RetroMánia

Osudy socialistických prezidentov v Československu. Od Klementa Gottwalda po Gustáva Husáka, ich súkromný život, politická kariéra, činy v úrade prezidenta - všetko vo filmovom dokumente Českej televízie.

Históriu elektrifikácie Slovenska môžeme zoradiť do štyroch období. Prvé obdobie približne do roku 1930 sa riešilo malými lokálnymi elektrárňami, ktoré vznikali primárne s podnikmi pre zabezpečenie ich výroby a elektrickú energiu poskytovali blízkemu okoliu. V druhom období (po roku 1930) sa začína z elektriny stávať obchodovateľná komodita a čoraz viac spoločností sa začína zapájať do obchodovania s týmto tovarom. Vznikajú špecializované elektrárenské spoločnosti. Organizačne sa výroba a distribúcia elektrickej energie sústreďuje do piatich regionálnych spoločností. Z nich v čase 2. svetovej vojny vznikajú Slovenské elektrárne (v roku 1942). Povojnové a socialistické obdobie Slovenska je charakteristické rozsiahlou industrializáciou na jednej strane, ale pomalým budovaním elektrárenských kapacít na strane druhej. Z elektriny sa stáva nedostatkový tovar a preto sa začína regulovať (preto si v prvých desiatich povojnových rokoch začína priemysel budovať svoje vlastné fabrické elektrárne). Za socializmu bolo bežnou súčasťou rozhlasového vysielania informačná správa o energetickej situácii na Slovensku v ktorej sa vyhlasovali takzvané regulačné stupne. Dodržiavanie regulačných stupňov bolo pre celý hospodársky sektor povinný.  Pre uspokojenie rastúceho dopytu štát vybuduje tepelná elektráreň v Novákoch. Neskôr (koncom 50. rokov) sa začína i s budovaním prvej jadrovej elektrárne pri Jaslovských Bohuniciach (prvá Československá jadrová elektráreň A1). Elektráreň mala z dnešného pohľadu veľmi malý výkon, technológia výroby energie bola poruchová a preto bola bola v prevádzke len 5 rokov.

V tomto článku sa vydáme za pomoci filmových záberov cestopisného filmu naprieč ČSR (1923) s názvom „Cesta kolem republiky“, kameramanom Jindřichem Brichtou, Cestu absolvovali kabrioletom značky Praga a posádky v zložení troch mužov a jednej ženy filmovala krajinu, mestá, obce, historické pamiatky, priemysel i ľudí. Cesta po republike trvala 5 týždňov. Filmový projekt financoval - filmový ústav Comenius. Cesta začala v Prahe, nasledovali západné Čechy, severné a následne východné Čechy, potom cez Olomouc, Opavu na sever a následne východ Slovenska, Košice, následne do Bratislavy, Brna a Jihlavy.

Slapská priehrada je vodná nádrž na rieke Vltava v okresoch Praha-západ a Příbram. Táto piata najväčšia česká vodná nádrž je súčasťou Vltavskej kaskády a nesie názov podľa obce Slapy, na ktorej území hrádza stojí. Bola vybudovaná v rokoch 1949 – 1955 a okrem protipovodňovej ochrany slúži aj na vylepšovanie prietokov Vltavy, pokrytie odberov vody pre priemysel a výrobu elektrickej energie. Prvé rozhodnutie o výstavbe tohoto vodného diela pochádza už z roku 1933. Realizácia stavby započala až v roku 1949 už s novo vypracovaným projektom (pôvodný plán z roku 1933 vychádzal s vybudovaním hrádze ešte pred poslednou zatáčkou terajšieho riešenia) . Na začiatku realizácie projektu bolo nutné odviesť z budúceho staveniska vodný tok cez novovybudovaný tunel v skalnom podloží.  Na stavbe priehrady bolo spotrebovaných 350 000 m³ betónu, 40 000 vagónov kameňa, 6 300 vagónov piesku a 5 800 vagónov cementu. V apríli 1954 sa započalo s napúšťaním samotnej priehrady vodou. V októbri 1954 bola spustená prvá z troch vodných elektrických turbín Slapskej elektrárne. Po úplnom napustení priehrady (1954) bola na priehrade spustená i lodná doprava.

Malá vodná elektráreň nachádzajúca sa v katastrálnom území obce Ľubochňa (okres Ružomberok) bola postavená v rokoch 1903 - 1904 a jej primárnou úlohou bolo napájanie lesnej úzkokoľajnej železničky na zvoz dreva. V tej dobe patrila medzi stredoeurópske unikáty. Aj dnes patrí medzi unikát pôvodnou zrekonštruovanou technológiou na výrobu elektrickej energie. V roku 1966 bola elektrárnička zatvorená, pretože hlavný odberateľ - lesná železnička bola zrušená a ustúpila v zvoze drevnej hmoty z Ľubochnianskej doliny nákladnej automobilovej doprave. Jej opätovné oživenie sa napokon podarilo až súkromnému investorovi, ktorý v roku 1993 po komplexnej rekonštrukcii jej vdýchol opäť život. S finančnou podporou Františka Bobáka sa podarilo elektráreň vrátiť do prevádzky so súčasným výkon 22 kW a elektráreň pracuje dodnes.

Legenda československej kulturistiky Juraj Višný, patril v šesťdesiatych rokoch 20. storočia k najvýznamnejším predstaviteľom kulturistiky v bývalom Československu. V roku 1964 sa stal absolútnym víťazom Veľkej ceny Mladej gardy v Bratislave a v roku 1968 získal absolútny titul majstra republiky v kulturistike (v bratislavskom Parku kultúry a oddychu.kde sa konali prvé majstrovstvá ČSSR, 24.-25.5.1968, počet súťažiacich: 34 ). Prvé miesto v kategórii juniorov nad 173 cm získal Peter Uríček (Lokomotíva Bratislava). V kategórii mužov nad 175 cm zvíťazil Juraj Višný (Lokomotíva Bratislava). Toľko z archívu historických faktov. Kto z vás skôr narodených sa venoval aktívne, alebo len tak pre radosť kulturistike?

Chuť potravín v zážitkoch. Možno aj takto by som ja z môjho retro pohľadu mohol nazvať chuť socializmu na tanieri. Síce je to iba môj subjektívny pocit, ale z pohľadu vtedajšieho dieťaťa som myslím si nebol až tak ďaleko od pravdy. Aj potraviny, rovnako ako socializmu mali svoje svetlé i temné stránky. Bolo to obdobie v ktorom mali ľudia síce prácu (povinne museli pracovať všetci zo zákona, inak by boli trestaní za príživníctvo a uvrhnutí do žalára) a život v socialistickej klietke sa viedol takým zvláštnym spôsobom (z môjho miléniového pohľadu)  a to sa prejavovalo i klietkovým sortimentom v maloobchodných predajniach. Sortiment (a nie len potravín) nebol  tak  "bezhraničný", aký je dnes v súčasných  obchodných reťazcoch, ale jedno máme s dobou hlbokého socializmu spoločné. Nákupné horúčky. Hlavne tie pred sviatkové. Dnes kúpime takmer všetko a takmer kdekoľvek a takmer kedykoľvek. Za socializmu bol sortiment podstatne skromnejší a na to čo bolo v obchodoch (pred sviatkami) sa stálo v dlhých radoch (dnes síce už nestojíme na chodníku v dlhých debatách sledujúc pohyb "hada", ale všetci sa aj tak  "zrazíme" pri pokladniach), sa delilo na takzvaný pultový tovar (rozumej tovar viditeľne prístupný pre nákup všetkým) a tovar podpultový (rozumej tovar, ktorý bol uložený pod pultom na neviditeľnom mieste a bol určený len úzkej skupine ľudí - priateľom, známym, rodine, kámošom a podobne). Z dnešného  pohľadu voľného trhu niečo nemysliteľné. Niektorí z nás si dodnes spomínajú na tieto časy, ako na staré dobré časy a mladším ročníkom je to buď úsmevné, alebo poburujúce. Cieľom tohto článku nie je niekoho pobúriť, ale vyvolať úsmevné retro spomienky.

Chopok (2 023 m n. m.) je tretí najvyšší vrch (Ďumbier 2 043, Štiavnica 2 025 m n. m.) Nízkych Tatier. Ide o vrchol s rozsiahlym kruhovým výhľadom. Blízko vrcholu sa nachádza horská chata – Kamenná chata pod Chopkom a konečná stanica lanovky (z dvoch smerov - juh a sever). Chopok je súčasťou regiónu Jasná ako turisticko-športové centrum predovšetkým zimnej lyžiarskej rekreácie. Jasná je najväčšie lyžiarske stredisko na Slovensku. Nachádza sa tu 13 lanoviek a 10 vlekov. Celková dĺžka zjazdoviek je asi 49 km. V Liptove sa lyžuje už vyše sto rokov. Prvé lyžiarske pokusy sa tu odohrali už koncom 19. storočia. No nie lyžovanie pre rekreačné účely, ale lyže sa využívali pri práci najmä u lesných robotníkov a poštových doručovateľov. Medzníkom v histórii bolo rozhodnutie v roku 1936 vybudovať lanovku na Chopok. Na podporu tejto myšlienky inicioval Alojz Lutonský lyžiarske preteky, ktoré nazvali Veľká cena Demänovských jaskýň. 26. marca 1939 sa zišlo 47 pretekárov pri Pálkovej chate pri Vrbickom plese (neskôr Sokolská chata). Trať viedla zo sedla Poľana cez Tri vody do cieľa na Zadných. Po tom ubehlo niekoľko rokov a prišla vojna. Keďže pôvodná lanovka na Chopok už neexistovala, po skončení druhej svetovej vony sa znova začalo uvažovať o jej znovu vybudovaní. V roku 1949 sa podarilo postaviť prvý úsek lanovky na sever Chopka. Naplánovaná bola dvojúseková trasa Koliesko–Luková–Chopok v dĺžke 1 145 a 1 090 metrov. Lanovka bola dvojsedačková s odpojiteľným závesom. Cestujúci cestujúci sedeli bokom v smeru jazdy. Prvý úsek bol uvedený do prevádzky v roku 1949. Následne Chopok začal poskytovať aj nové ubytovacie možnosti v hoteloch a chatách. Ďalší prelom prišiel koncom 50. rokov 20. storočia spojením severnej a južne strany Chopku lanovkou  (požiadavka vzišla od samotných zamestnancov lanovky)  (1954-1957).

V čase zverejnenia tohoto článku sa píše rok 2018 a je práve 31.12.2018, teda Silvester. Ak sa pozriem do roku 1968, je to už dobrých 50 silvestrovských rokov, čo uplynulo. A prečo práve dnes spomínam na Silvester 1968? Jednak z nostalgie a jednak pre okrúhle výročie (1968 - 2018) a ešte preto, že šlo o zlomový historický rok československých dejín, keďže v roku 1968 vpadli na územie Československa vojská Varšavskej zmluvy, aby zvrátili politických vývoj v Československu (vývoj spoločnosti nazývaný aj ako Pražská jar). A práve na Silvestra (čo sa týka vtedajších médií) sa národ, keď to tak poviem "vybúril" z traumy, ktorá nasledovala práve po okupácii. Alebo možno mediálny Silvester 1968 nebol až takou kultúrnou traumou, ale možno len ďalším smerovaním tohoto žánru po vzore kapitalistického západu, kde nahota, erotika a vulgarizmus boli (nie len Silvestrovskou) súčasťou bulvárnej spoločnosti. Bohvie, ako by to dopadlo, ak by tento vývoj súdruhovia nezakázali. A preto bol Silvester 1968 možno posledným rokom, kedy sa dalo širokej verejnosti slobodne zverejniť toľko toho z krčmového slovníka "siedmej cenovej skupiny bez kormidelníka" a poslednou šancou, ako zviditeľniť i tento druh "umenia". A ako vlastne vyzeral Silvester 1968? Pre pamätníkov som pripravil niekoľko dobových ukážok.

V 30. rokoch 20. storočia, deti z majetnejších rodín dostávali pod stromček hračky zvyčajne z plechu. Niektoré z nich boli dokonca aj naťahovacie. Dospelým sa zas zväčša okrem oblečenia nakupovali výrobky do domácnosti. 40. roky 20. storočia už boli o niečom inom, keďže šlo o vojnové roky. Najväčšou radosťou bolo, ak bol veľký a bohatý vianočný stôl plný sladkých dobrôt pre deti. V 50. rokoch 20. storočia začal z Vianoc vytlačovať Ježiška, dedo Mráz. A medzi darčekmi pod stromček pre deti nemohli chýbať plechové hračky a bábiky a napríklad i také korčule, lyže a samozrejme drevené hračky. V 60. rokoch 20. storočia už začína nástup technológie umelých hmôt. Pod stromček tej doby už sa začali objavovať umelohmotné hračky a možno povedať, že započali dejiny vianočného konzumu, pretože hračky tohoto druhu neboli až tak drahé a bola ich (relatívne) široká ponuka. Okrem umelohmotných hračiek sa v obchodoch objavili mechanické, plechové hračky, poháňané batériami, plechové autíčka na diaľkové ovládanie (pomocou predlžovacieho drôtu), ale i obyčajné autíčka (embéčky, skútre...).