RetroMánia

Helena Růžičková (Helena Málková) kurpulentná žena si zo svojej nadváhy dokázala spraviť ochrannú známku. Jej výzor a duch bol neopakovateľný. Helenka bola vytúženým dieťaťom a keď sa narodila svojej mame (pochádzala zo Sarajeva) v jej tridsiatke, považovali to za malý zázrak. Helena sa narodila 13. júna 1936 v Prahe v rodine legionára a úradníčky, kde jej otec Alois Málek ovládal 22 jazykov (pôsobil vo francúzkej légii, ako tlmočník) predurčil svojej dcére umeleckú dráhu. Keď mala Helena 3 roky, začala chodiť do baletnej školy, hrala na klavír, chodila na kurz plávania a už ako štvorročná vystupovala v divadle. Jej prvá filmová herecká úloha bola vo filme Babička (od Boženy Němcovej) , ktorú v roku 1948 natočil František Čáp. Hrala detskú úlohu v chudobnej rodine Kudrnovic. Helenka nebola až príliš živé dieťa čo sa podpísalo dvojnásobným útekom k cirkusu a nie raz dokázala svojich rodičov poriadne potrápiť. Mama s nej chcela vychovať klavírnu virtuózku, ale jej povaha bola predurčené pre divadelný svet. Svoju prvú cigaretu si zapálila už keď mala štyri roky. Tento zlozvyk jej zostal až do konca života. Viac inkliminovala ku kamarátom, než ku kamarátkam a nie raz sa stretla aj v pästných súbojoch pri hájení svojich práv. Helenu už v siedmych rokoch zlákal ju cirkusový život plný dobrodružstiev, klaunov a cirkusových kostýmov.Umelecké gény pravdepodobne zdedila po dedkovi z maminej strany.

Mnohí z nás skôr narodených si pamätajú povinné prvomájové sprievody v uliciach našich miest a obcí v socialistickom Československu, kde z pouličného rozhlasu zneli zdravice hlásateľov, alegorické vozidlá sa predháňali so svojimi výtvormi, zneli posolstvá z fabrík a škôl, ktorých obsahom bolo velebenie socialistických výdobytkov a so sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak, sa striedali s ľudovou a dychovou hudbou a s tým najlepšími pesničkami Karla Gotta, Heleny Vondráčkovej a Michala Davida. Iskry iskrili, pionieri salutovali a zväzáci a zväzáčky pochodovali v modrých košeliach s červenými kravatami s transparentami v rukách spievajúc pieseň sviatku práce. A za nimi sa valila robotnícka a roľnícka trieda na ktorej bolo občas vidieť, že už poniektorí z nich majú pod čapicou.

Výskumný ústav koľajových vozidiel (VÚKV) dostal v roku 1968 úlohu vyvinúť moderný výkonný motorový vozeň pre neelektrizované tratě. V roku 1974 boli vyrobené dva prototypy. Požiadavky obsahovali výkon 600 koní (442 kW) a dieselový agregát (na rozdiel od predchádzajúcich vozov) umiestnený pod podlahou vozidla z dôvodu úspory priestoru. Hrubej stavby oboch vozidiel boli dokončené už v roku 1970 avšak kvôli oneskorenému dodaniu a zmenám v použitej reguláciu výkonu boli oba prototypy označené radom M 474.0 (neskôr preznačené na M 475.0) dodané až v roku 1974.

Po skúškach oboch prototypov bolo odporučené do sériovej výroby zahrnúť tyristorovou reguláciu výkonu, unifikované pracovisko rušňovodiča automatickú reguláciu rýchlosti a zvýšenie výkonu motora na 500 kW oproti pôvodným 442 kW (neskôr znížené na 480 kW). Celkovo malo byť vyrobených 310 vozidiel tejto rady a ďalších 100 kusov odvodených vozidiel na údržbu trakčného vedenia. Sériová výroba týchto vozidiel však nebola nikdy započatá a to z dôvodu zmien v plánoch výroby priemyselných podnikov. Vzniknutá medzera vo vozovom parku ČSD bola zaplnená vozidlami rady M 152.0.

Veľká časť televíznych staníc na konci roka vysiela zábavné estrády, teda komponované a spravidla moderované pásmo scénok a piesní. V Československu bola táto každoročná záležitosť doménou vtedy jedinej, štátnej, Československej televízie. Po spoločenských zmenách, ktoré priniesol rok 1989, bola koncepcia silvestrovských televíznych estrád opustená a nahradená blokom zábavných programov.
V archíve ČT je zachovaná správa riaditeľa Karla Kohúta a I.Urbana z novembra 1953 , ktorá obsahuje plán vysielania na záver roka , kedy v priebehu posledných desiatich dní roku televízia vysielala šesťkrát, na Štedrý deň síce len popoludní od troch do piatej, ale zato na Silvestra od ôsmej večer až cez polnoc. Tak už v prvom roku existencie televízneho vysielania bola založená tradícia celovečerných televíznych estrád posledného dňa roka. Podstatnú časť Silvestra 1953 mali tvoriť tri hodinové bloky a dva polhodinové hudobné predely. Ako režiséri jednotlivých blokov, ktoré sa mali natočiť a zostrihať z filmových materiálov sú v správe uvedení - Elmar Klos, Václav Wasserman a Jiří Sequens. Roku 1959 bola ale odvysielaná veľká zábavné revue, pre ktorú napísal scenár Vladimír Dvořák a tiež ju spolu s Jiřinou Bohdalovou aj uvádzal. Nakoľko revue bola veľmi úspešná, objednalo si vedenie ČST u Dvořáka scenár pre Silvester 1960 a tým na televíznych obrazovkách na mnoho rokov zakotvil Dvořák čoby scenárista pojem televíznej zábavy. Silvestre v tej dobe boli vysielané naživo v posledných deväťdesiatich minútach starého roka (pretože sa nikdy nepodarilo dodržať stopáž), museli Dvořák s Bohdalovou vynechávať veľkú časť vlastného sprievodného textu a improvizovať.

1. apríla 1979 bol v Československu zavedený takzvaný letný čas. Posun hodín začínal spravidla posledný marcový víkend a končil posledný septembrový víkend. Od roku 1996 v Európskej únii platí, že letný čas končí posledný októbrový víkend. Prvýkrát v histórii bol letný čas zavedený za prvej svetovej vojny v roku 1916. A ako na zavedenie letného času po prvýkrát informoval český rozhlas? To sa dozviete z dobové zvukové ukážky z archívu Českého rozhlasu.

Pásla kone na betóne film, ktorý patrí dodnes medzi klenoty novodobej slovenskej filmovej tvorby vychádza z knižnej podoby rovnomenných poviedok, ktoré Emilia Zimková napísala a vydala, ako 32 ročná. Kniha bola dokonca preložená i do japončiny. Keď prišlo rozhodnutie nakrútiť podľa knihy film, pani Zimková požiadala o scenár Fera Feniča a práve on mal aj film natočiť. Ale osud nakoniec rozhodol tak, že sa k scenáru dostal režisér Štefan Uher a na realizáciu filmu dostal zelenú práve on čo Fera Feniča dosť pobúrilo. A tak sa začal nakrúcať krásny film z ľubozvučnou šarištinou, Pásla kone na betóne.

Ľudová hudba bratov Muchovcov z Terchovej, je ľudová hudba súrodencov Muchovcov. Zoskupenie vzniklo okolo roku 1982. Toto zoskupenie terchovských muzikantov hrá tradičnú terchovskú muziku až dodnes. Viachlasne hrajú a spievajú. Ich hudobné nástroje sú netradične prispôsobené a možno preto vydávajú tak nádherný sýtejší zvuk. Ich hudba a spev je osobitná a len im vlastná. Je to národné kultúrne dedičstvo slovenských predkov v živúcej podobe. Ide o jedinečný terchovský hudobný štýl na Slovensku. Bratia Muchovci sú ozajstní znalci terchovskej ľudovej kultúry. Študovali zvyky a hudbu svojich starých terchovských rodákov, chodili za nimi, učili sa od nich muzikantské techniky a piesne. Bratom Muchovcom sa podarilo zachovať nie len ich hudobný štýl, ale aj množstvo nádhernej ľudovej hudby pre ďalšie slovenské pokolenie.

Video, ktoré rozplakalo celý svet. Video o tom, aký jednoduchý a aký emocionálny môže byť pohľad na náš všedný každodenný život. A pritom stačí tak málo. Zastaviť sa v tej správnej chvíli.

Prvá chata pri Zelenom plese bola postavená v roku 1876. Neskôr však vyhorela a bola vybudovaná nová chata pod názvom Egidova chata na severnom brehu plesa. Časom prístavbami a rekonštrukciami bola chata rozširovaná a v roku 1950 premenovaná z pôvodných historických názvov, na Brnčalovu chatu, podľa Alberta Brnčalu (1919 – 1950), učiteľa telesnej výchovy, vtedajšieho predsedu Slovenského horolezeckého zväzu. V súčasností chata nesie pôvodný polohopisný názov, Chata pri Zelenom plese. Chata  poskytuje ubytovanie a občerstvenie. Kapacita ubytovania je 56 lôžok v izbách a i niekoľko miest na núdzové prespanie v spacáku. Unavenému turistovi, ktorý prišiel na Zelené pleso isto dobre padne možnosť najesť a napiť sa, a nazbierať sily na pokračovanie túry. V priestrannej jedálni s bufetom ponúkame široký sortiment teplých aj studených jedál a nápojov.

Skalnatú dolinu zo západu a severu uzatvára Lomnický štít. Prvých tatranských turistov lákal do Skalnatej doliny najmä výstup na Lomnický štít a keďže to bola namáhavá dvojdňová túra , nocovalo sa pod Skalnatým ohniskom (morénový svah zvažujúci sa do lesného porastu - niekoľko metrov pod vrcholom tohoto svahu vo výške 1 750 metrov nad morom vyčnieva zo svahu mohutný balvan - Skalnaté ohnisko), poniže Skalnatého plesa. Skalnaté ohnisko v roku 1841 upravili a obmurovali štyria sliezsky turisti s horským vodcom Jakubom Luxom a správu o vzniknutej útulni zanechali na drevenej doske  juhovýchodne od Ohniska. A tak vznikla vo svojej prvopočiatočnej podobe Skalnatá chata (1 751 m n. m.).