Sandokan
Seriál Sandokan
si na sklonku sedemdesiatych rokov v bývalom Československu našiel veľkú skupinu fanúšikov. Taký dobrodružný seriál v tej dobe a na televíznych obrazovkách znamenalo malý zázrak, pretože sa na Sandokana netešili nie len deti, ale aj rodičia i prarodičia (teda hlavne tí, ktorí mali televízor. Lebo boli aj takí čo ho v tej dobe ešte nemali). Eufória made in Sandokan prešla až do takej polohy, že v tedy známy humoristický časopis Roháč zverejnil kreslenú paródiu Sandokan verzus Juraj Jánošík. Pamätáte si to? No nebolo to nádherné?
Mojim cieľom nie je popisovať vznik seriálu (mimochodom natočili ho v koprodukcii Taliani, Nemci a Francúzi v sedemdesiatomšiestom) a herecké obsadenie, ale pripomenúť si nostalgicky chvíle, keď ste možno aj vy ako ja sedeli už 10 minút pred začatím seriálu, aby som nebodaj nepremeškal ani sekundu a "čučal" som spolu s mojou mladšou sestrou do nášho čiernobieleho televízora značky Aurora a nedočkavo čakal kedy to konečne vypukne.
Rysavá jalovica
Martin Kukučín
predbehol svoju dobu pretože mentalita Slovákov sa za tie roky skutočne nezmenila. Ani v dnešných časoch. Je skutočne až pozoruhodné, že tak málo nám Slovákom stačí, aby sme sa rozkmotrili. Niektorí majetkovo, poniektorí politicky, iní zas nábožensky a takto by sa dalo hádam pokračovať do nekonečna. A i večná téma - muž verzus jeho žena. Chlap zarába peniaze, žena ich míňa. No len v tomto príbehu je to na dnešné pomery, akosi naopak. Slovenský muž zväčša aj tak všetko preleje dolu hrdlom. A práve toto ma primälo, aby som si túto skutočnosť pripomenul malo retro ukážkou z rovnomenného filmu Rysavá jalovica. Adam Krt so svojou ženou Evou nažívajú v svornosti, nebyť škriepnych susedov Trnkovcov, s ktorými sa povadia pre kozu a hydinu. A tu začína filmový príbeh. Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr sa narodil v Jasenovej na Orave. Študoval v Revúcej a Martine na gymnáziu, neskôr na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom. Sprvu pôsobil ako učiteľ, vyštudoval medicínu v Prahe a ako lekár pôsobil v Selciach na ostrove Brač. Medzi jeho najznámejšie diela patria: Dies Irae, Dom v stráni, Mať volá, pred skúškou, Do školy, Mladé letá.
Rubikova kocka
Rubikova kocka
podpultový tovar, ktorý sa zháňal veľmi ťažko a kto mal Rubikovu kocku tak ten sa pokladal za poloboha. Pamätáte si to? Šialenstvo okolo farebnej kocky, na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia, bolo neuveriteľné. A aj keď sa niekomu pošťastilo danú kocku vlastniť, aj tak ju nevedel zložiť a ja si pamätám, že počas môjho gymnaziálneho štúdia sme ňou boli tak opantaný, že sme si ju navzájom požičiavali a bol presne stanovený hodinový poradovník, ktorý fungoval aj v noci. Taký bol záujem o to farebné čudo. Prvý návod, ktorý sme objavili bol vo vtedajšom mládežníckom časopise Elektrón a priznám sa, nič som sa tak rýchlo nenaučil, ako zložiť Rubikovu kocku. Iné učivo na gymnáziu mi nie a nie vliezť do hlavy, ale čuduj sa svete návod na zloženie kocky môj mozog spracoval prekvapujúco rýchlo. Ba i dnes, keď sa občas u niekoho na návšteve dostanem k tomuto prevratnému vynálezu a predstavte si, zložím ju. Ale už z pozície inteligencie, ale z pozície cvičenej opice. Tak hlboko sa mi na dlhé roky daný návod vryl do pamäte. A čo vy? Mali ste aj vy svoju Rubikovu kocku?
Retro spomienky na hotel Patria Štrbské Pleso
Hotel na Štrbskom plese bol postavený v roku 1976 v nadmorskej výške 1355m nad morom
Jeho výstavba započala v roku 1969 pod autorskou taktovkou štátneho projektového ústavu obchodu Brno, Zdeněk Řihák. Hotel patril k najexkluzívnejším hotelovým zariadeniam v ČSSR. Bol zaradený do kategórie A*. Mal 136 dvoj posteľových izieb a 15 apartmánov.Už v tej dobe bol na každej izbe televízne prijímače a chladničky. Hotel mal viacero reštaurácií. Reštaurácia, ktorá bola rozdelená na 4 časti - stredná mala 26 miest, južná 64 miest, východná 36 miest a galéria mala 20 miest. Ďalej tu bola luxusná vináreň zaradená do I. cenovej skupiny s kapacitou 91 miest. Interiér vinárne bol ladený v symbole ohňa, bol tam kozub so žulovými balvanmi. Tanečný parket mal výhľad do prírody. Vináreň bola otvorená okrem pondelka vždy od 20:00 do 03:00 hod.
Rádia z Tesly
TESLA bol česko-slovenský koncernový podnik
Vyrábajúci elektrotechnické a elektronické prístroje a súčiastky na vojenské, profesionálne a amatérske účely. Priamym pokračovateľom TESLY je súčasná česká firma Tesla a.s. , ktorá vznikla z pobočky Tesla Hloubětín. Na Slovensku existuje v súčasnosti spoločnosť s názvom TESLA Stropkov, akciová spoločnosť. Podnik TESLA bol založený 10. augusta 1946 v továrni Mikrofona v Prahe-Strašniciach za účasti juhoslovenského ministra Zlatariča Branka, ministra priemyslu Macedónska Vasiljeva Georgija, ministra priemyslu Bohumila Laušmana, zástupcov vlády, inštitúcií a vysokých škôl. Podnik vznikol zoštátnením a spojením 16 pôvodne samostatných firiem - išlo buď o česko-slovenské podniky alebo častejšie o pobočky zahraničných koncernov.
Prvý československý elektromobil EMA
Prvý československý elektromobil EMA
Vydajme sa na exkurziu do histórie prvého československého elektromobilu Ema, ktorý od roku 1969 vznikal v vtedajšom Výskumnom ústave elektrických strojov točivých v Brne. V roku 1971 bola vyrobená prvá funkčná vzorka dvojmiestneho mestského autíčka Ema a stala sa stredobodom záujmu odbornej i laickej verejnosti. Ale napokon celý projekt elektromobilu záhadne zmizol aj napriek rozvinutej vývojové spolupráci so Sovietskym zväzom. Išlo v tej dobe o úplne jedinečný automobil, ktorého technické parametre a dizajn boli na úrovni tej doby.
Pražské metro
9.5.1974 bol dňom D, keď bola v Prahe spustená prvá časť pražského metra.
Prvé vlaky vyrazili po trase C medzi dnešnými stanicami Florenc a Kačerov. Začiatok prevádzky metra bol najväčším prelomom tej doby. Na oficiálnom otvorení sa zúčastnil aj Gustáv Husák. Systém metra v tedy a dnes je diametrálne odlišný. Vtedy sa do neho vstupovalo turnikety, do ktorých sa vhazdovali korunové mince. Metro aj v mnohom pripomínalo vlak, na každom nástupišti totiž stával výpravca a každý vlak vždy "odmával".
Považská Bystrica
Nové moderné mesto Považský Bystrica na začiatku 70. rokov 20. storočia
Nové a moderné mesto na Považí - takto sa Považská Bystrica prezentovala na začiatku 70. rokov minulého storočia. Stará architektúra ustupuje potrebám novej doby, stavajú sa nové obytné domy, dom služieb a na uliciach sa prechádzajú usmievaví mladí ľudia s malými deťmi. Možno pri zhliadnutí nasledovnej filmovej ukážky sa tí skôr narodení na záberoch aj nájdu. Veď čo môže byť krajšie, ako sa aspoň na chvíľku z dnešného uponáhľaného sveta vrátiť k príjemným spomienkach na obdobie, keď nám bolo dvadsať a keď vôkol nás po uliciach chodili tie staré autá, autobusy, motorky. Keď sme si v dobových kočíkoch vozili naše ratolesti, chodili na zmrzlinu, do kina a riešili sme hádam úplne odlišne problémy než je tomu dnes? Možno nasledujúce filmové zábery pripomenú považskobystričanom ich najkrajšie roky mladosti. A tí, ktorí boli zamestnancami Považských strojární si možno radi pri dobovom žurnále s nostalgiou zaspomínajú na výrobné haly, pracovný kolektív pri výrobe Manetov, Tatranov a Pionierov ( Pionier bol hádam najobľúbenejší motocykel dedinskej mládeže všetkých čias, kde vlastniť pioniera bolo možno v tej dobe rovnaké, ako dnes vlastniť motorku svetovej značky). Aj ja som mal takýto stroj v otcovej drevárni.
Pipi dlhá pančucha
Nie je ňou nik iný ako Švédka Inger Nilsson
Jej meno mnohým a zvlásť tým mladším veľa hovorí, ale keď sa povie Pipi dlhá pančucha, to je už iná pesnička. Inger si svoju najslávnejšiu rolu zahrala už ako 10-ročná, v súčasnosti predstaviteľka šibalského dievčatka s ryšavými copmi a pehami má na tvári 52 rokov. Literárna hrdinka vzišla z pera spisovateľky Astrid Lindgrena stala sa obľúbenou postavou detí po celom svete. Okrem účinkovania v tomto seriáli si Inger zahrala aj v niekoľkých celovečerných filmoch. V dospelosti jej popularita mierne upadla, ale dokázala sa aspoň čiastočne presadiť na divadelnej scéne. Paradoxom je, že dnes už asistentka v lekárskej profesii všade vyhlasuje, že je zrejme jedinou Švédkou, ktorá slávne dielo Astrid Lindgren nikdy nečítala. A tento seriál patril medzi najobľúbenejšie čo sa na vtedajších čiernobielych obrazovkách socialistického Československa dalo sledovať.
Pionierske tábory
Kde bolo tam bolo kde sa piesok lial a voda sypala, bol jeden pioniersky tábor
Bola v ňom kopa detí a pionierskych vedúcich. Všetci celé dni bláznivo vystrájali a zábavy nebolo konca kraja. Každé ráno chodili na rozcvičku, nastupovali spoločne na hygienu a na raňajky. Nasledoval ranný rozvod do zamestnania a rozchod kade ľahšie. A v čom bolo to zamestnanie? Nuž každému pionierskému vedúcemu podľa chuti. Bolo vymyslené toho toľko, že sme to deti brali niekedy, ako nutné zlo. Ale priznám sa - iba niekedy. Ale nie, krivdil by som tým mojim pionierskym vedúcim. Určite to s toľkými deťmi nemali jednoduché a ukočírovať desiatky detí v skupine nebolo určite nič jednoduché. A stále čo ma z tých čias hreje sú - milé spomienky na tieto staré časy. Na časy, keď ma moji rodičia odložili do pionierskeho tábora, aby si aspoň raz v roku odomňa oddýchli. Aj keď som bol ako dieťa v tábore iba raz (a to prosím pekne v medzinárodnom - na Ukrajine) mám z neho hádam tie najkrajšie detské zážitky. Okrem toho, že som tam vo svojich desiatich rokoch spoznal kopu "medzinárodných" kámošov, spoznal som tam, aj jednu ukrajinskú plavovlásku. A ako tá za mnou plakala - ten posledný deň pred odchodom, keď som večer zaspával s jej menom na perách a ráno som sa s úžasom prebudil s napastovanou tvárou (rovesníci natierali svoje obete zubnou pastou a to hlavne tvár a niekdy i celé nezakryté telo počas spánku, ako rozlúčkový rituál) a neveril som vlastným očiam čože sa mi to v noci stalo. Ach, kdeže sú tie krásne časy našich prvých detských lások a prvého indiánskeho bojového pomaľovania zubnou pastou značky Flóra. A čo vy priatelia. Pamätáte si ešte na toto obdobie? Nájdete ešte fotografie s hrdou tvárou a uviazanou pionierskou šatkou na modrej košeli? Áno? Tak mi ich aj s vašim príbehom pošlite!
