RetroMánia

Reklamy za socializmu predstavovali nenásilnú formu prezentácie výrobkov národného hospodárstva pre široké spotrebné masy. Reklám v tých časoch bolo na televíznych obrazovkách ako šafránu a v podstate vypĺňali vysielací čas medzi hlavným vysielaným programom, alebo spravodajstvom a od tých dnešný reklamných smrští, ktoré vídavame na televíznych obrazovkách mali ďaleko. Každé obdobie je niečim výnimočné a obdobie vysielania socialistických reklám k nim určite patrí. Dnes pri ich sledovaní sa u tých skôr narodených prejavia možno spomienky a úsmev na časy už dávno minulé, keď sa zväčša reklamoval len tovar, ktorý, priznajme si, nešiel priveľmi na odbyt, alebo šlo o sezónne produkty, akým bolo ovocie či zelenina zozbieraná z JRD.

Košická televízna relácia Zlatá brána

mala v dobe jej televízneho vysielania pomerne slušnú sledovanosť. Možno to bolo aj tým, že okrem dvoch televíznych okruhov nebolo čo vlastne pozerať a tak ako dieťa som si v tej dobe vytváral svoju vlastnú predstavu o Super Stars prostredníctvo televíznej relácie Zlatá brána.

Zlatá brána otvorená, zlatým kľúčom podoprená, kto do nej vojde, jabĺčko nájde, či je ona, či je on, nepustím ho z brány von.

Nádherná básnička, že? Pri nej sa mi vynára veľa spomienok, keď sme sa ako decká hrávali túto hru a naše mamičky nám odriekávali slová tejto básničky. A ja som dnes pri potulkách internetom narazil na jedno z videí na yuoutube a tak som sa rozhodol, že napíšem tento článok. Síce krátky, ale každá spomienka sa ráta. No nie? Tak si zaspomínajte spolu so mnou.

Ženy včera a dnes sú určite diametrálne rozdielnou kapitolou v živote muža

Teda dúfam, že so mnou súhlasíte milí páni! Na porovnanie rozsahu emancipácie našich žien z rokov osemdesiatych a počiatkov 21. storočia som nie náhodou vybral ukážku z krásneho slovenského filmu - Pásla kone na betóne, ktorý režíroval Štefan Uher a scenár napísala Milka Zimková. Ak porovnám emancipovanosť žien na základe výrokov z filmu, teda ako sa javí ženská emancipácia za socializmu a mojím videním sveta žien, opýtam sa. Zmenilo sa niečo? Sú tie ženy dnes iné?

Vrchní, prchni. Vyobrazenie ducha socialistických pohostinstiev.

Tí skôr narodení si určite pamätajú na obdobie za socializmu, keď dovolať sa čašníka, aby vás obslúžil v reštaurácii, alebo v bare bolo občas neľahkou úlohou. A ak človek narazil na takéhoto čašníka, hneď mal po nálade. Občas takýto zamestnanci socialistických pohostinstiev pripomínali ľudí na nútených prácach a dosť často sa človek stretával s ich neochotou urobiť takmer čokoľvek, čo mali vo svojej náplní práce. Samozrejme česť výnimkám. Ale tých výnimiek bolo skôr, ako šafránu. Film režiséra Ladislava Smoliaka je krásnym obrazom socialistického pohostinstva tých čias, keď väčšina ľudí chodila do práce, ako na nútené roboty. A dosť často sa tradovalo, moc sa nenarobiť, ale hlavne dobre zarobiť. A pri vyúčtovaní vám čašníci občas zarátali aj dátum, aby sa tringelt  maximalizoval. Stretnúť dnes unudeného a znechuteného čašníka je hádam už len zázrakom. Teda ak porovnáme pomer zamestnancov socialistických pohostinstiev s tými dnešnými. Je dobré, že na tieto tienisté obdobie dnes už možno spomínať len s úsmevom. A o úsmeve je aj film Vrchní, prchni! Stojí zato si ho znova pozrieť a zaspomínať si.

Knikupec Dalibor Vrána nemá ľahký život. Je miláčikom žien a pretože je Dalibor mužom činu, značnú časť jeho poctivo nadobudnutého zárobku prehltne alimenty. Svoju hrozivú finančnú situáciu sa rozhodne vylepšiť spôsobom úplne originálnym. Využije toho, že si ho ľudia v reštauráciách často pletú s čašníkom a začne inkasovať. Netrvá dlho a stane sa nepolapiteľným fantomom pražských a neskôr i mimopražských reštaurácií, postrachom liknavých čašníkov. Je stále odvážnejší a úspešne sa mu darí pred manželkou i okolím maskovať zdroj príjmov tvrdením, že si zarába v nočných podnikoch hrou na husle. V Karlových Varoch sa mu podarí husársky kúsok, keď zorganizuje naháňačku miestnych čašníkov sám na seba. Lenže ako sa hovorí, tak dlho sa chodí pre vodu, až sa ucho utrhne.