Magnetofónová páska je vyrobená na to, aby sa na ňu dal nahrávať zvuk. Podľa potreby ho kedykoľvek zmazať a nahrať zvuk nový. Emgetonky boli vychýrené technickými vlastnosťami, ktoré do bodky nespĺňali toto technické kritérium československého teenegera. Nahrávať a mazať. Mazať a nahrávať, pretože nebolo nič nezvyčajné, keď nahraním na pôvodnú audiostopu pribudla stopa nová a v podstate ste dostali remix. Mix pôvodnej hudby s tou novou. No proste boli to krásne bezstarostné časy, pretože kopírovať hudbu z jedného nosiča na nosič druhý bolo v tej dobe z magnetofónovými páskami Emgeton takmer neprekonateľnou bariérou. Dnes by sa hádam nad takou vymoženosťou určite potešili ochrancovia autorských práv (ACTA). No vidíte čo tí komunisti nevymysleli. A už v tej dobe. Ochrana proti nelegálnemu kopírovaniu (i legálnemu) bola v tej dobe "takmer" zaručená. Keďže každá mládež, a aj tá socialistická nebola s ničím spokojná zháňali sa kvalitné nosiče na čiernych trhoch, alebo za bony nemecké, alebo japonské značky. Tie boli zárukou toho, že čo si na ne nahráte, to vám tam aj zostane. Občas sa robili praktiky, že rôzny šmelinári predávali pod rukou navonok kazety zahraničných značiek, ale tie v skutočnosti boli pre vinuté emgetonkami. A človek neveriacky krútil hlavou, že ako je to možné, že kazeta značky BASF hrá tak otrasne. Ale pri bližšom pohľade priamo na magnetický pás, už bolo jasné, že to nie je skutočná basfka.
Dnes pri moderných technológiách sa možno len usmievať nad spomienkami tých čias. Keď sme túžili po rokových koncertoch nahratých na kazetách. Keď sme si ich požičiavali a robili párty pri tejto hudbe. Keď sme sa pri takejto hudbe milovali a tešili. Keď sme kšeftovali s páskami, na ktorých boli nahraté pesničky zo západných hitparád a tvárili sme sa pri tom bohémsky, že práve my sme tí nositelia pokroku a že sme práve tí, ktorí sú IN a ktorí sú na špici. A dnes? Stačí si sadnúť k internetu a máte "všetko". Už je to akési nezaujímavé. Chýba tá nostalgia emgetoniek, remixovanie bez mixážneho pultu, šumenie a praskanie, kde aj na tých najlepších zahraničných kazeťákoch hudba znela, ako zo skrine, plnej starého železa. Nuž boli to svojím spôsobom krásne časy. Nemyslíte?
