešanými, ako vianočný stromček, tak i za čias socializmu sa chceli určitý ľudia zas od tých obyčajných radových ľudí niečim líšiť. Buď sa nakupovalo na šmelinárskych nelegálnych trhoch, alebo sa niekomu podarilo niečo prepašovať cez našich colníkov do Československa pri návrate z dovolenky, alebo sa vekslovalo v predajniach zahraničného obchodu TUZEX. Tuzex (skratka zo slov „tuzemský export“) bola hlavne v čase československého socializmu maloobchodná sieť, v ktorých sa za valuty alebo tuzexové poukážky (BONy) dal kúpiť zahraničný, väčšinou kapitalistický tovar, ktorý sa v normálnych obchodoch kúpiť nedal. Táto sieť slúžila na stiahnutie valút od obyvateľov. Nie že by radoví obyvatelia vlastnili všetci valuty, ale boli aj takí, ktorým sa podarilo pracovať v zahraničí, napríklad na takzvaných montážach v spriatelených nesocialistických a samozrejme i socialistických krajinách. A týchto ľudí vyplácali v takzvaných bonoch. Išlo o náhradu valút. Ale väčšina pracujúcich nakupovalo to čo bolo práve v obchodoch.

Zemplínska šírava (pôvodne Zemplínska sĺňava) je vodné dielo na východnom Slovensku v povodí Bodrogu. Vodná plocha zaberá rozlohu 33 km² (druhá najväčšia na Slovensku), maximálnu dĺžku 11 km, maximálnu šírku 3,5 km, priemernú hĺbku 9,5 m a maximálnu hĺbku 14 m. Zemplínska šírava bola vybudovaná v rokoch 1962 - 1965. Nádrž je vytvorená 6 až 8  metrovými hrádzami dlhými 7 346 m. Vodnú nádrž napájajú prevažne vody rieky Laborec prostredníctvom prívodného, takzvaného Šíravského kanála a vodu odvádza Zalužický kanál (do Laborca). Súčasťou nádrže je aj suchá nádrž (polder) Beša. Šírava slúži na rekreačné účely, plavbu, ochranu pred povodňami, na zavlažovanie a ako zdroj pre priemysel. Šírava neskôr získala prívlastok „Slovenské more“.

Vodárenská nádrž Starina sa nachádza v najvýchodnejšej časti Slovenska, v severovýchodnej časti Zemplína na území okresu Snina a momentálne je najväčším zdrojom pitnej vody v strednej Európe, čo sa týka využiteľného množstva. Vodná nádrž bola vybudovaná v rokoch 1983 až 1988 na hornom toku rieky Cirocha v Bukovských vrchoch na území národného parku Poloniny. Napúšťanie vodného diela sa začalo v roku 1987. Ochranné pásma pri vodnej nádrži Starina nedovoľujú využiť nádrž pre účely cestovného ruchu, alebo iné než vodohospodárske účely. Nádrž má objem 59,8 mil. m³ vody a rozprestiera sa na ploche 311,4 ha, priehradný múr dosahuje úctihodnú výšku 50 m. Dnes je táto vodná nádrž hlavným zdrojom pitnej vody pre mestá Košice a Prešov. Voda preteká 130 kilometrovým potrubím až do Košíc. Jej výstavbe predchádzalo vysťahovanie 7 dedín. Išlo o obce Dara, Ostrožnica, Ruské, Smolník, Starina, Veľká Poľana, Zvala. Vysídlenie prebiehalo od jari 1980 až do jari 1986, keď ako poslednú vysťahovali obec Ruské.

Po 2. svetovej vojne pripadlo ČSD, ako vojnová korisť nemecká trojvagónová motorová jednotka SVT 137.852 typu Köln, ktorá bola v ČSD označená radou M494.001 a ľudovo nazvaná Modrý blesk. Táto vlaková súprava premávala v Československu na trase Praha – Bratislava. Tento vlak bol pýchou predvojnového nemeckého inžinierstva. Vznikali v rokoch 1936-38 v nemeckom Breslau. Maximálna rýchlosť bola 160 km/h, avšak vzhľadom na rýchlostné obmedzenia a stav vtedajších koľajníc, vlak jazdil maximálne 130km/h. V roku 1949 bola táto vlaková súprava navrátená do NDR, kde bola do 70. rokov v pravidelnej prevádzke. Tieto motorovej jednotky (SVT 137 273-278, 851-858) boli pokračovaním vývoja rýchlych motorových jednotiek DRG. U novej jednotky bola požiadavka na oddielové usporiadanie interiéru a zariadení jedálenskej časti. Nová jednotka bola opäť trojdielna, avšak predĺženie vozov si vyžiadalo opustenie koncepcie Jakobsových podvozkov. Jednotky mali nižšie čelné okná a boli celkovo zaoblenejšie, vrátane aerodynamických krytov na spodkoch vozidiel.

Únik tajných dokumentov zo SIS spôsobilo na Slovensku prebudenie do mrazivej politickej noci.

Na verejnosť sa prevalilo politické Status Quo. Z "drobných ľudí" žijúcich na Slovensku ani v tých najdivokejších krčmových debatách (po niekoľkých rundách keď inteligencia slováka je priamo úmerná vypitému alkoholu) nikoho nenapadlo (a to sme už prežili obdobie mečiarizmu), kam to vlastne smerujeme. Od neustáleho uťahovania opaskov a vidine svetlejších zajtrajškov za čistých nevoľníckych 450 EUR sa (podobne, ako u Charlie Chaplina  - z filmu moderná doba) zo Slovenska stala montážna linka Európy. Slovenská politická scéna sa začala podobať na divadelné foajé z čias Rakúska Uhorska, kde v noblesných šľachtických róbach sa s úsmevom zvádzal boj o majetok, boj o moc a boj o čo najväčší osobný vplyv a rody sa geneticky krížili podobne, ako sa dnes politické strany spájajú do koalícií pre spoločný cieľ. Mamon. Kto má viac šľachtických titulov, hradov, zámkov, kto má viac poddaných, kto koho kúpil a za koľko a kto má ešte modrejšiu krv než je tá modrá, sa bohužiaľ  preniesla i do politických kuloárov slovenskej politickej scény s neustále stúpajúcou tendenciou. Včera mečiarizmus, dnes Gorila a zajtra? A čo pozajtra. Mráz mi chodí po chrbte pri myšlienke čo sa môže stať zo Slovenskom zajtra. A my sedíme doma, pozeráme na sultána, telešopingy a iné nezmysly a jediné čo nás, ako tak ešte zaujíma je, či máme to čo v chladničke a či mám vôbec ešte nejaké peniaze na pivo a cigarety a či budem mať zajtra robotu. Čím viac nám politici uťahujú opasky, tým viac chudoby na Slovensko prichádza. Ide o politický systém spojených nádob. Čím silnejšie sa remeň utiahne, tým viac zostane tomu, kto má v rukách opraty. Jasným dôkazom toho je práve kauza Gorila. Za socializmu boli v Slovenskej národnej rade ľudia za odmenu či neschopnosť a kyvkali hlavami podobným spôsobom, ako plyšoví psíkovia v osemdesiatych rokoch pod zadným sklom našich škodoviek. A aká je tá dnešná slovenská politika? Ide o drastickú zmenu v podobe "ruských oligarchov" s prívlastkom liberál, pravičiar, kresťan či ľavičiar, ktorí si vytvorili z politiky nie službu verejnosti, ale vlastné "politické eseročky" s cieľom zarobiť čo najviac peňazí nech to stojí čo to stojí. A prečo práve ruskí oligarchovia? Nuž preto, že sme Slovania a keďže Slováci vo svojej histórii nemali pravého slovenského kráľa (teda okrem Jánošíka - kráľa zbojníkov) ťažko nás možno prirovnávať k Rockefellerovi. Bolo by to podobné, ako Mongola prirovnať k Európanovi. Opýtate sa,  kde udělali soudruzi z NDR chybu? Je problém postaviť si napríklad súkromný hrad na pozemku železníc? Áno je to možné. O kauze Gorila sa veľmi veľa napísalo a rôzni ľudia sa pretŕčali so svojou pravdou a snažili sa na jednej strane z toho urobiť megašou a na druhej strane cielene a vytrvalo mútili vodu. Všetko s jediným cieľom. Vytiahnuť z určitých ľudí (a systému) čo možno najviac peňazí. Od tých s maslom na hlave až po printové média z distribúcie tlačovín a elektronické média z návštevnosti web stránok a masovej reklamnej kampane. A prečo to všetko vlastne?  Pretože peniaze hýbu svetom, a priznajme si. Väčšina Slovákov by si pre deravý groš nechala aj koleno vŕtať. Reči sa hovoria a chlieb sa je. Alebo inak. Šaty robia človeka. Stačí si obliecť duchovné rúcho a prejsť sa hore dedinou. Budete prekvapený koľko ľudí vás pozdraví a i prsteň na ruke vám možno pobozká bez toho, aby len tušili, aká to identita sa pod tou škrupinou skrýva. Paradox? Nie! To je kauza Gorila! Navonok čistí a mravní ľudia v drahých vládnych oblekoch - z vnútra špina najhrubšieho zrna.