História tatranských končiarov
V histórii tatranských končiarov zohral Lomnický štít významnú úlohu. Už od nepamäti bol stredobodom záujmu a od začiatku 16. storočia sa jeho úpätie stalo výletným miestom, najmä profesorov a žiakov, kežmarského lýcea. Od 18. storočia sa na severných svahoch Lomnického štítu dolovala medená ruda. Objavili sa tu aj zlatokopi a hľadači pokladov. Staršie pomenovanie vrcholu v 17. storočí bolo Otec, po nemecky Vater, alebo aj Grossvater čiže Starý otec. Terajšie pomenovanie druhého najvyššieho vrcholu v Tatrách pochádza až z 19. storočia, keď toto meno do tatranského názvoslovia zaviedol spišský mineralóg a kronikár mesta Kežmarku Kristián Genersich (r. 1807). Prvá písomná správa o výstupe je od škótskeho cestovateľa, lekára a geografa dr. Roberta Townsona, ktorý 16. augusta 1793 vystúpil na vrchol z Malej Studenej doliny. Koncom 19. storočia rakúsko-uhorská aristokracia pomýšľa na stavbu visutej lanovky v Tatrách. Dva razy upustili z pôvodného zámeru vybudovať ju najprv na Gerlachovský štít a neskôr na Slavkovský štít. Až roku 1936 položili základy na výstavbu visutej lanovky na trase Tatranská Lomnica — Skalnaté pleso — Lomnický štít. Prvý úsek, prekonávajúc výškový rozdiel 838 m na dĺžke 4120 m, začal premávať už roku 1938. O ďalšie dva roky neskôr dokončili aj úsek Skalnaté pleso — Lomnický štít. Lanovka tu prekonáva výškový rozdiel 898 m na vzdialenosti iba 1852 m s jedinou podperou. umiestnenou 150 m pod vrcholom.
Meteorológia na tatranských končiaroch
Po zavedení pravidelnej prevádzky sa ako prví uchýlili na štít meteorológovia a 1. októbra 1940 tu začali pravidelne pozorovať počasie. Vojnové udalosti však zapríčinili, že koncom roku 1944 sa muselo pozorovanie prerušiť. Veliteľstvo vstupujúcich nemeckých vojsk nariadilo likvidáciu meteorologickej stanice. Zničili aj údolnú stanicu visutej lanovky a jednu podperu. Pozorovanie sa obnovilo až 1. januára 1947 a nepretržite prebieha doteraz. Meteorologická pozorovatelňa na Lomnickom štite je základná klimatologická stanica I. stupňa Hydrometeorologického ústavu so sídlom v Bratislave. Hlavnou úlohou je získavať údaje na výskum zákonitostí počasia a klímy, na predpovedanie počasia a zo-stavovanie klimatických charakteristík pre Lomnický štít i Vysoké Tatry. Práca na stanici spočíva v sústavnom sledovaní priebehu počasia. Synoptické pozorovania sa robia pravidelne každé tri hodiny, od nultej hodiny svetového času. Klimatologické pozorovania sa robia o 7., 14. a 21. hodine miestneho času. Za takmer štyridsaťročné obdobie pozorovania na Lomnickom štite maximálna teplota + 19,4 °C a minimálna -35,6 °C. Priemerná ročná teplota je -3,7 °C. Z charakteristiky vidieť, že aj v letných mesiacoch sa môže vyskytnúť celodenný mráz. Ročný úhrn zrážok je v priemere 1685 mm. Najviac zrážok je v júni, najmenej v septembri a októbri. V zimných mesiacoch sa veľmi intenzívne tvori námraza; rekordné množstvo bolo 209,3 kg/m2. Najmenšia oblačnosť býva na štite v jeseni a v zime, pričom v dolinách je vtedy hmla alebo nízka oblačnosť. Naopak, v lete je dole oblačnosť zmenšená a vo vysokých horských polohách sú zase oblaky. Priemerný slnečný svit za rok je 2000 hodín. Veľmi časté sú dni so silným vetrom — do roka až 50 %, s búrlivým vetrom je 25% dní a na bezvetrie pripadá iba 7 %. Prevládajúci smer vetra je od západu a severozápadu. Najväčší náraz vetra namerali 6. januára 1976: 200 km/h (v skutočnosti bol náraz vetra silnejší, ale prístroj registruje iba do 200 km/h). Podľa priemerných hodnôt hlavných klimatických prvkov Lomnický štít môžeme zaradiť do pásma polárnej klímy.
Kozmické žiarenie na tatranských končiaroch
Roku 1952 sa začal uskutočňovať ďalší program: pozorovania kozmického žiarenia. Ako už sám názov prezrádza, žiarenie má pôvod v kozme. Je to prúd elementárnych častíc a jadier atómov, ktoré neprestajne bombardujú našu zemeguľu. Nie je to jednoduché žiarenie, ale skladá sa z korpuskulárneho a elektromagnetického žiarenia. Vzniká tak, že Slnko a iné hviezdy vysielajú elektricky nabité častice, ktoré sa vo vesmíre urýchľujú premennými magnetickými pólami hviezd. Hlavný vedecký význam štúdia kozmického žiarenia spočíva v tom, že v žiarení môžeme pozorovať častice s veľmi vysokou energiou, aké sa ešte nepodarilo zaregistrovať v laboratórnych podmienkach, ba ani v najmohutnejších urýchľovačoch. Od roku 1913 — keď kozmické žiarenie dokázal Hess — v žiarení objavili mnoho nových elementárnych častíc. Na základe výsledkov štúdia ich vlastností vznikli nové predstavy o mnohotvárnej stavbe hmoty. Od roku 1969 patrí pracovisko na Lomnickom štite Ústavu experimentálnej fyziky SAV v Košiciach, ktorý vedie prof. dr. J. Dubinský. V súčasnosti sa na pracovisku študujú mikrovariácie nukleonickej zložky kozmického žiarenia. Neutrónový monitor pozostáva zo štyroch proporcionálnych počítačov, ktoré sú uložené v olovených prstencoch a sú obložené polyetylénom. Elektronické zariadenie na registráciu je zostavené na báze integrovaných obvodov, údaje sú registrované na dva nezávislé dierovače v časových intervaloch 5 a 60 min. Výsledky meraní sa spracúvajú pomocou reťazca programov na samočinnom počítači. Na základe nameraných údajov fyzici sledujú: denné a 27 dňové variácie, ďalej nestacionárne zmeny v intenzite žiarenia. ako Forbushove poklesy (ktoré sú zapríčinené tým, že magnetické „oblaky", pochádzajúce zo sl nečnej erupcie, pôsobia ako clona proti kozmickému žiareniu prichádzajúcemu z vesmíru) a vzrasty žiarenia pri silných protónových erupciách. Ústav má bohatú činnosť v rámci medzinárodnej spolupráce. Pravidelne si vymieňa namerané údaje s vyše šesťdesiatimi stanicami svetovej siete s podobným zameraním. Je začlenený do programu v rámci medzinárodnej spolupráce akadémií vied socialistických krajín na komplexnej problematike „Planetárny geofyzikálny výskum. Pracovnici stanice pripravujú modernizáciu spoločenskej sovietsko-československej stanice Vostok v Antarktíde. Laboratórium je jedným z článkov svetových staníc v rámci medzinárodného projektu „Výskum magnetosféry Zeme".
Astronómia na tatranských končiaroch
Koncom päťdesiatych rokov pod patronátom Slovenskej akadémie vied postavili na Lomnickom štite astronomické observatórium. Roku 1962 ho dokončili a prijali pracovníkov koronárnej stanice, ktorá patri Astronomickému ústavu SAV na Skalnatom plese. Jeho riaditeľkou je dr. L. Pajdušáková, CSc. Výskumný program koronárnej stanice je zameraný na pozorovania protuberancii (výrony slnečnej hmoty) a najvrchnejšej časti slnečnej atmosféry — koróny, ako aj na fyzikálnu interpretáciu pozorovaných údajov. Znalosť procesov prebiehajúcich v slnečnej koróne môže v značnej miere urýchliť riešenie problémov súvisiace s objasnením mechanizmu prenosu vzruchu zo Slnka do medziplanetárneho priestoru a pôsobenie vzruchu na magnetosféru, atmosféru, hydrosféru, litosféru a biosféru Zeme. Slnečnú korónu tvoria vysokoionizované plyny a jej teplota je 1 až 2 mil. C; tvar a parametre sa menia s fázou 11 -ročnej slnečnej činnosti. Koróna je nehomogénny a nestály rozpínajúci sa útvar. Hustota častíc nad aktívnymi oblastiam Slnka je 1011/cm3 a rýchlosť rozpoznania sa pohybuje medzi 200 a 1000 km/s. Pre túto rýchlosť expandujúcu korónu v okolí Zeme nazvali slnečným vetrom.
Žiarenie koróny oproti slnečnému disku je veľmi slabé, preto ju bolo možné pozorovať iba pri úplných slnečných zatmeniach. Až roku 1930 sa podarilo francúzskemu astronómovi B.Liotovi zostrojiť koronograf, ktorý do istej miery nahrádza pozorovanie pri zatmení Slnka. Na Lomnickom štite namontovali roku 1962 koronograf firmy VEB CARL ZEISS JENA s priemerom objektívu 20 cm a s ohniskovou vzdialenosťou 400 cm. Priemer obrazu Slnka na štrbine spektrografu je 37 mm. Hlavným programom stanice je pozorovanie najjasnejších emisných čiar koróny: J. = 530,3 mm prislúcha Fe XIV a 637,4 nm, Fe X: tieto atómy železa pôsobením vysokej teploty stratili 13, resp. 9 z 26 elektrónov. Od roku 1965 je stanica zapojená do medzinárodnej siete koronárnych staníc. Údaje sa posielajú do ZSSR, USA, Francúzska, Japonska, NSR a Švajčiarska. Roku 1970 pribudol na Lomnickom štíte ďalší koronograf, takže dvojica koronografov teraz umožni temer súčasné pozorovanie protuberancii cez filter a cez spektrograf. Nové možnosti na pozorovanie koróny poskytli umelé družice. Tieto pozorovania odkryli nové úkazy v koróne, ktoré doteraz neboli známe. Sú to koronárne diery — chladnejšie, menej husté oblasti koróny; jasné body, vyskytuje sa nad slnečným povrchom, predstavujú zhustenia hmoty. V bielej koróne boli z družíc objavené veľké koronárne bubliny. Sú to vlastne obrovské slučky koronárnej hmoty, expandujúce do medziplanetárneho priestoru. V súčasnosti sa pripravuje na Lomnickom štite aparatúra na meranie koróny z kozmického priestoru v rámci programu Interkozmos.
Astronóm, meteorológ alebo fyzik na Lomnickom štíte sa za okamih premení na záchrancu, kuriéra, alebo kuchára. Každý deň jeden člen posádky vari pre celú smenu. Záleží na fantázii „kuchára, čim prekvapí svojich stále hladných spolupracovníkov. Lomnický štít so svojou majestátnosťou priťahuje mnohých horolezcov a turistov. Roku 1973 došlo k havárii visutej lanovky, čim bola na dva roky zastavená prevádzka. Pre pracovníkov to neznamenalo nútený oddych. Každý druhý deň sa vydávala na cestu mala pracovná expedícia, aby aj za ťažkých zimných podmienok vystriedala predchádzajúcu pracovnú smenu. Už takmer štyri desaťročia prebieha výskumná práca na tejto vysunutej bašte vedy. Výsledkom toho je nespočetné množstvo získaných údajov, ktoré boli základom desiatok vedeckych publikácii.
Zdroj: Elektrón - mesačník pre mladých o vede a technike
