RetroMánia

Mečiarizmus - pojem, ktorý sa stal na Slovensku "legendou".

O mečiarizme sa toho v slovenskej tlači veľmi veľa popísalo. Písali sa fámy, polopravdy, alebo jasne zavádzajúce informácie. Len pravda akosi unikala, lebo sa riešila systémovo, teda tisíckrát opakovaná lož sa nakoniec predsa len stala slovenskou pravdou. A čo to vlastne je mečiarizmus? Šlo a dodnes v podstate ide o výklad politickej histórie z obdobia vlády Vladimíra Mečiara po rozdelení Československa tak, ako to komu vyhovuje s cieľom v podstate získavať vždy nový a nový politický kapitál a zastierať vlastné majetkové ambície. "Je po voľbách, zvyknite si.", výrok Vladimíra Mečiara ktorý odštartoval temné obdobie slovenskej politickej histórie. HZDS získalo v predčasných voľbách 34,9 percenta hlasov a 61 poslaneckých kresiel. Ľuptákovci - Združenie robotníkov Slovenska,  získali 7,34 percenta a 13 mandátov, SNS s 5,4 percentami mali deviatich poslancov. Politický systém, ktorý mečiarizmus predstavoval, rozdeľoval ľudí v jeho celej politickej sfére a sledoval jediný cieľ. Maximalizovať politické a finančné zisky ľudí, ktorí sa stali jedným z článkom dlhej reťaze na úkor budúcnosti Slovenskej republiky. Republiky, ktorá disponovala štátnym majetkom našich starých otcov a krajiny z ktorej sa nakoniec dnes stala montážna linka Európy. Po štyroch rokoch vládnutia Vladimíra Mečiara vláda zanechala Slovensko zdevastované natoľko, že na konci volebného obdobia si musel štát požičiavať za tridsaťpercentný úrok. 

Kombajn SM - 500 - Príbeh obrovského konštrukčného nadšenia, ktorému súdruhovia z RVHP dali STOP.

Prostějovský Agrostroj sa v roku 1968 pustil do veľkého konštrukčného projektu. Cieľom projektu mal byť kombajn, ktorý by s odstupom času predbehol ich vývoj o dobrých 15 rokov dopredu. Prvé stroje, ktoré sa začali na poliach bývalého socialistického Československa používať pochádzali zo Sovietskeho Zväzu. Priekopníkmi boli stroje s označením S 3, S 4, ktoré boli ťahané koňmi a neskôr sa stali ako sa v tej dobe tomu hovorilo - samohybnými strojmi. Bolo to obdobie kolektivizácie, kde sa dobrovoľne na silu stávali bývalí statkári a drobní samo hospodáriaci roľníci členmi JRD. Keďže technický vývoj napredoval, bolo potrebné pre socialistický štýl hospodárenia vyvíjať novú, lepšiu a hlavne pokrokovú socialistickú techniku. Keďže sa väčšina robôt robila ručne a strojov bolo málo (síce už existovali strojné mlátičky, kosy či strojné viazače) bolo potrebné prísť s niečim univerzálnym. Čo by dokázalo žať, vymlátiť a prípadne ešte zviazať slamu do snopov. Do roku 1968 sa vyrobilo niekoľko strojov, ktoré dokázali úspešne pomáhať poľnohospodárom pri žatvách na poliach. Prostějovský Agrostroj prišiel s myšlienkou vytvoriť nový typ kombajnu, ktorý by technicky vyhovoval zvyšovaniu produktivity práce. Bolo to obdobie výzvy pre konštruktérov prostějovského Agrostroja a zároveň to bola akási prestížna záležitosť Československého strojárstva. A tak sa začal rodiť projekt, ktorý sa mohol stať svetovou jedničkou.

Čiernohronská železnica je úzkokoľajná lesná železnica s rozchodom 760 mm. Železnica sa tiahne na trase Chvatimech – Hronec – Čierny Balog – Vydrovo v Slovenskom rudohorí. Do roku 1982 bola značne rozvetvená a mala celkovú dĺžku 131,98 km. Trate železnice viedli údoliami Čierneho Hronu a jeho prítokov. V roku 1982 bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Čiernohronská železnica bola v roku 2011 vyhlásená za jeden zo siedmych divov Banskobystrického samosprávneho kraja. Železnica bola postupne vybudovaná od roku 1908 najprv Rakúskouhorskom a po roku 1918 ČSR. Zániku sa dožila v roku 1982, kedy súdruhovia komunistickej strany rozhodli, že všetko staré treba zniesť zo sveta a treba sa venovať len novým veciam a všetko - lokomotívy, vozne a koľajnice mali byť zošrtotované najneskôr do roku 1985. Táto železnica patri medzi posledné, ktorá dokázala v 80. rokov 20. storočia ešte v Československu ako tak fungovať. Nakoniec sa podarilo zachrániť 17 km trate - kmeňovú trať z Hronca do Čierneho Balogu spolu s časťami niektorých odbočiek. Trvalo však 13 dlhých rokov pokiaľ sa nadšencom pre túto lesnú železnicu podarilo v roku 1995 znova spustiť sezónnu prevádzku na kmeňovej trati medzi Čiernym Balogom a Hroncom.

Reklamy za socializmu predstavovali nenásilnú formu prezentácie výrobkov národného hospodárstva pre široké spotrebné masy. Reklám v tých časoch bolo na televíznych obrazovkách ako šafránu a v podstate vypĺňali vysielací čas medzi hlavným vysielaným programom, alebo spravodajstvom a od tých dnešný reklamných smrští, ktoré vídavame na televíznych obrazovkách mali ďaleko. Každé obdobie je niečim výnimočné a obdobie vysielania socialistických reklám k nim určite patrí. Dnes pri ich sledovaní sa u tých skôr narodených prejavia možno spomienky a úsmev na časy už dávno minulé, keď sa zväčša reklamoval len tovar, ktorý, priznajme si, nešiel priveľmi na odbyt, alebo šlo o sezónne produkty, akým bolo ovocie či zelenina zozbieraná z JRD.

Ing. Michal Kováč, CSc., prvý prezident Slovenskej republiky. Do tejto ústavnej funkcie bol zvolený dňa 15. februára 1993

Prezidentský mandát 1993 - 1998. Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Po ukončení školy pracoval v bankovníctve až do roku 1989. Od roku 1989 pracoval, ako poslanec Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia ČSSR, pričom v roku 1992 bol zvolený do funkcie jej predsedu. V rokoch 1989 až 1991 pôsobil, ako minister financií federálnej vlády. Funkčné obdobie Michala Kováča skončilo 2. marca 1998. Prezidentské právomoci následne odovzdal vláde Slovenskej Republiky. Úradujúcim prezidentom sa stal Vladimír Mečiar a Ivan Gašparovič.V roku 2000 mu prezident Rudolf Schuster prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

Malá privatizácia československej ekonomiky z centrálne plánovanej na trhovú ekonomiku v rokoch 1990 – 1993 znamenala riadený odpredaj štátneho majetku súkromníkom. Išlo podľa slov vtedajšej politickej garnitúry o predaj menších prevádzkových jednotiek, ako boli reštaurácie, maloobchodná sieť a komunálnych služieb. Malá privatizácia mala za cieľ vytvoriť podnikateľskú verejnosť v Československu a teda neštátne zefektívniť a služby, ktoré obyvateľstvo tak za socializmu kritizovalo. Do malej privatizácie vstúpili rôzny ľudia, rôzne politické strany s jediným cieľom. Sprivatizovať čo možno najväčší objem majetku. Nedomyslený mechanizmus celej privatizačnej mašinérie pripravil štátnu pokladnicu o mnoho miliónov Kčs. Počas prvých dní privatizácie sa majetok privatizovaných prevádzok vydražili spravidla za cenu vyššiu než bol úradný odhad. Okamžite však do hry vstúpili najrôznejší pseudopodnikatelia a politici, ktorí rôznymi metódami a praktikami riadili proces privatizácie a tak prichádzali k nemalým majetkom pod ich skutočnú nominálnu i trhovú hodnotu.

Košická televízna relácia Zlatá brána

mala v dobe jej televízneho vysielania pomerne slušnú sledovanosť. Možno to bolo aj tým, že okrem dvoch televíznych okruhov nebolo čo vlastne pozerať a tak ako dieťa som si v tej dobe vytváral svoju vlastnú predstavu o Super Stars prostredníctvo televíznej relácie Zlatá brána.

Zlatá brána otvorená, zlatým kľúčom podoprená, kto do nej vojde, jabĺčko nájde, či je ona, či je on, nepustím ho z brány von.

Nádherná básnička, že? Pri nej sa mi vynára veľa spomienok, keď sme sa ako decká hrávali túto hru a naše mamičky nám odriekávali slová tejto básničky. A ja som dnes pri potulkách internetom narazil na jedno z videí na yuoutube a tak som sa rozhodol, že napíšem tento článok. Síce krátky, ale každá spomienka sa ráta. No nie? Tak si zaspomínajte spolu so mnou.

Ženy včera a dnes sú určite diametrálne rozdielnou kapitolou v živote muža

Teda dúfam, že so mnou súhlasíte milí páni! Na porovnanie rozsahu emancipácie našich žien z rokov osemdesiatych a počiatkov 21. storočia som nie náhodou vybral ukážku z krásneho slovenského filmu - Pásla kone na betóne, ktorý režíroval Štefan Uher a scenár napísala Milka Zimková. Ak porovnám emancipovanosť žien na základe výrokov z filmu, teda ako sa javí ženská emancipácia za socializmu a mojím videním sveta žien, opýtam sa. Zmenilo sa niečo? Sú tie ženy dnes iné?

Vrchní, prchni. Vyobrazenie ducha socialistických pohostinstiev.

Tí skôr narodení si určite pamätajú na obdobie za socializmu, keď dovolať sa čašníka, aby vás obslúžil v reštaurácii, alebo v bare bolo občas neľahkou úlohou. A ak človek narazil na takéhoto čašníka, hneď mal po nálade. Občas takýto zamestnanci socialistických pohostinstiev pripomínali ľudí na nútených prácach a dosť často sa človek stretával s ich neochotou urobiť takmer čokoľvek, čo mali vo svojej náplní práce. Samozrejme česť výnimkám. Ale tých výnimiek bolo skôr, ako šafránu. Film režiséra Ladislava Smoliaka je krásnym obrazom socialistického pohostinstva tých čias, keď väčšina ľudí chodila do práce, ako na nútené roboty. A dosť často sa tradovalo, moc sa nenarobiť, ale hlavne dobre zarobiť. A pri vyúčtovaní vám čašníci občas zarátali aj dátum, aby sa tringelt  maximalizoval. Stretnúť dnes unudeného a znechuteného čašníka je hádam už len zázrakom. Teda ak porovnáme pomer zamestnancov socialistických pohostinstiev s tými dnešnými. Je dobré, že na tieto tienisté obdobie dnes už možno spomínať len s úsmevom. A o úsmeve je aj film Vrchní, prchni! Stojí zato si ho znova pozrieť a zaspomínať si.

Knikupec Dalibor Vrána nemá ľahký život. Je miláčikom žien a pretože je Dalibor mužom činu, značnú časť jeho poctivo nadobudnutého zárobku prehltne alimenty. Svoju hrozivú finančnú situáciu sa rozhodne vylepšiť spôsobom úplne originálnym. Využije toho, že si ho ľudia v reštauráciách často pletú s čašníkom a začne inkasovať. Netrvá dlho a stane sa nepolapiteľným fantomom pražských a neskôr i mimopražských reštaurácií, postrachom liknavých čašníkov. Je stále odvážnejší a úspešne sa mu darí pred manželkou i okolím maskovať zdroj príjmov tvrdením, že si zarába v nočných podnikoch hrou na husle. V Karlových Varoch sa mu podarí husársky kúsok, keď zorganizuje naháňačku miestnych čašníkov sám na seba. Lenže ako sa hovorí, tak dlho sa chodí pre vodu, až sa ucho utrhne.