
R.F.K.
Šéfredaktor magazínu
Rada vzájomnej hospodárskej pomoci
Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (zaužívaná skratka: RVHP, rusky: Совет Экономической Взаимопомощи) bola mnohostranná medzištátna hospodárska organizácia, prevažne východoeurópskych socialistických krajín, v rokoch 1949 až 1991 so sídlom v Moskve (ZSSR). Vznikla 5. - 8. januára 1949 v Moskve. Zakladajúcimi štátmi sa stali ZSSR, Poľsko, Československo, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.
Československá diaľnica D1
Diaľnica D1 (tiež Brnenská diaľnica) je najstaršia a najdlhšia diaľnica na území Česka (a historicky prvá diaľnica Československa), ktorá mala po dokončení spájať Prahu, Brno, Ostravu a česko-poľskú hranicu, kde na ňu nadväzuje poľská diaľnica A1. História D1 siaha až do 30. rokov 20. storočia a pôvodne mala byť hlavnou osou republiky. V súčasnosti je hlavný a najvýznamnejší úsek z Bratislavy do Brna, najvyťaženejší v Česku. Výstavba diaľnice D1 začala 8. 9. 1967. Súvislý diaľničný ťah medzi Brnom a Prahou bol dokončený 8. 11. 1980.
Treska v majonéze, národný podnik Ryba
Treska v majonéze - to obľúbená rybacia pochúťka vyhľadávaná nie len v súčasnosti, ale hlavne v minulých časoch bývalého Československa História tohoto produktu sa začína v bývalom Československu už v 40. rokoch minulého storočia a tresku v majonéze tak, ako sme ju poznali z čias socializmu, sa začína masovo vyrábať pre československý trh od roku 1954. Dvojica obchodných partnerov Dr. Virzík a Dr. Dvořáček, založili spoločnosť pod názvom RYBA ešte vo vojnovom období (40. roky minulého storočia). Spoločnosť RYBA podniká v zelenine a rybách. V roku 1946 otvorila firma svoju pobočku v Košiciach. V rokoch 1946 až 1947, dva závody tvorili 70 % celkovej produkcie na Slovensku. V roku 1948 bola RYBA znárodnená (obaja majitelia odišli do zahraničia), v roku 1949 bol k Rybe pričlenený aj ďalší znárodnený závod v Žiline a RYBA bola pričlenená pod podnik Ryběna Praha. V rokoch 1971 – 1972, po tom, ako vznikol Slovenský mraziarenský a rybný priemysel, pridelili pod jeho strechu i bývalú Rybu. Pôvodnú receptúru vymyslel bratislavský kuchár a cukrár Július Boško, pôvodom z Nového Mesta nad Váhom, na objednávku národného podniku Ryba (v tom čase bol jej zamestnancom). Od roku 1954 sa začala vyrábať treska v majonéze vo všetkých závodoch národného podniku Ryba, teda v Žiline, v Bratislave a v Košiciach.
Životospráva za socializmu
Večná téma. I v súčasnosti. Dnes na nás takmer zo všetkých strán pôsobia rôzne médiá, reklamy o tom, ako sa máme správne stravovať, čo sa smie, čo by sa nemalo jesť, čo bolo karcynogénne pred niekoľkými rokymi zrazu už nie je a neustále počúvam o biopotravinách a už z toho začínam byť presýtený. A tak som sa zamyslel nad tým, čo sa hovorievalo o zdravej výžive v časoch našich starých mám a otcov. Za čias hlbokého soacializmu. Je zvlášte, ako sa to periodicky mení. Ale mení sa to predovšetkým v závislosti od trhu, pretože ten sa nás snaží prevedčiť čo je pre konzum zdravé, čoho si má najviac kupovať a zjesť, pretože to sa má predať a tak to teda má byť. A tomu sa hovorí trhová zdravá výživa. Ako začať deň? Raňajkami. A máme sa držať pravidla, žena raňajky máme konzumovať 20 až 30 percent celodenného kalorického príjmu. Výživa má byť úmerná pohlaviu, veku, vykonávanej práci a pracovnému prostrediu. Ako to bolo v čase socializmu, tak to platí aj dnes.
Tatranské železnice a lanové dráhy
Tatranské elektrické železnice tvoria jednokoľajné úzkorozchodné elektrifikované železničné trate Poprad Tatry – Starý Smokovec – Štrbské Pleso (29,110 km) a Starý Smokovec – Tatranská Lomnica (5,950 km). Prvá trať z Popradu do Starého Smokovca sa začala stavať v roku 1906 a roku 1907 bola dostavaná. Pre technické problémy bola otvorená až 17. decembra 1908. Nahradila tzv. tatranský trolejbus (omnibus), ktorý tam premával v rokoch 1904 – 1905. Úsek železnice zo Starého Smokovca do Tatranskej Lomnice bol otvorený 16. decembra 1911 a posledný úsek, Starý Smokovec – Štrbské Pleso bol otvorený 13. augusta 1912. Od roku 1949 bola v správe Československých štátnych dráh, čiže od roku 1992 v správe Železníc Slovenskej republiky. V rokoch 1965 – 1969 bola rekonštruovaná (rekonštrukcia zahŕňala tiež vytvorenie výhybne Štôla na kilometri 26,3 slúžiacej hlavne na odstavovanie vlakov Tatranských elektrických železníc počas Majstrovstiev sveta v lyžovaní. Jej využitie poslúžilo aj pre odstavenie pracovných vlakov a vykládku uhlia pre tatranské osady) a od roku 1970 slúži výlučne na osobnú dopravu. Jazdili tu elektrické jednotky (EMU) radu 420.95 vyrobené na začiatku 70. rokov 20. storočia. Od roku 2003 boli nahradené novými radu 425.95 s odlišným dizajnom, vyrobenými vo Vrútkach použitím švajčiarskej licencie. Za čias Rakúska - Uhrorska sa uvažovalo aj o ďalších tratiach, napríklad Štrbské Pleso – Liptovský Hrádok. Tieto ambície ukončila prvá svetová vojna. Na túto sieť nadväzuje ozubnicová železnica Štrba – Štrbské Pleso a pozemná lanová dráha Starý Smokovec – Hrebienok, ktoré však nie sú súčasťou TEŽ.
Parné rušne na československých koľajniciach
Po vzniku samostatného štátu Čechov a Slovákov, vznikol podnik Československé štátne dráhy (ČSD). Riadil sa rakúskym ríšskym poriadkom, ktorý za najvyšší orgán štátnej správy a súčasne najvyšší orgán podnikového riadenia železníc určil Ministerstvo železníc. V čase vzniku Slovenského štátu a Protektorátu Čechy a Morava v 1939 došlo k prvému zániku ČSD, na Slovensku vznikla organizácia Slovenské železnice a v Protektoráte Českomoravské dráhy, ktoré boli pod kontrolou Nemeckých ríšskych železníc Deutsche Reichesbahn. Po obnovení Československa došlo i k obnoveniu ČSD. Veľkým úderom československej železničnej doprave v predvečer 2. svetovej vojny bol Mníchovský diktát a Viedenská arbitráž, ktoré pripravili ČSR o časť pohraničných území, tým stratilo (na území Slovenska) takmer tretinu dĺžky svojich tratí a tomu zodpovedajúce počty rušňov i vozňov. Plánované hospodárstvo v päťdesiatych rokoch zmenilo výrobné štruktúry štátu. Štrukturálne zmeny mali za následok, že jednotkový národný produkt vyžadoval oveľa väčší rozsah prepravy tovaru, než pred rokom 1938.
Náradie stavbárov v roku 1973
Dláto a kladivo bolo v rokoch socializmu pravdepodobne jedným z načastejšie používaných náradí v stavebníctve. Ak myslím dláto a kladivo, mám na mysli ručné nástroje poháňané ľudskou silou a dôvtipom. Mechanizácia v stavebníctve v 70. rokoch minulého storočia v bývalom Československu, akosi stagnovala a to čo z ručnej elektromechanizácie existovalo vo výrobnom procese v širšom meradle, v stavebníctve sa používala klasika. Krompáč, lopata, kladivo, dláto, šroubovák a keľňa. Ale i v tomto odvetví sa už pripravovala rada elektrických inovácií. Sympózium o malej mechanizácii v stavebníctve, ktoré sa uskutočnilo v roku 1973 v Žiline ukázalo nové pripravované trendy. Prišlo sa na to, že základným prostriedkom malej mechanizácie v stavebníctve by malo byť elektrické náradie. Elektrický skrutkovač má patriť k základnému vybaveniu každého remeselníka. Rovnako i prístroj na pretahovanie elektrickej inštalácie trubkami v panelových domoch.
Kúpele Korytnica - sláva a pád
Korytnica kúpele sa nachádzali na úpätí horského masívu Nízkych Tatier - pod severnými svahmi Prašivej prístupná z hlavnej štátnej cesty medzi Ružomberkom a Banskou Bystricou, bližšie k Donovalom. História kúpeľníctva v Korytnici siaha až do 16. storočia. Jej minerálna voda získala v minulosti významné prestížne ocenenia na svetovej výstave 1873 vo Viedni a 1904 v americkom St. Louis. Od roku 1908 do roku 1974 premávala do kúpeľov úzkorozchodná železnica zo smeru Ružomberok - Korytnica, ktorá okrem kúpeľných hosti (v nedeľných vlakoch ich prepravila dokonca cez 400) bola využívaná na prepravu dreva, pošty a ostatného materiálu. V kúpeľoch sa liečil i cisár František Jozef a Ľudovít Štúr. Z prameňa Vojtech vyviera minerálna voda s teplotou 5,4°C a ide o najchladnejší prameň zo všetkých slovenských prameňov. Vysoko mineralizovanú vodu bohatú na vápnik, horčík či železo sa nachádza v prameňoch: Jozef, Žofia, Antonín, Vojtech I a II. Voda z týchto prameňov sa začala predávať na konci 19.storočia a predalo sa až 27 tisíc 0,7-litrových fliaš, v roku 1905 už 60 tisíc fliaš a začala sa vyvážať i do zahraničia.
Dúbravské bane - svet pod Nízkymi Tatrami - bane na antimón
Závod Dúbrava na ťažbu antimónu (antimón sa využíval najmä pri výrobe ocele určenej pre zbrojársky priemysel) sa nachádza v okrese Liptovský Mikuláš v nadmorskej výške 900 metrov nad morom a bol najvyššie položeným banským závodom v Československu. Dúbrava predstavovala najväčšie antimónové ložisko v ČSSR a patrí medzi stredne veľké svetové ložiská antimonu. Okrem antimónovej rudy sa dobývala aj zlato, striebro a aj medená ruda (v zanedbateľných množstvách).
Historické pramene uvádzajú, že sa v tejto oblasti ťažilo (pre zbrojársky priemysel) už za 1. svetovej vojny. Ruda sa ťažila ručne a vynášala sa v košoch, neskôr v banských vozíkoch na troch kolesách ručne ťahaných po doskách.
Motorizmus za socializmu
Dnes mať auto, je v podstate takmer nevyhnutnosťou vlastnej mobility. Výber typov vozidiel a značiek je v súčasnosti tak rozsiahly, že záujemca o vozidlo musí skutočne premýšľať, čo si vlastne má kúpiť. Pamätajú sa niektorí z vás, ako dlho sa za socializmu čakala na kúpu nového auta? A pamätáte si i na tie poloprázdne cesty? V tomto článku si pripomenieme, ako to s rozvojom motorizmom za socializmu v Československu vlastne bolo.