RetroMánia

Nápoj vznikol začiatkom 60. rokov 20. storočia v československom farmaceutickom závode Galena Opava (národný podnik so zameraním na výrobu liečiv a tinktúr a na pestovanie rastlinných kultúr) počas výskumu zameraného na potravinárske spotrebovanie zbytkov z praženia kávy. Výsledkom bol tmavý sladkokyslý sirup ktorý sa stal základnou surovinou nového nealkoholického nápoja pod názvom Kofola. Kofola bola po prvý krát uvedená na trh v roku 1962. Doc. RNDr. PhMr. Zdenka Blažka, CSc. skutočne v skromných podmienkach bádal (okolo roku 1957) využiteľnosť prebytočného kofeínu z praženia kávy pre nápoj, ktorý by bol podobný Coca-Cole, alebo Pepsi-Cole a tak zaplnil medzeru na socialistickom trhu podobným nápojom, aký mali američania. Celý vývoj trval dva roky a konečný produkt pripravený do výroby - sirup, pomenovali ako Kofo. Sirup sa prekvapujúco sklad zo štrnástich bylinných a ovocných látok doplnených o kofeín z kávy. No dodnes je presné zloženie ingrediencií tohoto sirupu obchodným tajomstvom, ktoré  pozná asi päť ľudí na svete. Kofola sa vyrábala v Československu pomerne dlhé roky a až s príchodom nežnej revolúcie sa pomaly začala vytrácať z pultov obchodov (a jej zloženie sa stalo verejným tajomstvom), keďže všetko čo bola americké, alebo prozápadné bolo dobré a to čo bolo vyrobené v Československu upadalo akosi do zabudnutia. A na to, že kofola ma svoje nezabudnuteľné postavenie v našich žalúdkoch sa prišlo, až sme sa všetci nabažili Coca-Col a Pepsi-Col. A dnes si už hádam nikto z nás nedokáže predstaviť uhasenie smädu, či chuti bez tohoto chutného nápoja s logom Kofola.

Winnetou literárna postava nemeckého spisovateľa Karla Maya. Winnetou je indiánsky náčelník kmeňa Apačov Meskalerov z obdobia Divokého Západu.
Postava Winnetoua sa stala populárnou najmä po natočení filmu Poklad na Striebornom jazere v roku 1962 a hlavne trilógiu Winnetou v roku 1963 (Winnetou I (1963), Winnetou II (Winnetou: Červený džentlmen, 1964) a Winnetou III (Winnetou: Posledný výstrel, 1965)). Film bol inšpirovaný knihami Karla Maya. Najznámejšiu postavu Winnetoua vo filme stvárnili francúzsky herec Pierre Brice a postavu Old Shatterhanda americký herec Lex Barker. Atmosféru a dej filmu umocňuje hudba nemeckého hudobného skladateľa Martina Böttchera, ktorá dala tomuto filmu neopísateľné nostalgické čaro.V Československu sa tento fil premietal v kinách i v letných amfiteátroch a bol takmer vždy vypredaný a najpopulárnejší hlavne u cigánov, ktorí si po vzore hlavných hrdinov krstili svoje deti, aj keď socialistický kalendár nepoznal meno Winnetou a teda ho nebolo možné zapísať do rodného listu, aj tak po Československu pobehovalo množstvo československých indiánov s týmto menom. Dnes už by asi takýto problém nenastal, ak by som si chcel svojho potomka pomenovať menom Winnetou, alebo Old Shatterhand.

Satiristický týždenník Roháč bol vydávaný od roku 1948 ako týždenník s množstvom karikatúr, vtipov a humorných poviedok pre pobavenie pracujúcich v bývalom Československu (na Slovensku). Medi nasledovanejšie rubriky patrili glosy, kreslené vtipy a seriály, ktorých postavičky, ako Dita, Jožinko, či Bill si našli svojich stálych priznivcov.

Na Roháči spolupracovalo mnoho kvalitných autorov, akým bol napríklad Viktor Kubal, Klára Jarunková, Božena Hajdučíková - Plocháňová, Peter Petiška, Tomáš Janovic a ďalší. V roku 1958 dosiahol jeho náklad až na 100 tisíc výtlačkov týždenne. Za dobrý vtip v texte, či v karikatúrnej kresbe sa dalo vždy veľa skryť z politickej pravdy či zo života malomeštiaka  socialistického Československa.

Boli rôzne povolania, ktoré lákali mládež socialistického Československa. Veľa chlapcov chcelo byť letcom, námorníkom, výzkumníkom, ale len málo kto by sa v tej dobe chcel stať príslušníkom ZNB, alebo vojakom. Práca príslušníka ZNB nebola práve tým najpopulárnejším povolaním, ale určite práca pyrotechnika už mala niečo do seba. V tých časoch pracoval  ppráp.Jána Parobka, ako pyrotechnik ZNB vo Zvolene a podieľal sa na likvidácii nevybuchnutej vojnovej munície z druhej svetovej vojny. A práve o Jánovi Parobkovi vyšiel v roku 1979 v časopise Život článok pod názvom "Reportáž o práci pyrotechnika ZNB Jána Parobka - povolenie, ktoré neznáša omyl". Z dobového článku vyberáme.

Obávaný šéfredaktor internetového portálu sduchodci.cz, veľký československý patriot a mediálny kritik Pavel Ján Buvala sa práve v týchto dňoch pohybuje na potulkách po Slovensku. Jeho neprehliadnuteľný vzhľad, svojskú životnú filozofiiu a humor je cítiť z každého jeho kroku. Po roku sa tento mediálny postrach českého internetu opäť vracia na Slovensko, aby v červenom  tričku s logom vlaky.net prešiel trate železníc Slovenskej republiky od západu na východ a mohol sa tak opäť po roku stretnúť s ľuďmi z mediálnej a  podnikateľskej oblasti a s ľudmi zo svojho osobného života.  Dnes (5. júla 2014) ho bolo možné vidieť v Trenčianskej Teplej pri udalosti 105 výročia spustenia prevádzky TREŽ  unikátnej úzkorozchodnej elektrickej železnice, ktorá spája železničný uzol Trenčianska Teplá s kúpeľným mestom Trenčianske Teplice už viac ako 105 rokov.

Skalní v ofsajde, slovenský film z roku 1960 režiséra Jána Lacka o futbale, o futbalových nadšencoch i výtržníkoch a o zápase medzi Československom a Brazíliou. Hlavné úlohy si v tejto skvelej komédii zahrali František Dibarbora, Arnošt Garlatty a Anton Mrvečka. Film je unikátnou ukážkou skvelého humoru figliarskeho otca rodiny, jeho manželky, priateľov a futbalu. Z hercov, ktorí si zahrali v tomto filme, v čase písania tohoto článku žijú už len Mária Kráľovičová (filmová manželka Františka Dibarboru) a Štefan Kvietik (príslušník Verejnej bezpečnosti). Skalných v ofsajde aj napriek tomu že tento film bol nakrútený pred viac, než päťdesiatimi rokmi sa stále dá pozerať. Myslím si, že i tých neskôr narodených, ktorí nezažili tú futbalovú atmosféru zápasu Československa s Brazíliou na vlastnej koži, určite nadchne brilantný herecký výkon všetkých zúčastnených protagonistov a krásnej ľúbozvučnej slovenčiny.

Starý kraľovanský jednokoľajný železničný tunel je dnes opustenou tunelovou stavbou (patriaci železniciam Slovenskej republiky) nachádzajúci sa vedľa železničnej trate (a aktívneho železničného tunela) pri Kraľovanoch dislokačne smerom k obci Šútovo (časť Rieka). Tunel pretína horský masív kopca Sokol, ktorý obchádza cestná komunikácia E 50 v smere Martin - Ružomberok, dobre to známa spojnica Turca a Liptova, ktorá je v čase absencie diaľničného úseku najvyužívanejšou cestou turistiky do Vysokých Tatier. Tunel nie je z hlavnej cesty dobre viditeľný, ale je veľmi dobre prístupný (s možnosťou parkovania tesne u vstupu do tunela). V súčasnosti je opustený, nevyužívaný a navštevovaný dobrodruhmi či zvedavcami, alebo hľadačmi pokladov a pátračov po keškách ( Geocaching - určitý druh športu, spočívajúci v hľadaní skrytého objektu, o ktorom sú známe len jeho geografické súradnice). V letných mesiacoch v jeho blízkosti u hlavného cestného ťahu môžete vidieť pocestných predajcov medu, čučoriedok, húb či letného ovocia.A je to jediná tunelová stavba v širokom okolí, ktorá je zatiaľ voľne prístupná. Ak si chcete pozrieť toto stavebné dielo vytesané do skaly z roku 1871, máte jedinečnú príležitosť tak učiniť, pokiaľ jediný vchod do tunela Slovenské železnice neuzavrú.

Štátne podniky existovali v Československu do konca druhej svetovej vojny a od roku 1945 sa z nich postupne vytvorili národné podniky (n.p.). Od roku 1951 sa pojem štátny podnik nepoužíval. Národný podnik bol hlavným typom hospodárskej organizácie v komunistickom Československu v nasledujúcom období. Od roku 1988 (v rámci prestavby) boli národné podniky postupne späť premieňané na štátne podniky (štátne podniky boli zavedené zákonom č. 88/1988 Zb. o štátnom podniku).

Zoznam národných podnikov v Slovenskej socialistickej republike v rokoch 1948 - 1989:

Jindřich Plachta, vlastným menom Jindřich Söll bol český herec a spisovateľ. Narodil sa ako najstaršie dieťa v rodine robotníka 1. júla 1899 v Plzni. Mal dve sestry a jeho otec, montér a strojný zámočník pracoval v plzenskej Škodovke. Počas štúdií na obhcodnej akadémii vystupoval potajomky v plzenskom divadle ako štatista, pretože jeho otec chcel mať zo svojho syna účtovníka, nie divadelníka. Jindřich s priateľmi založil ochotnícky spolok Jar. Po vyštudovaní v roku 1919 odišiel do Prahy, kde si našiel s dvoma kamarátmi podnájom na Smíchove a pracova,l ako úradník. Uplynulo len niekoľko mesiacov a Plachtu uvidel kráľ českých komikov Vlasta Burian.

Jeho herecký prejav sa mu natoľko zapáčil, že mu ponúkol angažmán vo svojom divadle. Podobne ako Jaroslav Marvan mal robiť "nahrávača". Plachta si začal získavať priazeň publika a Burian začal cítiť konkurenciu. Napätú situáciu vyriešil Plachta odchodom z divadla.

Helena Růžičková (Helena Málková) kurpulentná žena si zo svojej nadváhy dokázala spraviť ochrannú známku. Jej výzor a duch bol neopakovateľný. Helenka bola vytúženým dieťaťom a keď sa narodila svojej mame (pochádzala zo Sarajeva) v jej tridsiatke, považovali to za malý zázrak. Helena sa narodila 13. júna 1936 v Prahe v rodine legionára a úradníčky, kde jej otec Alois Málek ovládal 22 jazykov (pôsobil vo francúzkej légii, ako tlmočník) predurčil svojej dcére umeleckú dráhu. Keď mala Helena 3 roky, začala chodiť do baletnej školy, hrala na klavír, chodila na kurz plávania a už ako štvorročná vystupovala v divadle. Jej prvá filmová herecká úloha bola vo filme Babička (od Boženy Němcovej) , ktorú v roku 1948 natočil František Čáp. Hrala detskú úlohu v chudobnej rodine Kudrnovic. Helenka nebola až príliš živé dieťa čo sa podpísalo dvojnásobným útekom k cirkusu a nie raz dokázala svojich rodičov poriadne potrápiť. Mama s nej chcela vychovať klavírnu virtuózku, ale jej povaha bola predurčené pre divadelný svet. Svoju prvú cigaretu si zapálila už keď mala štyri roky. Tento zlozvyk jej zostal až do konca života. Viac inkliminovala ku kamarátom, než ku kamarátkam a nie raz sa stretla aj v pästných súbojoch pri hájení svojich práv. Helenu už v siedmych rokoch zlákal ju cirkusový život plný dobrodružstiev, klaunov a cirkusových kostýmov.Umelecké gény pravdepodobne zdedila po dedkovi z maminej strany.