RetroMánia

Obávaný šéfredaktor internetového portálu sduchodci.cz, veľký československý patriot a mediálny kritik Pavel Ján Buvala sa práve v týchto dňoch pohybuje na potulkách po Slovensku. Jeho neprehliadnuteľný vzhľad, svojskú životnú filozofiiu a humor je cítiť z každého jeho kroku. Po roku sa tento mediálny postrach českého internetu opäť vracia na Slovensko, aby v červenom  tričku s logom vlaky.net prešiel trate železníc Slovenskej republiky od západu na východ a mohol sa tak opäť po roku stretnúť s ľuďmi z mediálnej a  podnikateľskej oblasti a s ľudmi zo svojho osobného života.  Dnes (5. júla 2014) ho bolo možné vidieť v Trenčianskej Teplej pri udalosti 105 výročia spustenia prevádzky TREŽ  unikátnej úzkorozchodnej elektrickej železnice, ktorá spája železničný uzol Trenčianska Teplá s kúpeľným mestom Trenčianske Teplice už viac ako 105 rokov.

Skalní v ofsajde, slovenský film z roku 1960 režiséra Jána Lacka o futbale, o futbalových nadšencoch i výtržníkoch a o zápase medzi Československom a Brazíliou. Hlavné úlohy si v tejto skvelej komédii zahrali František Dibarbora, Arnošt Garlatty a Anton Mrvečka. Film je unikátnou ukážkou skvelého humoru figliarskeho otca rodiny, jeho manželky, priateľov a futbalu. Z hercov, ktorí si zahrali v tomto filme, v čase písania tohoto článku žijú už len Mária Kráľovičová (filmová manželka Františka Dibarboru) a Štefan Kvietik (príslušník Verejnej bezpečnosti). Skalných v ofsajde aj napriek tomu že tento film bol nakrútený pred viac, než päťdesiatimi rokmi sa stále dá pozerať. Myslím si, že i tých neskôr narodených, ktorí nezažili tú futbalovú atmosféru zápasu Československa s Brazíliou na vlastnej koži, určite nadchne brilantný herecký výkon všetkých zúčastnených protagonistov a krásnej ľúbozvučnej slovenčiny.

Starý kraľovanský jednokoľajný železničný tunel je dnes opustenou tunelovou stavbou (patriaci železniciam Slovenskej republiky) nachádzajúci sa vedľa železničnej trate (a aktívneho železničného tunela) pri Kraľovanoch dislokačne smerom k obci Šútovo (časť Rieka). Tunel pretína horský masív kopca Sokol, ktorý obchádza cestná komunikácia E 50 v smere Martin - Ružomberok, dobre to známa spojnica Turca a Liptova, ktorá je v čase absencie diaľničného úseku najvyužívanejšou cestou turistiky do Vysokých Tatier. Tunel nie je z hlavnej cesty dobre viditeľný, ale je veľmi dobre prístupný (s možnosťou parkovania tesne u vstupu do tunela). V súčasnosti je opustený, nevyužívaný a navštevovaný dobrodruhmi či zvedavcami, alebo hľadačmi pokladov a pátračov po keškách ( Geocaching - určitý druh športu, spočívajúci v hľadaní skrytého objektu, o ktorom sú známe len jeho geografické súradnice). V letných mesiacoch v jeho blízkosti u hlavného cestného ťahu môžete vidieť pocestných predajcov medu, čučoriedok, húb či letného ovocia.A je to jediná tunelová stavba v širokom okolí, ktorá je zatiaľ voľne prístupná. Ak si chcete pozrieť toto stavebné dielo vytesané do skaly z roku 1871, máte jedinečnú príležitosť tak učiniť, pokiaľ jediný vchod do tunela Slovenské železnice neuzavrú.

Štátne podniky existovali v Československu do konca druhej svetovej vojny a od roku 1945 sa z nich postupne vytvorili národné podniky (n.p.). Od roku 1951 sa pojem štátny podnik nepoužíval. Národný podnik bol hlavným typom hospodárskej organizácie v komunistickom Československu v nasledujúcom období. Od roku 1988 (v rámci prestavby) boli národné podniky postupne späť premieňané na štátne podniky (štátne podniky boli zavedené zákonom č. 88/1988 Zb. o štátnom podniku).

Zoznam národných podnikov v Slovenskej socialistickej republike v rokoch 1948 - 1989:

Jindřich Plachta, vlastným menom Jindřich Söll bol český herec a spisovateľ. Narodil sa ako najstaršie dieťa v rodine robotníka 1. júla 1899 v Plzni. Mal dve sestry a jeho otec, montér a strojný zámočník pracoval v plzenskej Škodovke. Počas štúdií na obhcodnej akadémii vystupoval potajomky v plzenskom divadle ako štatista, pretože jeho otec chcel mať zo svojho syna účtovníka, nie divadelníka. Jindřich s priateľmi založil ochotnícky spolok Jar. Po vyštudovaní v roku 1919 odišiel do Prahy, kde si našiel s dvoma kamarátmi podnájom na Smíchove a pracova,l ako úradník. Uplynulo len niekoľko mesiacov a Plachtu uvidel kráľ českých komikov Vlasta Burian.

Jeho herecký prejav sa mu natoľko zapáčil, že mu ponúkol angažmán vo svojom divadle. Podobne ako Jaroslav Marvan mal robiť "nahrávača". Plachta si začal získavať priazeň publika a Burian začal cítiť konkurenciu. Napätú situáciu vyriešil Plachta odchodom z divadla.

Helena Růžičková (Helena Málková) kurpulentná žena si zo svojej nadváhy dokázala spraviť ochrannú známku. Jej výzor a duch bol neopakovateľný. Helenka bola vytúženým dieťaťom a keď sa narodila svojej mame (pochádzala zo Sarajeva) v jej tridsiatke, považovali to za malý zázrak. Helena sa narodila 13. júna 1936 v Prahe v rodine legionára a úradníčky, kde jej otec Alois Málek ovládal 22 jazykov (pôsobil vo francúzkej légii, ako tlmočník) predurčil svojej dcére umeleckú dráhu. Keď mala Helena 3 roky, začala chodiť do baletnej školy, hrala na klavír, chodila na kurz plávania a už ako štvorročná vystupovala v divadle. Jej prvá filmová herecká úloha bola vo filme Babička (od Boženy Němcovej) , ktorú v roku 1948 natočil František Čáp. Hrala detskú úlohu v chudobnej rodine Kudrnovic. Helenka nebola až príliš živé dieťa čo sa podpísalo dvojnásobným útekom k cirkusu a nie raz dokázala svojich rodičov poriadne potrápiť. Mama s nej chcela vychovať klavírnu virtuózku, ale jej povaha bola predurčené pre divadelný svet. Svoju prvú cigaretu si zapálila už keď mala štyri roky. Tento zlozvyk jej zostal až do konca života. Viac inkliminovala ku kamarátom, než ku kamarátkam a nie raz sa stretla aj v pästných súbojoch pri hájení svojich práv. Helenu už v siedmych rokoch zlákal ju cirkusový život plný dobrodružstiev, klaunov a cirkusových kostýmov.Umelecké gény pravdepodobne zdedila po dedkovi z maminej strany.

Mnohí z nás skôr narodených si pamätajú povinné prvomájové sprievody v uliciach našich miest a obcí v socialistickom Československu, kde z pouličného rozhlasu zneli zdravice hlásateľov, alegorické vozidlá sa predháňali so svojimi výtvormi, zneli posolstvá z fabrík a škôl, ktorých obsahom bolo velebenie socialistických výdobytkov a so sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak, sa striedali s ľudovou a dychovou hudbou a s tým najlepšími pesničkami Karla Gotta, Heleny Vondráčkovej a Michala Davida. Iskry iskrili, pionieri salutovali a zväzáci a zväzáčky pochodovali v modrých košeliach s červenými kravatami s transparentami v rukách spievajúc pieseň sviatku práce. A za nimi sa valila robotnícka a roľnícka trieda na ktorej bolo občas vidieť, že už poniektorí z nich majú pod čapicou.

Výskumný ústav koľajových vozidiel (VÚKV) dostal v roku 1968 úlohu vyvinúť moderný výkonný motorový vozeň pre neelektrizované tratě. V roku 1974 boli vyrobené dva prototypy. Požiadavky obsahovali výkon 600 koní (442 kW) a dieselový agregát (na rozdiel od predchádzajúcich vozov) umiestnený pod podlahou vozidla z dôvodu úspory priestoru. Hrubej stavby oboch vozidiel boli dokončené už v roku 1970 avšak kvôli oneskorenému dodaniu a zmenám v použitej reguláciu výkonu boli oba prototypy označené radom M 474.0 (neskôr preznačené na M 475.0) dodané až v roku 1974.

Po skúškach oboch prototypov bolo odporučené do sériovej výroby zahrnúť tyristorovou reguláciu výkonu, unifikované pracovisko rušňovodiča automatickú reguláciu rýchlosti a zvýšenie výkonu motora na 500 kW oproti pôvodným 442 kW (neskôr znížené na 480 kW). Celkovo malo byť vyrobených 310 vozidiel tejto rady a ďalších 100 kusov odvodených vozidiel na údržbu trakčného vedenia. Sériová výroba týchto vozidiel však nebola nikdy započatá a to z dôvodu zmien v plánoch výroby priemyselných podnikov. Vzniknutá medzera vo vozovom parku ČSD bola zaplnená vozidlami rady M 152.0.

Veľká časť televíznych staníc na konci roka vysiela zábavné estrády, teda komponované a spravidla moderované pásmo scénok a piesní. V Československu bola táto každoročná záležitosť doménou vtedy jedinej, štátnej, Československej televízie. Po spoločenských zmenách, ktoré priniesol rok 1989, bola koncepcia silvestrovských televíznych estrád opustená a nahradená blokom zábavných programov.
V archíve ČT je zachovaná správa riaditeľa Karla Kohúta a I.Urbana z novembra 1953 , ktorá obsahuje plán vysielania na záver roka , kedy v priebehu posledných desiatich dní roku televízia vysielala šesťkrát, na Štedrý deň síce len popoludní od troch do piatej, ale zato na Silvestra od ôsmej večer až cez polnoc. Tak už v prvom roku existencie televízneho vysielania bola založená tradícia celovečerných televíznych estrád posledného dňa roka. Podstatnú časť Silvestra 1953 mali tvoriť tri hodinové bloky a dva polhodinové hudobné predely. Ako režiséri jednotlivých blokov, ktoré sa mali natočiť a zostrihať z filmových materiálov sú v správe uvedení - Elmar Klos, Václav Wasserman a Jiří Sequens. Roku 1959 bola ale odvysielaná veľká zábavné revue, pre ktorú napísal scenár Vladimír Dvořák a tiež ju spolu s Jiřinou Bohdalovou aj uvádzal. Nakoľko revue bola veľmi úspešná, objednalo si vedenie ČST u Dvořáka scenár pre Silvester 1960 a tým na televíznych obrazovkách na mnoho rokov zakotvil Dvořák čoby scenárista pojem televíznej zábavy. Silvestre v tej dobe boli vysielané naživo v posledných deväťdesiatich minútach starého roka (pretože sa nikdy nepodarilo dodržať stopáž), museli Dvořák s Bohdalovou vynechávať veľkú časť vlastného sprievodného textu a improvizovať.

1. apríla 1979 bol v Československu zavedený takzvaný letný čas. Posun hodín začínal spravidla posledný marcový víkend a končil posledný septembrový víkend. Od roku 1996 v Európskej únii platí, že letný čas končí posledný októbrový víkend. Prvýkrát v histórii bol letný čas zavedený za prvej svetovej vojny v roku 1916. A ako na zavedenie letného času po prvýkrát informoval český rozhlas? To sa dozviete z dobové zvukové ukážky z archívu Českého rozhlasu.