RetroMánia

Horský hotel „Sliezsky dom“ je horský hotel postavený vo Velickej doline na úpätí Gerlachovského štítu, nad Velickým plesom vo Vysokých Tatrách. Prvá chata nad Velickým plesom bola Blásyho chata, postavená na severovýchodnom brehu iniciatívou Eduarda Blásyho, ktorý bol riaditeľom Starého Smokovca. Budovu, postavenú v roku 1871, o dva roky neskôr zmietla lavína. V roku 1895 Uhorsko-karpatský spolok na juhozápadnom brehu Velického plesa vybudoval Sliezsky dom. Chata bola stavebne rozšírená v rokoch 1908 a 1943, ale v roku 1962 vyhorela. Na jej miesto bol o šesť rokov postavený súčasný horský hotel. Inou chatou bola Hunfalvyho chata postavená v rokoch 1876 až 1878 vo Vyšnej Velickej doline vďaka Uhorsko karpatskému spolku. Kamenno-drevená budova mala kuchyňu, svetlo, nocľah, verandu a kachle. Po otvorení Sliezskeho domu slúžila iba ako záložná chata v prípade preplnenia nového objektu. Po zničení požiarom v roku 1913 z chaty zostali len základy, viditeľné z Tatranskej magistrály. Chata niesla meno geografa pochádzajúceho z Veľkého Slavkova – János Hunfalvy (1820 – 1888). V súčasnosti je Sliezsky dom prebudovaný na štvorhviezdičkový horský hotel, unikátny najmä svojou polohou, ktorá umožňuje výstup priamo na najvyšší vrchol Slovenska, Gerlachovský štít. Po kompletnej rekonštrukcii ponúka hotel ubytovanie v 36 izbách a 8 apartmánoch, ktoré vychádzajú z pôvodnej historickej dispozície budovy. Sliezsky dom disponuje aj hotelovou reštauráciou, v ktorej momentálne pôsobí známy šéfkuchár Ľubomír Herko. K horskému hotelu patrí aj letná terasa s výhľadom na Velickú dolinu. Na Sliezsky dom je možné sa počas leta dostať aj autom, treba si len zavolať na recepciu a overiť voľné parkovacie miesta. Hotel ponúka hosťom aj bezplatný vývoz z parkoviska v Tatranskej Polianke vlastným terénnym autom. Počas zimnej sezóny je hotel dostupný len prostredníctvom snežného skútra, ktorý hotelový personál zabezpečí pre prichádzajúcich hostí.

Chata pod Rysmi je najvyššie položená horská chata v Tatrách i na Slovensku. V prevádzke je iba v letnej sezóne (od 15.6. do 31.10.). Chata bola postavená v roku 1932 ako prízemný objekt, v roku 1977 bola rozšírená o jedno poschodie. Poskytuje stravovanie i nocľah pre 19 osôb, núdzovo však možno prespať v jedálni. Vzhľadom na nebezpečenstvo snehových aj kamenných lavín sa uvažuje už niekoľko rokov o presunutí chaty do vyššie položeného miesta, zatiaľ však všetko zlyhalo na dohodách súčasných vlastníkov väčšinových KST (turisti) a JAMESu (horolezci). Chata je charakteristická neopakovateľnou atmosférou s príjemným prostredím. Je jednou zo štyroch vysokohorských chát, ktoré zásobujú nosiči, obyčajne nosia na 4,5 km trase s prevýšením 750 m 60 až 90 kg nákladu, výnimočne aj viac ako 100 kg (rekord 122,5 kg v roku 2003, súčasný chatár Viktor Beránek).

12. októbra 1957 nastal slávnostný výkop na Popradskom plese pre výstavbu budúcej modernej chaty poskytujúcej ubytovanie a stravovacie služby pre návštevníkov Vysokých Tatier. Stavba bola dokončená bola v roku 1961 (na Vianoce) a dostala názov Chata kapitána Morávku (1911-1945), veliteľa oddelenia finančnej stráže osady Štrbské Pleso, ktorý padol ako veliteľ prieskumnej hliadky partizánskeho oddielu Vysoké Tatry na Grúniku pod Kriváňom. Stavbu realizovali Pozemné stavby národný podnik Poprad. V čase jej otvorenia disponovala kapacitou 110 lôžok a jedálňou pre 200 hostí. V roku 1990 sa premenovala na Chatu pri Popradskom plese. Chata je postavená v štýle socialistického realizmu s prvkami ľudovej architektúry. Chata bola sprivatizovaná v roku 1998 a od roku 2005 ju vlastní firma RELIEF Slovakia .s.r.o. Hotel leží v nadmorskej výške 1 494 metrov priamo na brehu Popradského plesa na trase Tatranskej Magistrály.

Horská Chata pod Chlebom sa nachádza na južnom svahu hlavného hrebeňa Malej Fatry v takzvanej krivánskej časti Malej Fatry vo výške 1387 m n.m., v blízkosti časti hrebeňa Veľký Fatranský Kriváň (1708,7 m n.m.), Snilovské sedlo (1524 m n. m.), Chleb (1646 m n.m.). Ide o najvyššie položenú turistickú horskú chatu  (1 423 m nad morom) v Malej Fatre s celoročnou prevádzkou. Chata bola postavená v roku 1930. Prvé zmienky o Chate pod Chlebom sú známe z obdobia Slovenského štátu.  V roku 1945 bola chata vypálená ustupujúcimi nemeckými vojskami. V roku 1946 na pôvodných základoch bola opäť obnovená. 12. apríla 1982 chata vyhorela. Súčasná chata je postavená na mieste hospodárskej budovy pôvodného pôdorysu bývalej chaty. Chata poskytuje celoročné ubytovanie a stravovanie. Každá izba v chate má svoje meno podľa výhľadu z jej okna: Magura, Chleb, Kriváň. V blízkosti sa nachádzajú viaceré lyžiarske vleky (známy svah Generál). Chata je dobre prístupná od vrcholu sedačkovej lanovky od Chaty Vrátna po zelenej turistickej značke. Dá sa k nej dostať aj po žltej značke  na hlavnom hrebeni Krivánskej Malej Fatry. Z Turčianskej kotliny je prístupná po zelenej značke od autokempingu Trusalová, alebo po modrej značke zo Šútova. Asi 30 minút od chaty sú Mojžišove pramene a 1:30 hod, sa nachádza 38 m vysoký Šútovský vodopád.

Ústredné riaditeľstvo štátnych kúpeľov v Bratislave zafinancovalo v roku 1943 výstavbu prvého lyžiarskeho vleku vo Vysokých Tatrách. V podstate šlo o celoslovenský primát, postaviť lyžiarsky vlek vo vysokohorskom teréne a to na svahu Predného Soliska. Obyvatelia Štrby aj Važca pásavali už v stredoveku svoje stáda v Mlynickej doline, na úpätí horského hrebeňa. Na poľane pod hrebeňom zakladali pastieri soliská, preto ju nazývali soliskom. Štart vleku stál bezprostredne pri brehu Štrbského plesa (zrub s motorom) a cieľová stanica 500 m nad ňou v kupole bývalej hvezdárne vo výške 1 850 m. Dĺžka zjazdovky bola 3 000 m. Vlek slúžil až do roku 1965. Neskôr (od januára 1970) ho nahradila sedačková lanovka už s novými staničnými budovami, ktorú v roku 2002 modernizovali do súčasnej podoby.
Krátko po spustení vleku v roku 1943, bola uvedená do prevádzky aj Chata pod Soliskom, ktorá v prvopočiatkoch fungovala, ako sezónny lyžiarsky bufet, chata bola postavená na kamenných základoch a oficiálne bola spustená do prevádzky až 6. februára 1944. Za druhej svetovej vojny bola používaná partizánmi. Chata bola úplne dokončená až v roku 1946.

Pračky, vysávače, mixéry, chladničky, fény, mrazničky a ďalšie výrobky československého priemyslu boli neoddeliteľnou súčasťou modernej socialistickej domácnosti. Niektoré značky známe za socializmu sú dnes už dávno zabudnuté a niektoré zotrvali až dodnes. Rada z týchto spotrebičov bola pritom malým technickým zázrakom na ktoré si celé rodiny šetrili peniaze aj niekoľko mesiacov. V tomto článku si zaspomíname na nezabudnuteľné pračky, pre tých skôr narodených rozoberieme ich technické parametre, skúsenosti a mnoho ďalších vecí, možno pre niekoho užitočných informácií a pre iných možno len retro pohľad na časy už dávno minulé. Vírivé, ale aj automatické práčky Romo či automatické práčky Tatramat neodmysliteľne patrili ku koloritu socialistických domácností.

Vodná nádrž Domaša leží v Ondavskej vrchovine v doline Ondavy, pod ňou je malá vyrovnávacia nádrž Malá Domaša. Vodná nádrž Domaša sa dvoma tretinami plochy rozkladá na území okresu Vranov nad Topľou, iba severná časť zasahuje do okresu Stropkov. Výstavba vodného diela sa začala sa vo februári 1962 a ukončená bola v decembri 1967. Injekčná štôlňa sa začala zakladať v auguste 1963. Prietok Ondavy bol odvedený do štôlne v júni 1964. Sypanie vlastného telesa hrádze sa začalo na jar 1964, keď bol ešte otvorený výkop injekčnej štôlne. Sypanie statickej časti sa začalo v rokoch 1965 - 1966. Sypanie zemnej hrádze bolo ukončené v septembri 1966. Hydroelektráreň bola dokončená v decembri 1966 a o rok neskôr, v decembri 1967, bola ukončená výstavba celého vodného diela. Celá nádrž má veľký vodohospodársky význam s polyfunkčným charakterom - regulácia prítokov vôd do Východoslovenskej nížiny, zásobáreň úžitkovej vody a perspektívne aj pitnej vody a využitie na rekreačne účely. Kvôli ročným zrážkovým výkyvom a nerovnomerným odberom vody hladina aj v priebehu roka intenzívne kolíše, čo vyvoláva abráziu brehov s následnou aktiváciou zosunov na priľahlých svahoch, výrazne poškodzujúcich hospodárske objekty, najmä cesty.

13. septembra 2013 sa uskutočnilo stretnutie veliteľov útvarov, zástupcov a hlavných funkcionárov veliteľstva Domobrany. Domobrana vznikla na území Slovenskej republiky s dislokáciou jej veliteľstva v Topoľčanoch dňa 01.04.2000. Domobrane velil generál Ján Pančík. Domobrana zanikla dňa 30.09.2002. Aj napriek krátkemu trvaniu tohoto vojenského zoskupenia, domobrana zanechala svoju historickú vojenskú pečať. A živou pečaťou sú hlavne jej pamätníci, ktorí sa pravidelne každý rok stretávajú v bývalých vojenských posádkach a okrem spomienok na aktívnu vojenskú službu sa živo diskutuje i o otázkach súčasného stavu armády. Tohtoročné stretnutie bolo zorganizované v Trebišove pod patronátom plukovníka v.v. Mariána Brinčeka, kde okrem návštevy kasární 21. mechanizovaného práporu, početná delegácia navštívila i primátora mesta Ing. Mariána KOLESÁRA. Rozsiahly vojenský i civilný program bol následne z Trebišova redislokovaný kde inde, ako za tokajským vínom do  priestorov penziónu TOKAJ MACIK WINERY s.r.o. v obci Malá Tŕňa, 25km od mesta Trebišov.

Medzi rokmi 1980 a 1982 postavili príslušníci sovietskej armády na južnom okraji vojenského priestoru Hradiště VII (Česká Republika), komplex kasární a rozsiahly podzemný komplex pod označením JASYR. Toto zodolnené veliteľské stanovište malo slúžiť pre veliteľstvo Strednej skupiny vojsk, respektíve ako veliteľské stanovište 22. armády. Sovietsky vojenský útvar, ktorý túto lokalitu spravoval, mal kódové označenie JASYR, číslo poľnej pošty bolo 41601. Podľa dostupných informácií bol tento komplex vytvorený na účely mobilizácie. Podzemný objekt mal vlastné zdroje elektrickej energie, filtráciu vzduchu a zdroj vody. Dnes je tento podzemný komplex zasypaný a pre verejnosť neprístupný.

Na ceste z Valče, na prvej odbočke pred Veľkým Hlavákovom, je vjazd do vojenského priestoru Hradiště. Na okraji bola strážnica, vedľa nej stál pohotovostný gazik a niekoľko vojakov Sovietskej armády. Tu bolo asi najdôležitejšie a asi najtajnejšie sídlo Strednej skupiny vojsk Sovietskej armády na území Československa.

Československý rozhlas bol v rokoch 1948 až 1991 štátnou a v rokoch 1991, 1992 verejnoprávnou inštitúciou v Československu. Do roku 1991 mal monopol na rozhlasové vysielanie. Československý rozhlas vznikol v apríli 1948 zlúčením podnikov Český rozhlas, spol. s r.o. a Slovenský rozhlas, spol. s r.o. a zanikol v decembri 1992 so zánikom Česko-Slovenska. Prvé verejné rozhlasové vysielanie v Československu sa uskutočnilo 28. októbra 1919 z Prahy. Pravidelné vysielanie sa začalo 18. mája 1923. ČSR sa stala druhou európskou krajinou s pravidelným rozhlasovým vysielaním. Prvé rozhlasové prijímače na Slovensku sú zaznamenané k roku 1924. V roku 1924 sa začalo používať slovo "rozhlas", predtým sa hovorilo o rádiofónii.
V roku 1925 bolo spustené vysielanie v jazykoch národnostných menšín (v nemčine, maďarčine a rusínčine). V roku 1926 začalo vysielať štúdio v Brne a Bratislave a v roku 1927 v Košiciach (koncom roka 1938 štúdio presunuté do Maďarmi neobsadeného Prešova). Neskôr v Ostrave a v roku 1936 v Banskej Bystrici. Tesne pred rozpadom Československa bol podnik Radiojournal premenovaný na Československý rozhlas, spol. s r.o. O pár mesiacov neskôr, v roku 1939, sa tento podnik rozpadol na slovenský a český rozhlasový podnik, táto situácia trvala až do opätovného zlúčenia týchto podnikov do spoločnej a teraz už explicitne štátnej inštitúcie "Československý rozhlas" vytvorenej v roku 1948 po prevzatí moci v štáte zo strany Komunistickej strany Československa.
V roku 1953 začala vysielať Československá televízia, ktorá bola do roku 1957 súčasťou Československého rozhlasu a až potom sa organizačne osamostatnila. V roku 1955 bolo spustené vysielanie rozhlasu aj po drôte. Na Slovensku bolo v roku 1957 otvorené krajské štúdio v Banskej Bystrici. Koncom 60. rokov a intenzívnejšie od začiatku 70. rokov sa začalo vysielať aj stereofonicky.