RetroMánia

Bavlnárske závody Ružomberok - na vrchole 80. rokov 20.storočia pod názvom Bavlnárske závody Vladimíra Iľjiča Lenina (skratka BZVIL). Továreň na spracovanie bavlny bola postavená na konci devätnásteho storočia v mestskej časti Ružomberok s názvom Rybárpole (k mestu pričlenená katastrálne 1894 a administratívne 1910). Produkcia bola spustená v roku 1895 v 1. pradiarni na strojoch značky Asa Lees a Dobson Barlow (pradiarenské stroje boli vyrobené vo Veľkej Británii) a fabrika vyrobila prvých 213 ton bavlnenej priadze . V roku 1896 bolo vyrobených 1 731 407 m režných tkanív. Koncom prvej dekády 20. storočia sa fabrika stáva najväčším spracovateľom bavlny v celom vtejdajšom Rakúsku - Uhorsku. V roku 1919 dochádza k zmene názvu fabriky. Mauntnerové textilné závody, uč. spol. Ružomberok - Rybárpole.

Časy, keď naše staré mamy a prastaré mamy varili a piekli z domácich surovín sú už dávno preč. V súčasnosti je svet založený na polotovaroch, mikrovlnkách čo umožňuje súčasným gazdinkám stráviť len zlomok času prípravy stravy. A ako to bolo za socializmu? Aj za socializmu sa snažili vo väčšej miere uľahčiť dennú rutinu u sporáku tým, že sa do obchodov s potravinami začali objavovať prvé polotovary. Napríklad polievky v konzervách, polievky v sáčkoch a polievky v kockách. A ako sa začínalo s výrobou polievok v tomto národnom podniku?

Bratislava - Zlaté piesky jazero, využívané pre Bratislavčanov, ako prírodné kúpalisko v mestskej časti Ružinov. Má šírku asi 400 metrov a hĺbku približne 30 metrov. Začiatkom 21. storočia bolo v blízkosti jazera postavené veľké nákupné centrum Shopping Palace. V areáli jazera sa konajú kultúrne a hudobné akcie, k najznámejším patrí MTV Disco TV a Uprising Reggae Festival. Areál Zlatých pieskov je najväčším rekreačno športovým strediskom v Bratislave. A ako sa spomína na staré dobré časy na zlatých pieskoch? Nuž asi takto.

Osudy socialistických prezidentov v Československu. Od Klementa Gottwalda po Gustáva Husáka, ich súkromný život, politická kariéra, činy v úrade prezidenta - všetko vo filmovom dokumente Českej televízie.

Históriu elektrifikácie Slovenska môžeme zoradiť do štyroch období. Prvé obdobie približne do roku 1930 sa riešilo malými lokálnymi elektrárňami, ktoré vznikali primárne s podnikmi pre zabezpečenie ich výroby a elektrickú energiu poskytovali blízkemu okoliu. V druhom období (po roku 1930) sa začína z elektriny stávať obchodovateľná komodita a čoraz viac spoločností sa začína zapájať do obchodovania s týmto tovarom. Vznikajú špecializované elektrárenské spoločnosti. Organizačne sa výroba a distribúcia elektrickej energie sústreďuje do piatich regionálnych spoločností. Z nich v čase 2. svetovej vojny vznikajú Slovenské elektrárne (v roku 1942). Povojnové a socialistické obdobie Slovenska je charakteristické rozsiahlou industrializáciou na jednej strane, ale pomalým budovaním elektrárenských kapacít na strane druhej. Z elektriny sa stáva nedostatkový tovar a preto sa začína regulovať (preto si v prvých desiatich povojnových rokoch začína priemysel budovať svoje vlastné fabrické elektrárne). Za socializmu bolo bežnou súčasťou rozhlasového vysielania informačná správa o energetickej situácii na Slovensku v ktorej sa vyhlasovali takzvané regulačné stupne. Dodržiavanie regulačných stupňov bolo pre celý hospodársky sektor povinný.  Pre uspokojenie rastúceho dopytu štát vybuduje tepelná elektráreň v Novákoch. Neskôr (koncom 50. rokov) sa začína i s budovaním prvej jadrovej elektrárne pri Jaslovských Bohuniciach (prvá Československá jadrová elektráreň A1). Elektráreň mala z dnešného pohľadu veľmi malý výkon, technológia výroby energie bola poruchová a preto bola bola v prevádzke len 5 rokov.

V tomto článku sa vydáme za pomoci filmových záberov cestopisného filmu naprieč ČSR (1923) s názvom „Cesta kolem republiky“, kameramanom Jindřichem Brichtou, Cestu absolvovali kabrioletom značky Praga a posádky v zložení troch mužov a jednej ženy filmovala krajinu, mestá, obce, historické pamiatky, priemysel i ľudí. Cesta po republike trvala 5 týždňov. Filmový projekt financoval - filmový ústav Comenius. Cesta začala v Prahe, nasledovali západné Čechy, severné a následne východné Čechy, potom cez Olomouc, Opavu na sever a následne východ Slovenska, Košice, následne do Bratislavy, Brna a Jihlavy.

Slapská priehrada je vodná nádrž na rieke Vltava v okresoch Praha-západ a Příbram. Táto piata najväčšia česká vodná nádrž je súčasťou Vltavskej kaskády a nesie názov podľa obce Slapy, na ktorej území hrádza stojí. Bola vybudovaná v rokoch 1949 – 1955 a okrem protipovodňovej ochrany slúži aj na vylepšovanie prietokov Vltavy, pokrytie odberov vody pre priemysel a výrobu elektrickej energie. Prvé rozhodnutie o výstavbe tohoto vodného diela pochádza už z roku 1933. Realizácia stavby započala až v roku 1949 už s novo vypracovaným projektom (pôvodný plán z roku 1933 vychádzal s vybudovaním hrádze ešte pred poslednou zatáčkou terajšieho riešenia) . Na začiatku realizácie projektu bolo nutné odviesť z budúceho staveniska vodný tok cez novovybudovaný tunel v skalnom podloží.  Na stavbe priehrady bolo spotrebovaných 350 000 m³ betónu, 40 000 vagónov kameňa, 6 300 vagónov piesku a 5 800 vagónov cementu. V apríli 1954 sa započalo s napúšťaním samotnej priehrady vodou. V októbri 1954 bola spustená prvá z troch vodných elektrických turbín Slapskej elektrárne. Po úplnom napustení priehrady (1954) bola na priehrade spustená i lodná doprava.

Malá vodná elektráreň nachádzajúca sa v katastrálnom území obce Ľubochňa (okres Ružomberok) bola postavená v rokoch 1903 - 1904 a jej primárnou úlohou bolo napájanie lesnej úzkokoľajnej železničky na zvoz dreva. V tej dobe patrila medzi stredoeurópske unikáty. Aj dnes patrí medzi unikát pôvodnou zrekonštruovanou technológiou na výrobu elektrickej energie. V roku 1966 bola elektrárnička zatvorená, pretože hlavný odberateľ - lesná železnička bola zrušená a ustúpila v zvoze drevnej hmoty z Ľubochnianskej doliny nákladnej automobilovej doprave. Jej opätovné oživenie sa napokon podarilo až súkromnému investorovi, ktorý v roku 1993 po komplexnej rekonštrukcii jej vdýchol opäť život. S finančnou podporou Františka Bobáka sa podarilo elektráreň vrátiť do prevádzky so súčasným výkon 22 kW a elektráreň pracuje dodnes.

Legenda československej kulturistiky Juraj Višný, patril v šesťdesiatych rokoch 20. storočia k najvýznamnejším predstaviteľom kulturistiky v bývalom Československu. V roku 1964 sa stal absolútnym víťazom Veľkej ceny Mladej gardy v Bratislave a v roku 1968 získal absolútny titul majstra republiky v kulturistike (v bratislavskom Parku kultúry a oddychu.kde sa konali prvé majstrovstvá ČSSR, 24.-25.5.1968, počet súťažiacich: 34 ). Prvé miesto v kategórii juniorov nad 173 cm získal Peter Uríček (Lokomotíva Bratislava). V kategórii mužov nad 175 cm zvíťazil Juraj Višný (Lokomotíva Bratislava). Toľko z archívu historických faktov. Kto z vás skôr narodených sa venoval aktívne, alebo len tak pre radosť kulturistike?

Chuť potravín v zážitkoch. Možno aj takto by som ja z môjho retro pohľadu mohol nazvať chuť socializmu na tanieri. Síce je to iba môj subjektívny pocit, ale z pohľadu vtedajšieho dieťaťa som myslím si nebol až tak ďaleko od pravdy. Aj potraviny, rovnako ako socializmu mali svoje svetlé i temné stránky. Bolo to obdobie v ktorom mali ľudia síce prácu (povinne museli pracovať všetci zo zákona, inak by boli trestaní za príživníctvo a uvrhnutí do žalára) a život v socialistickej klietke sa viedol takým zvláštnym spôsobom (z môjho miléniového pohľadu)  a to sa prejavovalo i klietkovým sortimentom v maloobchodných predajniach. Sortiment (a nie len potravín) nebol  tak  "bezhraničný", aký je dnes v súčasných  obchodných reťazcoch, ale jedno máme s dobou hlbokého socializmu spoločné. Nákupné horúčky. Hlavne tie pred sviatkové. Dnes kúpime takmer všetko a takmer kdekoľvek a takmer kedykoľvek. Za socializmu bol sortiment podstatne skromnejší a na to čo bolo v obchodoch (pred sviatkami) sa stálo v dlhých radoch (dnes síce už nestojíme na chodníku v dlhých debatách sledujúc pohyb "hada", ale všetci sa aj tak  "zrazíme" pri pokladniach), sa delilo na takzvaný pultový tovar (rozumej tovar viditeľne prístupný pre nákup všetkým) a tovar podpultový (rozumej tovar, ktorý bol uložený pod pultom na neviditeľnom mieste a bol určený len úzkej skupine ľudí - priateľom, známym, rodine, kámošom a podobne). Z dnešného  pohľadu voľného trhu niečo nemysliteľné. Niektorí z nás si dodnes spomínajú na tieto časy, ako na staré dobré časy a mladším ročníkom je to buď úsmevné, alebo poburujúce. Cieľom tohto článku nie je niekoho pobúriť, ale vyvolať úsmevné retro spomienky.